Publikovaný materiál, jeho časti alebo myšlienky je možné stiahnuť, kopírovať za podmienky dodržania autorského zákona a uvedenia zdroja – www.rusyn-narod.ru Nateraz najkomplexnejší článok (obsahujúci exkurz do histórie Rusínov, poučenia z histórie, a v závere niektoré námety a konkrétne návrhy pre rusínske hnutie),

ktorý vznikol po zverejnení článku pána Ivana Banduriča „Námety na riešenie situácie v rusínskom hnutí na Slovensku“ v Народных новинкaх“ č. 10 z 31. októbra 2012 na čo sa rozvinula diskusia v internetových novinách Akadémie rusínskej kultúry v SR viď: (www.rusynacademy.sk) č. 52/2012, 1/2013, 2/2013, 4/2013, 6/2013, ako i diskusia v Holosoch viď: (http://www.holosy.sk/ - vymazané!), i reakcií na moju mailovú adresu. 

 Uvedomujeme si našu zlú situáciu. Chceme dať dohromady a prijať «Русинськый програм» okolo ktorého sa zjednotia funkcionári, existujúce osvetové, kultúrne, a spoločenské organizácie, všetci Rusíni. A postupne všetky spoločenské a kultúrne organizácie ďalších národnostných menšín dodržujúcich a rozvíjajúcich odkaz sv. Cyrila a Metoda. Aby sme sa dostali z tejto zlej situácie, musíme analyzovať príčiny (rozhodujúce a zásadné), pre ktoré sme sa my – Rusíni dostali do takého stavu. V tom nám môže pomôcť história. Hovorí sa „História, magistra vitae“, teda, že História je učiteľkou života. Aby bola i našou učiteľkou života, mali by sme udalosti našej histórie vidieť z nášho pohľadu, našimi rusínskymi očami. Len tak nám pomôže odhaliť príčiny našich neúspechov vrátane vlastných chýb.I.).
Príčiny nášho stavu [1]:Príčiny nášho stavu siahajú k ideovým koreňom na ktorých sa zrodila západná (latinská) civilizácia. Spočívajú predovšetkým v spôsobe praktickej realizácie teologicko - filozofickej koncepcie sv. Augustína. Pokúsim sa to stručne objasniť:
I.А). Korene západnej civilizácie [2]:
1) Židovský koreň: žiadny svetský vládca nie je Bohom. Boh existuje, a je to Boh jediný, všemocný a transcendentný – oddelený od Ním stvoreného sveta. On nám zjavil, čo je správne. Jeho Boží zákon je našou povinnosťou dodržovať napriek všetkému tomu, čo by proti tomu stálo tu na zemi. Už nie sme otrokmi žiadnych prírodných rytmov, ani svojvôle ktoréhokoľvek človeka. Môžeme žiť slobodní pod Bohom a Jeho zákonom.
2) Grécky koreň: pokus človeka vystúpiť k Božskému kritériu pravdy, správnosti a dobra prostredníctvom rozumovej špekulácie, prostredníctvom filozofie. Západná filozofia založená Sokratom, stojí na myšlienke, že človek je schopný užitím svojho rozumu dopracovať sa k univerzálnym, objektívnym a preto absolútnym pravdám. T. j. poznanie, že v spravodlivej polis nemá vládnuť (svoj)vôľa ľudí (či už väčšiny, alebo menšiny, alebo jednotlivca), ale rozumom nahliadnuté princípy toho, čo je správne.
3) Rímsky koreň: prínos prirodzene právneho myslenia Aristotela, Cicera a Senecu, s využitím ktorého Rimania vybudovali ríšu, v ktorej existovala vláda zákona, ktorá sa vzťahovala na rímskych občanov. «Civis Romanus sum = som rímsky občan» - to znamenalo, že akýkoľvek miestny vládca sa nemohol k rímskemu občanovi chovať svojvoľne, ale iba podľa rímskeho práva. A toto právo, tento zákon a teda z neho vyplývajúci poriadok a mier (Pax Romana) boli Rimania schopní nastoliť vo väčšej časti vtedy známeho civilizovaného sveta.
4) Kresťanský koreň: vo všetkých troch predchádzajúcich prípadoch sa ideál správnosti, pravdy a dobra vždy vzťahoval na kolektívnu podstatu: „ľud vyvolený“, „aténsku polis“ či „rímsku ríšu“. Jednotlivec nemá žiadnu hodnotu. Akúkoľvek hodnotu získava iba prostredníctvom svojej účasti na kolektíve. Mimo kolektív je bezcenný, kľudne je prípustné otroka alebo barbara zabiť. Kresťanstvo, založené na Vtelení – teda na tom, že Boh sa stal človekom v osobe Ježiša Krista – prináša nové pojatie dôstojnosti ľudskej osoby. Boh sa stal človekom a osobne určitý čas prebýval tu medzi nami na zemi. Potom sa za nás a vykúpenie našich hriechov obetoval na kríži, aby nám zaistil spásu. Spásu každej jednotlivej osoby, a to individuálne. Takže každý jeden človek je stvorený na obraz Boží a obdarený nesmrteľnou dušou. Z lásky k človeku sa Boh stal človekom a zomrel pre spásu našich nesmrteľných duší. Z tohto obrazu vyplýva, že každá ľudská osoba má mimoriadnu vnútornú, pridanú hodnotu a dôstojnosť, Božského pôvodu. To znamená, že nikto – ani štát, ani iní ľudia – sa nemôžu k žiadnemu človeku správať svojvoľne. Všetci sme dietky Božie ako bratia a sestry. Na všetkých individuálne sa vzťahuje ideál správnosti, pravdy a dobra. A toto chápanie ľudskej osoby kresťanstvo rozšírilo na všetkých ľudí a všetky národy. A tak raní kresťanskí cirkevní otcovia povýšili Pax Romana na Pax Christiana.
Dôležitým bodom pre šírenie Západnej civilizácie je:
a) teologicko filozofická koncepcia kresťanského biskupa Augustína Aurélia z mesta Hippo Regius, dnes známeho ako sv. Augustína, ktorú sformuloval v svojej práci De Civitate Dei (O obci Božej) cca v roku 476 n. l. Jadrom jeho práce je konštatovanie: posledným a najvyšším cieľom človeka je spása. Spása spočíva mimo tento svet. Ku spáse môže človeku pomôcť jedine Cirkev. V otázke najvyššieho cieľa človeka je štát nekompetentný. Štát je síce prirodzenou, potrebnou a nutnou inštitúciou v dôsledku nedokonalosti človeka (dedičného hriechu), ale napriek tomu inštitúciou dočista svetskou, ľudskou, a vôbec nie sakrálnou. Cirkev ktorá má priamy vzťah k transcendentnému cieľu ľudského života, so štátom byť previazaná nemusí. Naopak, vzhľadom ku svojej dôležitosti a misii má byť od svetskej moci nezávislá. Sv. Augustín tak načrtol slobodu Cirkvi, jej nezávislosť na svetskej moci.
b) jej sformulovanie do politickej tézy. Prvýkrát požiadavku na realizáciu spomenutej koncepcie predniesol franský kráľ Karol Veľký v svojom liste pápežovi Levovi III. v roku 795 n.l., pri príležitosti jeho zvolenia za pápeža týmito slovami citujem:
«Pridržujte sa pevne svätých zákonov a starostlivo dodržujte zásady Otcov, nech vaše svetlo žiari nad ľuďmi. Našou úlohou je brániť s pomocou Božou a so zbraňou v ruke svätú Cirkev Kristovu navonok všade proti vpádom pohanov a pustošeniu neveriacich, vo vnútri ju potom upevňovať poznaním pravej viery. Vašou úlohou, Svätý otec, potom je povznášať podľa vzoru Mojžiša chudákov k modlitbe a pomôcť tým nášmu vojsku, aby s vašim orodovaním a s Božím vedením a zárukou kresťanský ľud za každého času víťazil nad nepriateľmi a velebil tak meno nášho Pána Ježiša Krista po celom svete[3]».
Pri praktickom naplňovaní duchovných cieľov západnej civilizácie, pri presadzovaní Pax Christiana prevážil racionalizmus, politické chápanie duchovných cieľov [4]. Do popredia sa dostal princíp prednosti latinského rítu – praestantia ritus latini, univerzalizmus (náboženská uniformita) ... Duchovná moc sa začala presadzovať mocou svetskou [5]. Prejavilo sa to v uskutočnení historických udalostí, ktoré prakticky zasiahli do života našich predkov, ktoré možno nazvať:
I.B) Praktické príčiny nášho súčasného stavu (praktická realizácia koncepcie):
I.Ba) Naši predkovia (vtedy ešte pohania) sa bránili proti franskému ohňu a meču, ktorým rimokatolícka Cirkev šírila Pax Christiana.
Žiadosť veľkomoravského kniežaťa sv. Rostislava Pápežovi Mikulášovi I. o vyslanie biskupa a učiteľa v roku 861 svedčí o tom, že naši predkovia mali záujem duchovne prijať Pax Christiana – evanjelizovať sa – prijať sväté evanjelium. Pápež Mikuláš I. však žiadosť sv. kniežaťa Rostislava [6] odmietol. Sv. Rostislavovi to povedalo veľa - Rímu a Frankom nejde len o evanjelizáciu Veľkomoravskej ríše, ide im i o získanie svetskej moci nad ríšou. A on ako štátnik - vodca svojho národa to nemohol dopustiť. Zachoval ľadový kľud a po porade s ďalšími veľmožmi poslal v roku 862 posolstvo s rovnakou žiadosťou do Byzancie.
I.Bb) Byzantský cisár Michael III. kladne odpovedal na žiadosť listom: „Boh videl tvoju vieru a snahu [7]“. A spolu s patriarchom Byzantskej Cirkvi Fotiosom koncom leta roku 863 vyslali na Veľkú Moravu misiu vierozvestcov sv. bratov Cyrila a Metoda tak ako sú zobrazovaní na ikonách – s evanjeliami. Toľko dvorná – kabinetná politika. A čo nato ľud – naši predkovia ? Naši predkovia neboli hlúpi, i keď boli pohania. Vedeli porovnávať a porovnávali:
Misia z Byzancie uskutočňovala evanjelizáciu:
1/. V spisovnom jazyku, ktorému rozumeli;(Svätý Cyril v krátkom čase vytvoril perfektnú slovanskú abecedu – cyriliku, ktorú špeciálne uspôsobil na zapisovanie slovanských zvukov reči vládnuceho cárskeho plemena Rosov – Rusínov (mágov plemena Magog) roztrúseného, rozosiateho po všetkých Praslovanmi obývaných krajoch. Použil a kodifikoval reč vládnucej vrstvy na brilantnú, bezchybnú staro-cirkevú slovančinu. Bolo to veľmi dômyselné a diplomatické riešenie, ktoré umožňovalo sv. bratom preniknúť a svojim kresťanským vplyvom zasiahnuť práve vedúcu (= ruskú) silu Praslovanov, ktorej navyše všetci Praslovania dobre rozumeli [8]. Staroslovančina - jazyk do ktorého boli preložené sv. Cyrilom a Metodom cirkevné knihy a cyrilika, ktorou boli napísané, sa stali u východných Slovanov, Bulharov, Srbov a Chorvátov jazykom a písmom, ktorým v priebehu najbližších storočí boli písané knihy religiózneho i svetského charakteru [9].
2/. Silou Božieho slova a nie ohňom a mečom) [10];
(naši predkovia dostali Evanjeliá priamo z Byzancie – priniesli nám ich sv. bratia Cyril a Metod. Získali sme tým sv. liturgiu na najvyššej úrovni - spolu s réžiou, dekoráciami a rúchami, ktoré svedčili o moci a bohatstve jej tvorcov t.j. Byzancie. Ako jediný národ sme dostali preklad Evanjelií do svojho spisovného jazyka priamo z gréčtiny a to od sv. Cyrila. Výnimočnosť estetického výsledku tohto diela spočíva v tom, že preklad liturgie bol uskutočnený v plnom súlade s prozodickými pravidlami gréckeho originálu, ako i to že sa tu zdarne spojil dar spevnosti nášho ľudu s darom komponovania sv. Cyrila. Snáď najnádhernejšia je v podobe Карпатьского простопінія).
3/. Núkala najvyššiu úroveň kultúry vtedajšieho sveta;(ktorá obsahovala byzantské duchovné dedičstvo a modernú učenosť byzantskú, no i arabskú).
4/. Naším predkom imponovali i samotní vierozvestcovia;(svojou učenosťou a cnosťou. Ich cnosť spočívala v tom, že boli síce nároční a nekompromisní, ale sami žili tak, ako to žiadali od druhých. Preto na našich predkov pôsobili ako zjavenie z iného sveta.
Prijatie kresťanstva z Byzancie znamenalo:
1. prijatie východnej vyspelejšej duchovnosti a kultúry,(to obsahovalo v sebe):
* kodifikáciu reči vládnuceho cárskeho plemena Rosov – Rusínov na spisovnú staro – cirkevnú ruštinu (staroslovančinu);
* evanjelizáciu – prijatie duchovnosti a kultúry z Byzancie a jej aplikáciu na miestne podmienky - vznik predkyjevskej ruskej – rusínskej kultúry, ktorá je variantom východnej - byzantskej kresťanskej zdrojovej kultúry;
* vznik kresťanských Rosov - Rusov – Rusínov;
2. pozdvihnutie z úrovne pohanov na civilizovaných kresťanov, to nám prinieslo:
- zachovanie si slobody - možnosti slobodného rozvoja vo všetkých oblastiach vývoja;
- záchranu slovanských plemien pred kultúrnym pohltením a totálnou asimiláciou zo strany Anglosasov a v našom prípade i zo strany Maďarov a Avarov.
Rím sa nevzdal svojho zámeru šíriť Pax Christiana a princíp prednosti latinského rítu i svetskou mocou - vrátane ohňa a meča, ale i intríg. Svedčí o tom :
I.Bc) Zrada kniežaťa Svätopluka I.  (874).
 Po forchheimskom mieri sa nitriansky latinský biskup Wiching (pôvodne benediktínsky mních zo Švábska  (Franská ríša)) a knieža Svätopluk I., spriatelili a uzavreli bratstvo, ktoré registrovali v príslušnej knihe kláštora na Reichenau [11]. Bol to Svätoplukov prvý krok, ktorý učinil vychádzajúc zo svojej domnienky, že svoj štát upevní, keď sa pripojí k latinskej cirkvi a dá ho pod ochranu Vatikánu. Avšak toto jeho rozhodnutie sa ukázalo byť úplne mylné.
I.Bd) Tullnský mier (884)
Uzatvorený východofranským kráľom Karlom III. Tlstým so Svätoplukom a o rok neskôr v roku 885 i medzi Svätoplukom I. a vládcom Bavorska Arnulfom Korutánskym. Týmto mierom boli „obnovené“ priateľské vzťahy medzi Moravou a Franskou ríšou. Latinský klérus vycítil novú príležitosť k presadzovaniu svojich záujmov. Nitriansky latinský biskup Wiching obnovil vlnu útokov proti sv. Metodovi a spolu so svojimi prívržencami okázalo a ostentatívne odopieral sv. Metodovi poslušnosť.
I.Be) Prekliatie Wichinga, Svätopluka I. ... (885)
Sv. Metod vychádzajúc z písomného varovania, ktoré pápež Hadrián II. zverejnil v bule „Gloria in excelsis Deo – Sláva na výsostiach Bohu“, použil právomoc, ktorá mu bola daná pápežom Jánom VIII. v bule: „Industria tuae ...“ a uvrhol nitrianskeho latinského biskupa Wichinga, knieža Svätopluka I., ich radcov a stúpencov do kliatby (anafémy – anatémy). Až do doby než sa bezvýhradne podriadia jeho autorite. A túto kliatbu už nikdy neodvolal [12] [13]. Veľká Morava patrila kniežaťu Svätoplukovi a dodnes nebol objavený žiadny úradný doklad, že by sa bol nitriansky latinský biskup Wiching, knieža Svätopluk I., ich nasledovníci alebo neskorší vládca (ovia) niektorej časti územia bývalej Veľkomoravskej ríše kajali, žiadali a dostali odpustenie. Kliatba, ktorá bola vynesená nad nitrianskym latinským biskupom Wichingom a kniežaťom Svätoplukom ..., ostáva na celom území, ktorému vládli.

 I.Bf) Metodova smrť (06.04.885)
Sv. Metodovi bolo jasné, že len prekliatím nezabráni zrade, útokom proti slovanskej liturgii ani snahe Frankov získať moc nad Veľkomoravskou ríšou. Navyše bol už nemocný. Vedel, že jeho koniec sa neodvratne blíži, a musel myslieť na dobu, kedy útoky latinského kléru už neodrazí jeho osobná autorita. Ako zodpovedný pastier sa preto včas postaral o menovanie svojho zástupcu, ktorý by bol schopný po jeho smrti prevziať úrad. Rozhodol sa v prospech episkopa (biskupa) sv. Gorazda-Agathona. A hneď svoje rozhodnutie zdôvodnil. Sv. Metod zomrel v náručí svojich žiakov skoro ráno 6. apríla 885 vo veku sedemdesiat rokov.
I.Bg) Wichingove intrigy v Ríme (jar – jeseň 885)
Nitriansky latinský biskup Wiching pápeža Hadriána III. V Ríme nezastihol. Bol na ceste do Wormsu ku Karlovi Tlustému. V Ríme mal Wiching dosť času obnoviť staré „priateľstvá“ a uzavrieť nové. Výsledkom bolo že po násilnej smrti pápeža Jána VIII. Z Lateránskeho paláca zmizla väčšia časť jeho archívu. A nie len to. Odstránené boli i registre so záznamami o Jánovej korešpondencii s Veľkou Moravou [14]. Pomohlo mu i to, že pápež Hadriána III. do Wormsu nedocestoval. Neďaleko Nonantole pri Modene pápeža Hadriána III. v septembri 885 zastihla smrť. A tak za nového pápeža bol zvolený Štefan V. – skalný zástanca nadradenosti latinskej kultúry. To rozhodlo. Ak má Veľká Morava patriť k pápežskej kúrii, musí totálne splynúť s latinským univerzom!

I.Bh) List pápeža Štefana V. „Quia te zelo fidei“ (september 885) [15] adresovaný kniežaťu Svätoplukovi I.,
v dôsledku ktorého došlo k pogromu a následnej genocíde. Bolo zničené duchovné a kultúrne cyrilometodské centrum v Nitre (?). Učeníci sv. Cyrila a Metoda boli popravení, umučení, uvrhnutí do žalárov, predaní do otroctva, alebo poslaní do vyhnanstva [16] [17]. Všetky dokumenty cyrilometodskej grekokatolíckej cirkvi na našom území ľahli popolom. Diela a dokumenty cyrilometodskej tradície Veľkej Moravy sa našli len v zahraničí, predovšetkým vďaka ich prepisu do glagoliky [18] [19]; Od tej doby až cca. do roku 1965 (a ja si to ešte pamätám !) všade, kde prenikla moc latinskej cirkvi sa mohla slúžiť svätá liturgia, ... a mohli sa ľudia modliť len latinsky !
I.Bch) Úpadok Veľkej Moravy
Tak nitriansky latinský biskup Wiching spolu s kniežaťom Svätoplukom v septembri r. 885 zlikvidovali duchovné a kultúrne cyrilometodské centrum Veľkomoravskej ríše čím spustili proces jej vnútorného rozpadu. Intrigán biskup Wiching sa snažil za pomoci kniežaťa Svätopluka, Zemižízňa, ďalších kniežat a veľmožov sympatizujúcich s latinskou cirkvou, rozširovať jej moc. Slovanská cirkev [20] [21] sa proti tejto agresii bránila. Cirkevná štruktúra slovanskej cirkvi založenej na soborných monastyroch (kláštorných biskupstvách), poskytujúca veľkú autonómiu, jej na to dávala dobré možnosti. Zástancovia slovanskej cirkvi sa združovali pod ochranu kráľa sympatizujúceho s ich ruskou vierou. A tak sa pridávali na stranu kráľa Karpatskej (Uhorskej) Rusi [22] [23] ] [24] [25] - kniežaťa Salana. (Potomka kráľa uhorského [26] [27] [28] [29] - Keana Veľkého, s ktorým sa stretol sv. Metod v krajoch dunajských v r. 863 (4), ako sa o tom píše v Žití Metodovom [30]) ktorý bol vazalom Bulharskej ríše [31].
- v roku 892 východofranský kráľ Arnulf Korutanský zhromaždil obrovskú armádu proti kniežaťu Svätoplukovi I. a jeho ríši. Svätoplukovi I. nepomohlo ani registrované bratstvo s nitrianskym latinským biskupom Wichingom. „Brat“ Wiching v priebehu bojov prebehol ku svojim – kráľovi Arnulfovi. Veľká Morava sa tak ocitla i bez sufragána (zástupcu) archiepiskopa (arcibiskupa) [93]. Svätopluk útoku odolal;
- v období rokov (892 - 898) [32] [33] dochádza k vpádu staromaďarského kočovného kmeňového zväzu ktorý sám seba volal Hetumoger [34] [35] cez Volovecký priesmyk [36] na územie Karpatskej (Uhorskej) Rusi [37] [38].
- Nitriansky biskup Wiching sa nikdy nestal arcibiskupom Veľkej Moravy. V roku 899 Arnulf Korutánsky ustanovil Wichinga za biskupa pasovskej diecézy. Bavorskí biskupi však vzápätí presadili zrušenie jeho voľby;
- v polovici roka 894 knieža Svätopluk I. zomiera. Vládol 23 rokov. Z toho 9 (deväť) rokov po prekliatí sv. Metodom a Metodovej smrti. „Veľká“ Morava sa tak ocitla bez archiepiskopa (sv. Metoda), sufragána (latinského biskupa Wichinga) i bez kniežaťa (Svätopluka I.). Svätopluk I. zanecháva krajinu:
* vo vnútri zmietanú občianskou vojnou (Na jednej strane latiníci v čele s latinským klérom budujúcim kostoly, vyberajúci cirkevnú daň = 1/10 úrody a so sympatizujúcimi kniežatmi, veľmožmi vyberajúcimi 1/9 úrody. Na druhej strane veriaci a sympatizanti cyrilometodskej Slovanskej cirkvi, ktorej cirkevno správne usporiadanie bolo založené na baziliánskych monastyroch = baziliánskych kláštoroch v ktorých žilo nezištné baziliánske mníšstvo z vlastnej produkcie a milodarov, súc základom «monastyrských eparchií» = «kláštorných biskupstiev»;
* z vonku odovzdanú:
- Západu (Frankom v spojení s Rímom) a z
- Východu (staromaďarskému kočovnému zväzu).
Za tejto situácie sa vlády ujímajú synovia kniežaťa Svätopluka I.. V roku 898 medzi nimi dochádza k boju o moc. Mladšieho Svätoplukovho syna Svätopluka II. podporuje imperátor Arnulf Korutanský. Víťazí však starší syn Mojmír II.
I.Bi) Obnovenie (latinizácia) Moravskej arcidiecézy (898-900)
Na žiadosť kniežaťa Mojmíra II. o obnovenie moravskej arcidiecézy a o menovanie novej moravskej hierarchie. Pápež Ján IX. (898-900) ochotne vysiela svojich legátov. Jeden z nich bol arcibiskup a dvaja boli biskupi.
I.Bj) Duch Slovanskej Cirkvi
Likvidácia cyrilometodského duchovného centra Veľkej Moravy a následné vytvorenie latinského centra moravskej arcidiecézy ustanovením latinského arcibiskupa a dvoch biskupov sa (vzhľadom na cirkevnú štruktúru Slovanskej cirkvi stojacej na soborných monastyroch = kláštorných eparchiách (biskupstvách), čo dávalo jej veľkú autonómiu), podstatne života a ducha slovanskej cirkvi nedotklo. Nebola zlikvidovaná štruktúra Slovanskej cirkvi ani jej duchovnosť. Preto tandem Franská ríša („Svätá“ rímska ríša) a Vatikán pokračoval v svojej politike: so zbraňou v ruke (ohňom a mečom) a s pomocou Božou chrániť svätú Cirkev Kristovu. Pre lepšie chápanie a naplňovanie tejto obecnej úlohy, upresňovali ju heslami: «Praestantia ritus latini - Prednosť latinského rítu», «Reductio Graecorum in oboendientiam - Privedenie Grékov k poslušnosti», «Drang nacht Osten - Ťah na Východ». V praxi to znamenalo: pri každej vhodnej príležitosti potláčať a likvidovať Slovanskú cirkev s využitím všetkých metód vrátane vypaľovania cyrilometodských kláštorov, tlačiarní, verejného pálenia na hranici duchovnej a akejkoľvek inej literatúry napísanej cyrilikou. A samozrejme nezabúdalo sa na fyzickú likvidáciu cyrilometodského duchovenstva [39]. Niektoré fakty:
I.Bk) Pápežské zákazy cyriliky:
+ pápežom Štefanom V. (885-891)
+ pápežom Formózom (891-896) Za pontifikátu tohto «trojjazyčníka a pilátnika» sa likvidovala nie len všetka cyrilometodská literatúra, ale s pomocou Frankov – Nemcov boli fyzicky likvidovaní i cyrilometodskí kňazi a baziliánsky mnísi. 
+ pápežom Ján X. (914-928) ktorý zopakoval prísny zákaz užívania cyriliky.
+ pápežom Jánom XIII. (965-972) ktorý zopakoval prísny zákaz užívania cyriliky.
+ pápežom Alexandrom II. (1061-1073) ktorý zopakoval prísny zákaz užívania cyriliky.
+ pápežom Gregorom VII. (1073-1085) ktorý tento zákaz zopakoval v svojom Breve zo dňa 02.01.1080.
+ a rada ďalších ... [40]
Prakticky tento zákaz, vo viac alebo menej ostrej podobe, pretrval do II. Vatikánskeho koncilu (1962-1965).
I.Bl) Podľa neskoršieho ruského prameňa pražský biskup sv.(?) Vojtech prišiel v roku 982 na územie súčasného Slovenska a Poľska, kde „Rozvrátil pravú vieru a zavrhol ruské písmo; zaviedol latinskú vieru aj písmo a episkopov (biskupov) pravej viery dal sťať a iných rozohnal“ [10].Ukázalo sa, že to všetko nestačí. A tak bolo prijaté rozhodnutie a následné kroky na likvidáciu žriedla tejto duchovnosti.
I.Bm) Dobytie a vyplienenie Konštantinopola (Carihradu) bratovražednou rukou IV. križiackej výpravy 13. (12. – 14) apríla 1204. Následne bol križiakmi dosadený na miesto patriarchu Konštantinopolského benátčan Thomas Morosini, ktorý obdobne pod ochranou zbraní križiakov dosadil biskupov latinského obradu. Výsledkom tejto drámy bola likvidácia „druhého Ríma“ - duchovného a kultúrneho centra Byzancie (Východorímskej ríše). Bolo zlikvidované miesto zrodu východnej (byzantskej) civilizácie. Do dobytia a vyplienenia Konštantinopola napriek utŕženým ranám cyrilometodský obrad v Uhorsku prekvital a úspešne sa rozvíjal.
I.Bn) Zahájenie prvej oficiálnej ofenzívy latinizácie v Uhorsku [41].
Pápež Inocent III. vydaním svojej Buly z 18. októbra 1204 [42] nepriamo vyzval uhorského kráľa, aby začal zakladať latinské benediktínske kláštory a rušil grécke (cyrilometodské) baziliánske monastyry, na ktorých stála cyrilometodská grekokatolícka Cirkev. Obdobnú Bulu datovanú tým istým dňom adresoval latinskému abbasovi kláštora sv. Egídia [43].
I.Bň) Latinskou Cirkvou prijaté normy kanonického práva (9. a 53. konštitúcia IV. Lateránskeho koncilu) z roku 1215 (boli v platnosti až do vydania Tolerančného patentu cisárom Jozefom II. 13. a 25. októbra 1781) [44].
– 9. konštitúcia IV. Lateránskeho koncilu: bola novou normou, podľa ktorej v jednom meste, či diecéze (!) kde žijú rímskokatolíci, nesmú byť dvaja katolícky (biskupi) rozličných obradov, ale len jeden – latinský, ktorý môže mať svojho pomocného biskupa (obradového vikára). Touto normou sa každý gréckokatolícky episkop (biskup) cyrilometodskej grekokatolíckej cirkvi stal pomocným, absolútne podriadeným svojmu latinskému kolegovi. Tento druh „zjednotenia“, sa v dobových textoch nazýval “Reductio Graecorum in oboendientiam” (navrátenie Grékov k poslušnosti).
1. v Byzancii, križiakmi dosadený latinský patriarcha na miesto patriarchu Konštantinopolského, dosadil po roku 1204 obdobne pod ochranou zbraní križiakov k už existujúcim legálnym gréckym episkopom (biskupom) nových latinských biskupov. Snažiac sa tak z legálnych episkopov (biskupov) gréckeho obradu urobiť nelegálnych. Tak vznikli dve Cirkvi ... V dôsledku páchaného násilia, krívd a bezprávia sa práve v tomto čase rodí v Byzancii (vrátane súčasného Grécka) skutočná pravoslávia v dnešnom slova zmysle – nechcejúca mať čokoľvek spoločné s pápežom rímskym [45].
2. v Uhorsku, zabezpečila dosadenie „zhora“, (do každého zo soborných monastyrov = kapitulných kláštorov) k pôvodným, existujúcim cyrilometodským gréckokatolíckym archimandritom = predstaveným kláštorov, (ktorý súčasne boli i episkopmi = biskupmi), nových latinských biskupov. Pôvodní archimandriti soborných monastyrov = cyrilometodskí gréckokatolícky episkopi (biskupi) sa tak stali (ak to uznali) len pomocnými biskupmi = «obradovými vikármi» s úlohou postupne, podľa príkazov svojho nadriadeného priviesť ľud na latinský obrad a sám zaniknúť [46].
- 53. konštitúcia IV. Lateránskeho koncilu [47]: 
zakázala zemepánom – šľachticom prenajímať pôdu gréckokatolíckym poddaným i gréckokatolíckym slobodným, pretože títo (majúc svojich bezplatne slúžiacich baziliánskych mníchov - kalugerov) neplatili cirkevné desiatky a takto sa vraj v danom regióne ochudobňovala novozakladaná latinská Cirkev. Bolo stanovené, že v prípade, ak by nejaký zemepán pôdu aj napriek tomuto zákazu prenajal gréckokatolíkovi, desiatky bude musieť namiesto neho zaplatiť zemepán (i keď samotní zemepáni, ako takí, desiatky nikdy neplatili). Ak by sa tomuto kánonu niektorý zemepán nepodvolil a na svojom panstve ho neuviedol do praxe, bol k tomu prinútený uvalením cirkevných trestov (nevynímajúc exkomunikáciu).
+ neposlušní poslední Arpádovci:
Arpádovci boli cyrilometodskí gréckokatolíci. Niektorí arpádovskí králi Uhorska viac, iní menej počúvali a plnili latinizačné príkazy. Preto sa dostávali do nemilosti Rímskej Kúrie. (Exkomunikácia kráľa Ladislava IV. kumánskeho r. 1279 a r. 1282. V trvalej nemilosti bol kráľ Ondrej III. Benátsky ( v roku 1287 sa mala organizovať križiacka výprava na pokorenie uhorského kráľa, ktorý «potláča kresťanov» = rozumej nepodporuje latinský obrad ...). Preto 53. konštitúcia IV. Lateránskeho koncilu bola uvedená do praxe až po ich vymretí, [48] t.j. po smrti posledného Arpádovca Ondreja III. (+ 14. 1. 1301) vo veku 35 rokov. Vďaka tomu 150 až 200 rokov po jej vyhlásení žili cyrilometodskí grekokatolíci Uhorska v relatívnom pokoji až do nástupu Anjouovcov v 14. storočí.
I.Bo) Zlom a následná krutá latinizácia = genocída Rusínov:„... konštatujeme, historickú pravdu, že trvalé podlomenie národnej slovanskej Cirkvi v Uhrách ... začalo až v 1308 roku, kedy po plnom vymretí dynastie Arpádovcov podarilo sa vplyvom rímskej kúrie nasadiť korunu vlašskému (neapolskému) kniežaťu Karolovi Róbertovi, a takto v Uhorsku uviesť vlašskú vládarskú dynastiu [49] ...“ Anjouovci paralyzovali vysokú slovanskú šľachtu (bitka pri Rozhanovciach). Striktne realizovali latinskou Cirkvou prijaté normy kanonického práva 9. a 53. konštitúciu IV. Lateránskeho koncilu z roku 1215. 53. konštitúciu IV. Lateránskeho koncilu realizovali nie len na jednoduchých slobodných cyrilometodských grekokatolíkov = Rusínov, ale i na drobnú – stále ešte slovanskú šľachtu. Prakticky to vyzeralo tak: ak si cyrilometodskí grekokatolík, neprenajmeme ti pôdu. Buď prestúpiš na rimokatolícku vieru, alebo umrieš hladom, alebo sa vysťahuješ tam, kde ešte bude tvoja viera trpená. V dôsledku toho bolo rusínske cyrilometodské gréckokatolícke obyvateľstvo vyháňané (nútené sa vysťahovať) z úrodných území dnešného centrálneho Maďarska do okrajových oblastí Uhorska (na sever na kopanice, alebo na juh na močariny ...). Boli donútení žiť pastierskym životom. Tento hromadný exodus tvrdých rusínskych cyrilometodských gréckokatolíkov milujúcich svoj cyrilometodský obrad bol nazvaný „Valašskou kolonizáciou“. Nakoľko rímskokatolíci Maďari - Kumáni a prichádzajúci cudzinci, preberajúci moc v Uhorsku už nerozlišovali medzi gréckokatolíkmi a pohanmi, ich slovanským a neslovanským pôvodom. Začali používať praslovanský názov Valachi – Valasi, pôvodne označujúci pohanských Hunov, Avarov, a Cigánov, na všetkých nerimokatolíkov, ktorých považovali za neveriacich [50].
I.Bp) 29. mája 1453 definitívne padol Konštantinopol [51] nazývaný «druhý Rím» do rúk osmanských Turkov. Jednalo sa len o zostatky Byzantskej = Východorímskej ríše, nakoľko táto bola už predtým paralyzovaná IV. križiackou výpravou. Tým definitívne zanikol zdroj našej východnej byzantskej duchovnosti a kultúry. Tak v dôsledku nepriateľstva a zrady Západného Kresťanstva Kresťanstvo navždy stratilo územie Byzancie, jej obyvateľstvo, východnú byzantskú duchovnosť a kultúru. V r. 1448 získal Moskovský patriarchát Ruskej pravoslávnej cirkvi autokefáliu – samostatnosť. Novým centrom a zdrojom východnej kresťanskej duchovnosti a kultúry - „tretím Rímom“ sa stala Moskva.

I.Br) Úpadok duchovnosti a masívny nástup protestantizmu v 15 a 16 storočí [52];
Je dôsledkom páchaných nespravodlivostí = krutého náboženského útlaku = duchovnej genocídy, ktorú latinská Cirkev viedla proti cyrilometodským grékokatolíkom v Uhorsku.
I.Bs) 29. august 1526 - turecký vpád do Uhorska [53]
Ďalší dôsledok latinizácie, následného úpadku duchovnosti a oslabenia obranyschopnosti štátu.
I.Bt) Vznik Slovákov
V dôsledku vyššie uvedených príčin a následného synergického pôsobenia: - latinizačného tlaku; - duchovného úpadku; - protestantizmu; - tureckého vpádu (spustošenia, úpadku sociálneho postavenia) = duchovnej genocídy Rusínov dochádza k ich masovému odtrhnutiu od pôvodných cyrilometodských koreňov a ich prechodu na protestantizmus. Strácajú svoju «staru viru», «rusku viru», «azbuku». I keď masová duchovná genocída začala rokom 1526 v čase tureckej invázie (dobrovoľným, či núteným prechodom na protestantizmus), plnú silu nadobudla až následnou jezuitskou protireformáciou, v priebehu ktorej sa stávajú rimokatolíkmi. Vďaka protestantským kazateľom, ktorý preferovali ľudový jazyk, zachovali si z cyrilometodského dedičstva svoju slovanskosť. Zachované a udržiavané slovanské vedomie u protestanských odpadlíkov = duchovne mŕtvych (v Habsburgskej monarchii označovaných nemeckým výrazom «toth» = mŕtvy) prerástlo do slovenského národného povedomia. Takto možno bez akéhokoľvek nadsadenia povedať, že protestanti «stvorili Slovákov». Rímskokatolíci išli v tomto smere už iba v oneskorenom závese [54] [55] [56]. 
I.Bu) Užhorodská „únia“ – vznik latinskej gréckokatolíckej cirkvi
Prijatie Užhorodskej únie v roku 1646 nebolo výsledkom snahy Ríma o jednotu viery, ani o jednotu s pápežom rímskym. Cyrilometodská grekokatolícka Cirkev bola od počiatku s Rímom zjednotená. Užhorodská únia bola výsledkom krutej latinizácie cyrilometodských grékokatolíkov t.j. genocídy Rusínov a snahy dostať ju pod jurisdikciu latinského egerského biskupa. S vyhliadkou na splnenie troch podmienok:
1. Aby sme si smeli zachovať obrady gréckej Cirkvi.
2. Aby sme mohli voliť nášho episkopa = biskupa (ktorého potom predložíme na potvrdenie Svätej Stolici).
3. Aby nám boli priznané výsady (rímsko) katolíckeho duchovenstva.
63 gréckokatolíckych kňazov odoprelo poslušnosť Mukačevskému archimandritovi-episkopovi = biskupovi a prešlo pod jurisdikciu latinského egerského biskupa. Prítomný egerský latinský biskup Juraj Jakušič de Orbova podmienky prijal. V roku 1648 ich potvrdil pán Benedikt Kišdy latinský biskup egerský, ďalej primas Uhorska pán Juraj Lippay de Zombor arcibiskup Ostrihomský, a pán Matej Tarnóczy latinský biskup Vacovský. Výsledkom odmietnutia poslušnosti spomínaných gréckokatolíckych kňazov, a ich prechodu pod jurisdikciu latinského egerského biskupa bola úplná strata starého princípu východnej Cirkvi voliť si episkopa na doživotie a strata celkovej samostatnosti. Týmto aktom reálne zanikla cyrilometodská grekokatolícka Cirkev = slovanská Cirkev [57]. Pápež sa o „únii“ dozvedel až o šesť rokov neskôr. „Únia“ nebola Rímom nikdy potvrdená. Pápež by nikdy s podmienkami „únie“ nesúhlasil, lebo boli v rozpore s latinským cirkevným právom. Nezaujímalo ho, že egerský latinský biskup im splnenie podmienok prisľúbil, lebo takýmto spôsobom prekročil svoje kompetencie. Podmienky „únie“ (ako celok) neboli nikdy splnené [58]. Užhorodskou „úniou“ sa latinizácia dostala na nový vyšší stupeň.
a) už sa nejednalo o jednotlivé podriadenie, keď by sa mal (v súlade s aplikáciou 9. konštitúcie IV. Lateránskeho koncilu) stať gréckokatolícky episkop «obradovým vikárom» miestneho latinského biskupa) a postupne, podľa príkazov svojho nadriadeného latinského biskupa priviesť ľud na latinský obrad a sám zaniknúť ... [59]. Teraz po podpísaní „únie“ sa už jednalo o podriadenie štruktúry. Latinská Cirkev tak získala možnosť prostredníctvom Egerského latinského biskupstva pretvárať cyrilometodskú grekokatolícku Cirkev podľa svojho obrazu i znútra (v rámci svojej štruktúry). Prvým takýmto neregulárnym zásahom využívajúcim dôsledky „únie“ bolo neuznanie Rímom voľby Mukačevského archimandritu-episkopa Metodija Rakoveckého a na jeho miesto menovanie r. 1690 Josifa Rogu de Camelisa rodom Gréka, srdcom rímskokatolíka [60] [61].
b) podriadením Egerskému biskupstvu došlo k odtrhnutiu od duchovného a kultúrneho zdroja východnej civilizácie a k napojeniu na duchovný a kultúrny zdroj západnej (latinskej) civilizácie;
c) „únia“ vytvorila (lepšie povedané pomohla udržať) u grekokatolíckych Rusínov vedomie, ktoré pretrváva do súčasnosti, že sú naďalej veriacimi pôvodnej cyrilometodskej grekokatolíckej Cirkvi. Že zostali „starovircami“. Skutočnosť je však taká, že sa postupne cyrilometodská greckokatolícka Cirkev latinizovala [62];
d) podmienky „únie“ (ako celok) neboli nikdy splnené [63];
e) od Užhorodskej „únie“ r. 1646 boli gréckokatolíci nútení riadiť sa latinským cirkevným právom [64]. A skutočne sa nim i riadili. Boli im dosadzovaní «zhora» dušou latinskí biskupi. Neboli zrovnoprávnení s rímskokatolíkmi;
I.Bv) Zamojský synod v r. 1720 [65] [66]:
* zrušil doživotný úrad baziliánskych archimandritov – episkopov = biskupov. Nahradil ich funkciou „protoihumena“ voleného na tri roky. Tým dostalo východné cyrilometodské baziliánske mníšstvo, na ktorom takmer jedno tisícročie [67] stál celý duchovný život Uhorska, smrteľnú ranu, z ktorej sa dodnes nespamätalo. Pokiaľ do r. 1733 sa o voľbu nového archimandritu zaujímal sám uhorský kráľ a žiarlivo si strážil a hájil právo potvrdzovať ho vo funkcii na jeho doživotnom úrade, od roku 1733 sa voľba „protoihumena“ stala v živote Cirkvi i štátu takmer úplne bezvýznamnou udalosťou akou je dodnes. Týmto krokom latinská Cirkev dosiahla, že bol paralyzovaný i zostatok baziliánskych monastyrov;
* povedal prvotné slovo v latinizácii cyrilometodskej grekokatolíckej bohoslužby - liturgie. Ďalšie kroky urobil Ľvovský synod z roku 1891, ktorý i keď na historickom Podkarpatsku nebol nikdy prijatý mal naň vplyv prostredníctvom liturgických rubrík tlačených v liturgických knihách vydávaných v Haličine. Výsledkom je markantná zmena súčasnej grekokatolíckej bohoslužby v porovnaní s pôvodninou, ktorá sa zachovala u pravoslávnych. (Byzantské = cyrilometodské grekokatolícke bohoslužby boli v minulosti modifikované s tendenciou, aby sa čo najviac podobali latinským: názvoslovím, gestikuláciou, farbami rúch, vnútorným usporiadaním cerkví, žehnaním sa, kľakaním, znesvätením svätyne = budovaním sakristií, odstraňovaním diakonských dverí, alebo i celých ikonostasov, zvonením ... );
I.Bw) Zavedenie typicky latinských sviatkov [68]:
Z typicky rusínskych cyrilometodských grekokatolíckych sviatkov bolo dovolené sviatkovať 2 – 3 dni v roku a to len tam, kde žili čistí cyrilometodskí grekokatolíci. (Napríklad: nahradenie pôvodnej cyrilometodskej úcty k sv. Kozmovi a Damiánovi, rimokatolíckou úctou k francúzskemu sv. Martinovi tourskému [69]; Zabudlo sa na sviatok sv. velikomučeníka Dimitrija Solúnskeho našim ľudom nazývaného „Mitro“ a Nemcami «Demeter» pripadajúci na 26. október podľa nového štýlu. Totiž keď roku 884 sv. Metod skončil preklad Evanjelií a všetkých liturgických kníh z gréckeho jazyka na slovanský, zvolil deň sv. Dimitrija za deň, kedy máme blahodariť Bohu za úspešné dokončenie diela [70]. ...);
I.Bx) Zavedenie latinského školstva:
* už v roku 1613 šľachtic Humenského panstva Juraj III. Drugeth založil latinskú jezuitskú školu – gymnázium v Humennom a odovzdal ju jezuitom – špecialistom na preťahovanie grekokatolíkov na latinský obrad [71];
* v roku 1659 rímska Kongregácia Propaganda Fide oficiálne prikázala latinským misionárom zakladať všade na východe, kde sa to len dá školy, v ktorých budú učiť grekokatolícku mládež po latinsky [72];
* 17.12.1701 uhorský latinský primas kardinál Leopold Kolonič (26.10.1631 – 20.01.1707) napísal pápežovi do Ríma, že nie je ináč možné „zjednotiť“ grécku Cirkev s latinskou (teda v jeho chápaní previesť ju na latinský obrad), ak len nie tak, že jezuiti budú prijímať do svojich radov ľudí s materinským jazykom gréckym, rusínskym a rumunským, ktorí budú poznať grécky obrad, prevychovajú ich a potom (ako janičiarov) ich pošlú späť do svojich provincií v Uhorsku, Chorvátsku a Transylvánii, kde títo budú zakladať školy, v ktorých budú učiť mládež gréckeho obradu «dobrým písmenám a svätej katolíckej viere» [73];
I.By) Systematická likvidácia cyrilometodského odkazu:
* vypálenie cyrilskej tlačiarne v Hruševskom monastyre (teraz Zakarpatská oblasť, Ukrajina) v rozmedzí rokov 1703 – 1706 [74]. Po roku 1733 sa celé Marmarošské panstvo [75] dostalo do rúk katolíckej latinskej šľachty. Čo je rozhodujúca príčina, prečo sa Hruševský monastyr už nikdy znovu nepostavil a jeho tlačiareň sa už nikdy neobnovila. Takto boli vypálené, keď bola príležitosť i všetky ostatné cyrilometodské monastyry Uhorska;
* preto bolo potrebné pašovať cyrilské liturgické i neliturgické knihy do Uhorska. Tieto knihy uhorská pohraničná stráž zadržovala, literatúra bola konfiškovaná a priekupníkom bolo prísne zakázané prichádzať opäť do Uhorska;
- v r. 1772 na príkaz latinskej hierarchie bol celý náklad rusínskeho Bukvara a cirkevného grekokatolíckeho Zborníka, ktorý vydal mukačevský episkop Joan Bradač, OSBN, verejne spálený na námestí v Košiciach [76];
I.Bz) Následky:
Z cyrilometodskej grekokatolíckej Cirkvi transformovanej podľa latinského cirkevného práva sa vytrácal cyrilometodský odkaz. Latinizačný tlak gréckokatolícky veriaci - Rusíni videli a cítili. Tento tlak menil ich duše. Postupne dospievali do štádia, keď si položili otázku: Načo trpieť za inakosť, keď nieto kvôli čomu trpieť (za moju vernosť cyrilometodskému grekokatolíctvu dostávam grekokatolícky sa tváriacu, ale vlastne latinskú výsluhu). Moje grekokatolíctvo mi nedáva niečo iné, ani nič naviac, ako to čo dostávajú rimokatolíci. Je to jedno. Tak načo strádať kvôli formálnej inakosti). Keď je tak, tak radšej budem „hrdým“, „uznávaným“, „ceneným“ rímskokatolíkom v majoritnej rimokatolíckej spoločnosti, ako byť neuznávaným, prenasledovaným «hlúpym rusnačkom».K čomu to viedlo ? K tomu, že latinské Egerské biskupstvo v krátkom čase natoľko zväčšilo počet svojich veriacich na úkor gréckokatolíkov, že v roku 1776 z pastoračných dôvodov bolo potrebné vytvoriť na území (ešte v pol. 17. storočia typicky gréckokatolíckom) tri úplne nové latinské biskupstvá. V jeden jediný deň 13. marca 1776 naraz vznikli nové latinské biskupstvá: Spiš, Banská Bystrica a Rožňava. Neskôr v r. 1804 Szatmár a Košice. (Latinské biskupstvo Košice vzniklo na základe farností, ktorých 63 gréckokatolíckych kňazov užhorodskou „úniou“ v r. 1646 prešlo pod jurisdikciu latinského egerského biskupa). So zmenou obradu dochádza postupne k zmene národnosti a kultúry [77].
I.Bž) Nová doba:
- niektoré kladné zmeny voči východným Cirkvám v latinskom cirkevnom práve nastali v 50 rokoch 20. storočia;
- v roku 1963 vzniká «slovenská Cirkev sui iuris» [78];
- k zrovnoprávneniu grekokatolíkov s rimokatolíkmi (z hľadiska cirkevného práva) došlo až po II. Vatikánskom koncile (po r . 1965) keď oficiálne prestal platiť princíp (prednosti latinského rítu – praestantia ritus latini) a po vyhlásení cirkevného práva pre gréckokatolíkov - Kódexu Kánonov Východných Cirkví (CCEO) v roku 1990 pápežom Jánom Pavlom II.. Tento právny akt však nevrátil situáciu pred rok 1204, ani pred rok 1646. Nebráni ani praxi, keď zo strany rímokatolíkov sa ďalej triedi na «katolík» a «rusnak» = hlúpy rusnačok v zmysle nekatolík, že sa pokračuje vo viac, či menej skrytej latinizácii. Každý z nás by určite vedel vymenovať viac príkladov latinizácie, ktoré pozná z vlastnej skúsenosti;
- proces latinizácie naďalej pokračoval, i keď v nie takej otvorenej podobe. Sestra M. M. Dzubáková v svojej práci napísanej pod vedením jezuitu Špidlíka v Ríme napísala: : « ... (gréckokatolícky) eparchiálny kňazi (v Československu v rokoch 1968 – 1990) boli oficiálne formovaní pre kňazstvo v jedinom celoslovenskom rímskokatolíckom seminári v Bratislave. Seminaristi boli teda vychovávaní takpovediac v „západnej kaplnke“. Zúčastňovali sa latinských bohoslužieb, modlili sa latinský breviár, študovali západnú literatúru. To všetko má vplyv na duchovnosť, ktorú nadobudli, a tiež aj odovzdávali ako kňazi pri pastorácii. (...) Takýmto spôsobom sa vytvorila akási „nová tradícia“» [79]. To jest staronová tradícia prehlbovania latinizácie. Kým v roku 1990 nebol zriadený gréckokatolícky seminár – bohoslovecká fakulta v Prešove;
- na konci 20. storočia vzniká latinské biskupstvo priamo v Mukačeve [80] ..;
- okamihy histórie života rusínskych gréckokatolíkov na Slovensku na prelome 20. až 21. storočia, vnútorný rozklad baziliánskej Provincie sv. Cyrila a Metoda na Slovensku v čase od roku 1997 do roku 2005 zachytáva kniha o. Jozafáta V. Timkoviča, OSBM: Rusíni na Slovensku v cirkevných dokumentoch I. diel. Vydavateľstvo V. Paďaka, Užhorod 2006, 648 strán.Prvé kompletné vlastné východné právo dostali gréckokatolíci až roku 1990, teda po 344 rokoch. Jedná sa o Kódex Kánonov Východných Cirkví (CCEO), ale i v ňom sa nachádzajú niektoré diskriminačné kánony, ktoré sú v priamom rozpore s II: Vatikánskym koncilom (1962-65) a učením Isusa Christa, či kánony rušiace starodávnu sobornosť východných Cirkví (spoločné rozhodovanie vo významných cirkevných otázkach). Grekokatolíckej Cirkvi nebolo vrátené odveké právo východných Cirkví vyberať si vlastných episkopov = biskupov. Episkop = biskup je naďalej vyberaný a určovaný odniekiaľ „zhora“, po konzultácii s miestnou latinskou hierarchiou, ktorá „ohodnocuje“ katolicitu = latinskosť a výhodnosť (pre seba) toho ktorého kandidáta. Následkom takéhoto cieľavedomého ovplyvňovania z „latinského hora“ sú vyberaní takí episkopi, ktorí latinizujú gréckokatolícky obrad. Nahradili tak v tomto smere prácu jezuitov z 18. storočia.
II. Záver príčiny:II.
A) Objektívne príčiny:
1. r. 861 odmietnutie pápežom rímskym Mikulášom I. žiadosti veľkomoravského kniežaťa sv. Rostislava o vyslanie biskupa a učiteľa, dokazuje to, že Rímu a Frankom nešlo len o evanjelizáciu Veľkomoravskej ríše;
2. r. 874 zrada kniežaťa Svätopluka I. – po forchheimskom mieri franský biskup Wiching a knieža Svätopluk I. sa skamarátili a uzavreli bratstvo, ktoré registrovali v patričnej knihe kláštora na Reichenau;
3. r. 885 rímska kúria za pomoci intríg biskupa Wichinga a kniežaťa Svätopluka I., a za pomoci vojenskej sily Frankov likvidovali duchovné a kultúrne centrum Veľkomoravskej ríše, a tak prevzala moc nad archieparchiou (arcibiskupstvom) Veľkej Moravy;
4. r. 982 podľa neskoršieho ruského prameňa - pražský biskup sv.(?) Vojtech prišiel na územie súčasného Slovenska a Poľska kde «rozvrátil pravú vieru a zavrhol ruské písmo; zaviedol latinskú vieru aj písmo a episkopov (biskupov) pravej viery dal sťať a iných rozohnal»;
5. r. 1204 dobytie a vyplienenie Konštantinopola (nazývaného tiež druhým Rímom) IV. križiackou výpravou, likvidácia duchovného a kultúrneho centra Byzancie = Východorímskej ríše = Východnej civilizácie. Prevzatie moci latinskou Cirkvou nad patriarchátom Konštantinopolským. Likvidáciou týchto centier duchovného a kultúrneho života sa rozšírila moc latinskej Cirkvi na úkor Byzancie – Konštantinopolského patriarchátu;
6. r. 1215 na IV. Lateránskom koncile prijíma latinská Cirkev 9. a 53 konštitúciu umožňujúcu jej násilným spôsobom, za asistencie svetskej moci systematicky likvidovať všetky nie latinské obrady. Latinská Cirkev tieto kánonické normy aplikovala i na likvidáciu cyrilometodského obradu konštantinopolskej tradície;
7. r. 1308, po plnom vymretí dynastie Arpádovcov, sa rímskej kúrii rukami Anjouovcov podarilo - paralyzovať vysokú slovanskú šľachtu (bitka pri Rozhanovciach);- realizovať latinskou Cirkvou prijaté normy kanonického práva 9. a 53. konštitúciu IV. Lateránskeho koncilu z roku 1215, čím podlomili slovanskú Cirkev v Uhorsku, čo im umožnilo realizovať krutú latinizáciu = duchovnú genocídu Rusínov;
8. r. 1646, užhorodská „únia“ – vznik latinskej gréckokatolíckej cirkvi:- výsledok krutej latinizácie cyrilometodských grekokatolíkov t.j. genocídy Rusínov;- výsledok snahy dostať ju pod jurisdikciu latinského egerského biskupa.
II. B) Subjektívne príčiny:
Grekokatolícka Cirkev bola a je vnímaná ako pokračovateľka odkazu sv. Cyrila a Metoda. Na rozdiel od Grékov a Srbov, Karpatoruská Autonómna Pravoslávna Cirkev Srbského Patriarchátu vznikla až v roku 1921.
III. Záver následky:
III.A) Všetko čo nasledovalo:
krutá latinizácia = duchovná genocída Rusínov, úpadok duchovnosti, nástup protestantizmu, vpád osmanských Turkov, vznik Slovákov, dosiahnutie majority Slovákov nad Rusínmi, ďalšia latinizácia a slovakizácia, minimalizovanie nášho duchovného a kultúrneho kontaktu s našimi bratmi na Východe [81] [82] ... je dôsledkom týchto udalostí v poradí ako nasledovali.
III.B) Ďalšia latinizácia a slovakizácia:
1. Žili sme v prostredí otvorene nepriateľskom, likvidačnom k duchovnosti a kultúre cyrilometodskej tradície. I keď po prijatí Tolerančného patentu v r. 1781 sa kanonické normy 9. a 53. konštitúcie IV. Lateránskeho koncilu už nedali využívať, latinizačný tlak bol naďalej veľmi ostrý [83];
2. Nepriame a zastrené spôsoby preťahovania na latinský obrad, či na grekokatolícky i na grekokatolícky v slovenskom jazyku pokračujú. Využívajú sa nové formy a spôsoby:
*obmedzovanie kultúrnych a ekonomických vzťahov s východoslovanskými národmi;
* reorganizácia okresov a krajov;
* neinvestuje sa do infraštruktúry v zmiešaných národnostných územiach (Svidnícky okres bez železnice; východné Slovensko bez diaľnice). Rušia sa spoje do tradičných spádových kultúrnych centier napr. Prešov a posilňujú sa spoje v danom prípade do spádového kultúrneho centra Poprad. Prejavom toho je zaostávanie rozvoja v zmiešaných národnostných oblastiach, nedostatok pracovných príležitostí, následné vysťahovalectvo. V dôsledku toho všetkého rapídne slabne rusínsky živel a na jeho úkor naopak rastie živel slovenský a rómsky;
3. Naďalej žijeme v prostredí nepodporujúcom duchovnosť a kultúru cyrilometodskej tradície, v prostredí, ktoré naďalej považuje cyrilometodský odkaz za niečo cudzie. Napríklad:
– koncoročné vystúpenia v jasliach, škôlke, kde i naše deti tancujú na anglosaskú hudbu, jasle a škôlky s materinským jazykom anglickým, povinný anglický jazyk od druhej triedy. A rodičom sa to páči – tľapkajú !
– športové (na štadiónoch) a rôzne iné kultúrne podujatia (na námestiach), kde sa v slovenských „roduverných“ obciach hrajú skoro všetky a často jedine anglosaské hity;
– poobzerajte sa po námestiach – sú tam anglosaské nápisy ako „PUB, SHOP ...“. A roduverní Slováci sa nebúria;
– neviem si predstaviť, že by sa hudobná produkcia cyrilometodskej tradície (či už rusínskej, ruskej, alebo ukrajinskej ...) produkovala na školách, štadiónoch, námestiach. Viem si predstaviť, že by bola proti tomu vzbura, rázne protesty. Ako napríklad proti ruským nápisom v Karlových Varoch. V Prešove neprežil ani dávny historický nápis ПЕТРА. To jasne hovorí o tom, akú dušu majú Slováci (latinskú - anglosaskú), ktorá takto rozoznáva a vyjadruje kto je „náš“ a kto je „cudzí“;
+ som presvedčený, že ak by bol udržaný neporušený odkaz sv. Cyrila a Metoda na našom území, žili by tu v súčasnosti ak nie všetci, tak prevažná časť Rusínov. Veď odpovedzme si na otázku: „ako by sami seba volali občania vyznávajúci kresťanstvo byzantského rítu píšuci azbukou ? [84]
III.C) Globalizácia:
Latinizačný tlak, v minulosti nám známy v nemeckej, neskôr maďarskej podobe, v súčasnosti sa realizuje v podobe anglosaskej. Vzhľadom na dosiahnutú úroveň rozvoja celej ľudskej spoločnosti, rozvoj dopravy, spojov, masovokomunikačných prostriedkov, digitalizáciu postihuje celú ľudskú spoločnosť, všetky národy, všetky oblasti života. Predovšetkým však oblasť kultúrnu a ekonomickú. Poznáme ho pod názvom globalizácia. S globalizáciou majú problémy aj veľké národy a štáty nie len Rusíni.
V. Strategické úlohy:
k ich vytýčeniu si musíme odpovedať na otázky: Kto sme ?, Kým chceme byť ? A musíme rešpektovať zákony tohto sveta.
IV.A) Identifikácia:
Okolnosti nášho zrodu určili:
1.- Kto sme, kam patríme ?:
Našou matkou je Rus – ešte predkyjevská.Jej dieťaťom (deťmi) je kráľovské plemeno Rosov – Rusov – Rusínov mágov plemena Magog – cárskych Skýtov.
Našim otcom je sv. knieža Rostislav [85]
Našimi krstnými sú sv. bratia Cyril a Metod.
Do vienka sme dostali:
- byzantskú ruskú vieru;
- byzantskú ruskú kultúru;
- cyriliku.
* Odpoveď: sme Rusíni, patríme do rodiny východoslovanských národov, ktoré dodržujú cyrilometodský odkaz.
2.- Kým chceme byť ?:
A/. Rusínmi, rusínskym národom ? «Áno» potom si musíme chrániť dary – cennosti – odkaz, ktorý sme do vienka dostali od sv. bratov Cyrila a Metoda. To je to základné, čo keď stratíme, tak už nebudeme Rusínmi;
* Našim príkladom na identifikáciu nemôže byť nikto iný, ako naša matka Rus, náš otec knieža svätý Rostislav a naši krstný - kmotrovia sv. bratia Cyril a Metod. To je super príklad na identifikáciu, na ktorý sa neťaháme, keď si uvedomíme, že by sme mali byť tiež takými velikánmi v súčasnej dobe;
* A tí «nálepkoví» Rusíni, ktorým to nesedí, alebo nevonia nech sa medzi nás nemiešajú. Nech si idú po tej ceste, ktorou išlo knieža Svätopluk I., keď sa jeho príkladom na identifikáciu stal biskup Wiching, v dôsledku čoho zapredal sv. bratov Cyrila a Metoda a dovolil pogrom a likvidáciu cyrilometodského centra Veľkej Moravy ... Knieža Svätopluk I. sa tak stal príkladom na identifikáciu Slovákov. Nie nadarmo má postavenú sochu na Bratislavskom hrade;
B/. Ak povieme «Nie» potom môžeme byť len jednou z mnohých slovenských nárečových skupín, a ďalej nemusíme nič robiť.I
V.B) Zákony tohto sveta:
Alebo aké sú pravidlá hry ? Tento svet sa riadi svojimi zákonmi. Napr. zákon ktorému Číňania hovoria «Jin a Jang» a marxisti: «Zákon jednoty a boja protikladov». Je dobré ich poznať. Len s ich poznaním možno prijať správne rozhodnutia a vyvarovať sa porušeniu zákonov a následnému trestu. V zhode s týmto zákonom keď vznikla Rímska ríša so svojou civilizáciou (západnou - latinskou) obsahovala v sebe zárodok Byzantskej ríše so svojou (východnou - byzantskou) civilizáciou. Bolo obdobie v dejinách, keď Rímska ríša sa oficiálne delila na Západorímsku ríšu s centrom v Ríme a Východorímsku ríšu = Byzanciu s centrom v Konštantinopole. Napriek rôznym pokusom narušiť tento zákon a dosiahnuť jednopólovú jednotu, súčasný stav odráža pôvodné delenie na Západorímsku ríšu (NATO = EU + USA = západnú civilizáciu = západnú zdrojovú kultúru) s duchovným centrom v Ríme, kultúrnym a politickým vo Washingtone a na Východorímsku ríšu = Byzanciu, ktorej nástupcom sa stalo Rusko (Spoločenstvo nezávislých štátov = východná civilizácia = východná zdrojová kultúra) s duchovným centrom v Moskve.
Pri určitom zjednodušení možno povedať, že v našom severoatlanickoeuroázijskom priestore existujú len dve civilizácie = zdrojové kultúry = dva plnohodnotné sebestačné národy a to:
1/ anglosaský,
2/ ruský.
 Všetky ostatné národy sú len satelitmi (variantom) týchto dvoch. Varianty (satelitné národy) obohacujú zdrojovú kultúru. Na druhej strane sú závislé od zdrojovej kultúry. Ak stratia spojenie a nie je obnovené, musia čerpať z inej zdrojovej kultúry. Duchovnosť a kultúra prijímaná z inej zdrojovej kultúry transformuje pôvodný satelitný národ pôvodnej zdrojovej kultúry na satelitný národ inej zdrojovej kultúry (na satelitný národ tej zdrojovej kultúry z ktorej čerpá). Spravidla sa pritom mení názov satelitného národa. Z uvedeného vyplýva, že ak chceme prežiť, potrebujeme prejsť od pasívnej koncepcie - od sekundovania vymieraniu Rusínov k aktívnej koncepcii mnohostranného rozvoja. To môžeme dosiahnuť naplnením týchto strategických úloh:
IV.C) Strategické úlohy:
1. zachrániť odkaz sv. bratov Cyrila a Metoda.
Musíme zachrániť a rozvinúť to čo tvorí Rusínov a rusínsky národ, t.j. to, čo si pamätáme z našich dedín, to je to, čo robí naše dedinky rusínskymi, to je to, čo z našich dedín očividne odchádza s našimi predkami (dedkami, babkami, otcami, mamami ...) do večnosti, to je odkaz sv. bratov Cyrila a Metoda. Keď tento odkaz zachránime, zachránime sa ako Rusíni. Tí Rusíni, ktorí si neuchránili odkaz sv. bratov Cyrila a Metoda, sú len nálepkoví Rusíni. Keď im nepomôžeme, len ťažko si samy pomôžu., a tak skôr, alebo neskôr nálepku zahodia a stanú sa Slovákmi. K záchrane odkazu potrebujeme:
2. obnoviť naše napojenie na východnú zdrojovú kultúru,
a postupne doplniť deficit čerpania z východnej zdrojovej kultúry. Náš deficit v tomto smere je obrovský. Odkaz sv. bratov Cyrila a Metoda v nás žije z podstaty, a toho mála čo sa k nám dostalo spoza Karpát. Napriek tomu tento odkaz prežil a nestratil svoju konkurencieschopnosť voči výdatne podporovanej latinskej duchovnosti a kultúre.
3. Zjednotenie:
sme jedným z najstarších slovanských národov. Vždy sme úprimne dodržovali a chránili odkaz sv. bratov Cyrila a Metoda. Za svoju úprimnú vieru sme veľa trpeli. Mnoho cyrilometodských grekokatolíkov – Rusínov nevydržalo a prešli na latinský obrad. Z našich dejín vieme, že tí čo vydržali, postupne prešli rôznymi národnosťami: Rus, Malorus, Karpatorus, Uhrorus, Valach - Valasy, Magyar oroszok, Ruszinajkú magyarok, Rusín, Rusnák, Rusňák, Rutén, Lemko, Ukrajinec ... [86]. Veľa z nás sa naďalej hlási k Ukrajincom, a niektorí i k Rusom. Majú na to právo, vrátane práva na svoje inštitúcie a orgány, a toto právo im nikto nezoberie.Na vlastnej koži sme si overili, že separatizmus:
– ktorý na prvé miesto dáva rôzne špecifiká (napríklad v názve, jazyku, písme ... );
– ktorý sa oddávna využíva v politike s cieľom: Divide et impera ! = Rozdeľuj a panuj ! Viedol k duchovne historickému rozdeleniu Kyjevskej Rusi.
Následky rusínskeho separatizmu:
* bráni nám čerpať z bratských cyrilometodských kultúr;
* programovo nás vedie len na čerpanie zo slovenskej kultúry, celkovo na čerpanie len zo žriedla Slovenskej republiky;
* výsledkom je rapídne urýchľovanie slovakizácie.Naše prežitie záleží od toho, ako dokážeme potlačiť náš separatizmus, ako dokážeme svojim príkladom zjednotiť bratské ruské národy Ukrajincov, Rusov, Bielorusov ... [87]:
• v mene záchrany odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda;
• v mene záchrany Rusínov;
• v mene prežitia a rozvoja rusínskeho národa.
Vždy, keď sa hovorí o zjednotení, vyvstáva otázka, pod akou zástavou sa zjednotíme ? Mali by sme sa zjednotiť po zástavou, ktorá bude vyjadrovať odkaz sv. bratov Cyrila a Metoda, ktorý my Rusíni – jej nositelia bránime a rozvíjame. Mala by to byť cyrilometodská zástava. Nie je taká ? Nevadí, ušijeme ju a vysvätíme ! Lebo my všetky východoslovanské národy ju potrebujeme !
Je potrebné skončiť so závisťou, nenávisťou a hašterivosťou v našom živote, zneužívaním našej tlače na očierňujúce útoky metódami latinského biskupa Wichinga. Je to nedôstojné Rusínov nositeľov odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda. Venujme sa práci v prospech zachovania odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda v prospech našich ľudí – Rusínov. Venujme sa tomu, aby naše už vzniknuté rusínske školy nezanikali, aby v našich cerkvách nezanikal cyrilometodský staroslovanský obrad ... Ľudia nám dali dôveru keď si zvolili rusínsku národnosť. Budú nás hodnotiť podľa toho, čo v prospech zachovania odkazu sv. Cyrila a Metoda (byzantskej ruskej viery, cyriliky, byzantskej ruskej kultúry, slobody) [88] urobíme. Pri ďalšom sčítaní nám zhodnotia našu prácu a dosiahnuté výsledky. Za svoju čestne vykonanú misijnú prácu v prospech zachovania odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda môžeme dúfať, že nás Boh odmení spasením Rusínov.
V. Naši spojenci:
Prežitie Rusínov závisí od spojenia všetkých v mene záchrany odkazu sv. Bratov Cyrila a Metoda. Našimi spojencami sú všetci, ktorí nie len formálne, ale z úprimného srdca sa hlásia k odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda a chcú pre zachovanie a rozvinutie tohto odkazu niečo urobiť. О akých spojencoch je tu reč ?
V. А) Cirkev:
Pokiaľ sa my Rusíni ako národ máme zachrániť je potrebné otvorene hovoriť aj o tom, akú Cirkev potrebujeme (vzhľadom na to v akej situácii sa nachádzame, akým tlakom odolávame, aké skúsenosti máme s jednotlivými cirkvami). Mala by to byť Cirkev, ktorá aktívnou ochranou a rozvojom čistého, neporušeného odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda bude podporovať a rozvíjať naše Rusínstvo. Takouto Cirkvou v našej histórii bola:
V. Аа) Cirkev slovanská = cyrilometodská grekokatolícka Cirkev = rusínska Cirkev.
Slovanská Cirkev: (tak ju nazýva historička Jindra Jarošová) by sa mala nazývať rusínska Cirkev, lebo na Slovensku si len Rusíni zachovali jej staroslovanský cyrilometodský obrad na cirkevneslovanskom jazyku, lebo 70% slovíčok rusínskej slovnej zásoby sa zhoduje so staro – či cirkevne slovanským jazykom [89].
Bola:
- tradície konštantinopolskej, obradu byzantského, ktorý k nám priniesli bratia sv. Cyril a Metod;
- od začiatku pod jurisdikciou pápeža rímskeho;
- opierala sa o nezištné baziliánske mníšstvo (nevymáhajúce cirkevný desiatok [90]). Mníchmi baziliánmi boli i samotní bratia sv. Cyril a Metod;
- po celej Veľkej Morave, i vo vtedajšom severnom Bulharsku (povodie podkarptskej rieky Uh) sv. Cyril a Metod zakladali baziliánske monastyry = kláštory, ktoré sa stali základom cirkevnosprávneho usporiadania systémom «monastyrských eparchií» = kláštorných biskupstiev;
- monastyrská eparchia = kláštorná eparchia (biskupstvo) [91]:
+ staroslovansky oblasť, (sobor). Veriaci, štruktúra, územie, spadajúce pod jurisdikciu = správu materského – archimandritského soborného monastyra;
+ K priblíženiu cirkevnej správy a vysluhovaniu veriacich sa vytvárali podriadené filiálne monastyry, obytele a pustovne;
+ Z nich mnísi – kalugeri pravidelne dochádzali do okolia svojich monastyrov vysluhovať veriacich (služby Božie, pohreby, sobáše ...);
+ Vysluhovanie veriacich sa uskutočňovalo na vopred určenom a s ľuďmi dohovorenom stabilnom mieste – prichode;
+ Na čele každého väčšieho monastyra stál doživotne volený archimandrit, ktorý s týmto svojim doživotným úradom dostával vždy automaticky hodnosť episkopa (biskupa). Svoje sídlo mal v monastyre a žil životom mnícha;
+ Kláštorný episkopát (biskupstvo) stálo na soboroch. Sobor tvorili baziliánsky mnísi zoskupení okolo svojho archimandritu = predstaveného kláštora. Archimandrita bol volený z vlastných radov baziliánskych mníchov na takomto monastyrskom sobore (zhromaždení všetkých mníchov vrátane mníchov z filiálnych obytelí) a to na doživotie. Na funkciu archimandritu bola naviazaná funkcia episkopa = biskupa. Episkopské = biskupské svätenie = biskupskú chirotóniu (rukopoloženie) novozvolenému archimandritovi udeľovali najmenej traja archimandriti okolitých soborov. Tak bola voľba potvrdená a uznaná všeobecnou = katolíckou = sobornou Cirkvou. Sobornosť - tradičný princíp riadenia východných cirkví (obsahujúca v sebe slobodné voľby a demokratickú participáciu) zabezpečovala monastyrom na našom území podobne, ako všetkým monastyrom na Východe, úplnú samostatnosť a svojprávnosť. Sobory boli centrami duchovného a kultúrneho života. Boli jedinými miestami, kde bolo možné získať vzdelanie, kde sa učila teológia [92]. Boli duchovnými a kultúrnymi centrami Veľkomoravskej ríše.Slovanská Cirkev existovala právne od r. 869 do 900. Totiž v rozmedzí rokov 899 až 900, na žiadosť Mojmíra II. pápež vyslal na Moravu arcibiskupa a ďalších dvoch biskupov, aby tak bola obnovená hierarchia moravskej arcidiecézy. Po takomto obnovení: «Nebola to už Cirkev slovanská, ale latinská.» [93] Ustanovenie latinského arcibiskupa za arcibiskupa Moravy a dvoch ďalších biskupov sa vzhľadom na samostatnosť a svojprávnosť soborných monastyrských eparchií (biskupstiev) nedotklo štruktúr, života a ducha slovanskej cirkvi. Slovanská Cirkev a jej duch naďalej prekvital do r. 1204 [94]. Zlom nastal v roku 1308, kedy sa rímskej kúrii podarilo po úplnom vymretí dynastie Arpádovcov dosadiť na uhorský trón vlašské (neapolské) knieža Karola Róberta z rodu Anjouovcov. Nasledovala krutá latinizácia v súlade s latinskou Cirkvou prijatými normami kanonického práva (9. a 53. konštitúciou IV. Lateránskeho koncilu) z roku 1215. Z hľadiska prevažujúceho ducha cirkvi a jej organizačnej štruktúry bola naša Cirkev do „únie“ r. 1646 slovanská = cyrilometodská grekokatolícka Cirkev = rusínska Cirkev.
V. Аb) Grekokatolícka Cirkev na Slovensku
Vznikla v roku 1963 ako «slovenská Cirkev sui iuris». Slovenská katolícka Cirkev sui iuris), je súčasťou katolíckej cirkvi. Je usporiadaná v troch biskupstvách: v Prešovskom arcibiskupstve (archieparchii, arcidiecéze), v Košickej eparchii (diecéze) a v Bratislavskej eparchii. V roku 2001 počet veriacich: 219831 v roku 2011 o 13000 menej t.j. cca 206000. Súčasný stav z rusínskeho pohľadu:
Pozitíva:
- nateraz má len jedno pozitívum: počet veriacich = Rusínov;
Negatíva:
- Grekokatolícka Cirkev na Slovensku je napojená na duchovný a kultúrny zdroj západnej civilizácie;
- do súčasnosti Vatikán nevymenoval rusínskeho grekokatolíckeho episkopa, t.j. neboli stanovené presné hranice medzi dvoma existujúcimi východnými cirkvami (sui iuris = vlastného práva) byzantskej tradície (rusínskej a slovenskej) existujúcimi na Slovensku. Prípadné vymenovanie obradového vikára situáciu nevyrieši;
- v západnom civilizačnom priestore - tam, kde je súčasne rimokatolícky obrad a grekokatolícky obrad víťazí rimokatolícky. Je to len otázka času. História prejdenej spoločnej cesty Rusínov s grekokatolíckou Cirkvou od r. 1646, skutočnosť, že jej celé telo je v západnom civilizačnom priestore, dovoľuje urobiť záver, že nemožno od nej očakávať kvety východnej duchovnosti a kultúry.
V. Аc) Pravoslávna Cirkev Česka a Slovenska
Vznikla v roku 1921. Autokefáliu (samostatnosť - autonómiu) získala v roku 1950 od Moskovského patriarchátu. Tento štatút bol potvrdený v roku 1998 patriarchom Konštantínopolským. Vnútorne sa delí na Pravoslávnu Cirkev Česka a Pravoslávnu cirkev Slovenska. V roku 2001 počet veriacich: 50363 v roku 2011 49000, čo činí na Slovensku 0,9%, v Prešovskom kraji 4%, Medzilaborce 29%, Snina 21,1%, Svidník 19,8%, Košický kraj 1,8%. Byzantskí Gréci ako prví v r. 1204 pochopili, že pokiaľ si chcú zachovať svoju východnú duchovnosť a kultúru, musia sa stať pravoslávny – ortodoxní. Nesmú mať nič spoločné s Pápežom rímskym. V r. 1921 bola na Podkarpatskej Rusi vytvorená Karpatoruská Autonómna Pravoslávna Cirkev Srbského Patriarchátu [95]. Poslední pôvodní gréckokatolíci na historickom Podkarpatsku boli, a dodnes sú postavení len pred dve alternatívy: alebo utečú spod jurisdikcie Ríma (schizma), alebo sa stanú po kratšom či dlhšom čase latiníkmi. Ak totiž chcú zachovať svoj cyrilometodský obrad, nič iné im nezostáva len prvý variant. Avšak aj príčinou tohto zdanlivého „pravoslávia“ môže byť aj láska, láska k starej cyrilometodskej viere. Láska je najvyšším Božím zákonom ... Preto súdiť a odsúdiť ľudí, rodiny, či dokonca celé farnosti, ktoré v 90 rokoch 20. storočia prešli v Prešovskej eparchii na pravoslávie – schizmu, alebo i v budúcnosti prejdú z dôvodov lásky k obradu, ktorý im bol porušovaný, by bolo príliš odvážne ... Súdiť a odsudzovať môže len Hospoď Boh [96]. Nakoľko nás história učí, že greckokatolícky Rusíni sa ľahko latinizujú na Slovákov, pravoslávny Rusíni sú našim zlatým fondom. Pravoslávna Cirkev by preto mala byť našim strategickým partnerom. Mali by sme tiež upevňovať naše kontakty s pravoslávnou Cirkvou na Zakarpatí.
V. Аd) Náš líder
Z histórie vieme, že Rusko vždy bolo lídrom všetkých východných Slovanov. Na tom nič nemenilo to, kto bol vodcom Ruska, aký tam bol režim. Zabúda sa na to, že bez Ruska by od Antlantického po Tichý oceán bolo Nemecko, a ostatné národy by boli asimilované, alebo, by vyleteli hore komínom. Pokiaľ sa jedná o lídra v zmysle – ochráncu, je naša situácia komplikovaná. Žijeme v Slovenskej republike, Slovenská republika nás chráni:
a) proti vonkajšiemu napadnutiu (v rámci vojenskopolitického bloku NATO);
b) proti útokom na osobu a majetok, dáva nám ochranu policajnú i právnu;
c) dáva nám finančnú pomoc na zabezpečenie našich špecifických kultúrnych potrieb.
Nakoľko Slováci odmietli odkaz svätých bratov Cyrila a Metoda a stali sa nasledovníkmi latinského biskupa Wichinga a kniežaťa Svätopluka I., v dôsledku čoho čerpajú zo západného duchovného a kultúrneho zdroja – nemôžu nám byť v tomto smere lídrom.
Kto by mohol byť našim lídrom v sfére duchovnej, kultúrnej a národnej ?
1. Rusko 
– je najsilnejším východoslovanským štátom – je lídrom východoslovanských štátov bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči, alebo nie. Rusko je zdrojom východnej duchovnosti a kultúry. Ruská pravoslávna Cirkev je najsilnejšia pravoslávna Cirkev, ktorá v prípade, že by bola protektorom Rusínov, mohla by úspešne žiadať od Vatikánu ... Poliakov ... ruskej vlády ... ospravedlnenie;
– v dôsledku silnej protiruskej propagandy pre časť Rusínov môže byť Rusko ako líder neprijateľné.
2. Ukrajina
– je druhým najsilnejším východoslovanským štátom. Je našim susedom. Časť historického Podkarpatska s našimi Rusínmi je jej súčasťou;
– Ukrajina prechádza veľkou krízou, ktorá nie je ukončená. Rusíni prechádzajú obrodným procesom, ktorý obdobne nie je ukončený = vzťahy medzi Rusínmi a Ukrajinou nie sú dobré. Nakoľko rusínsky vodcovia, no i všetci Rusíni nemajú na svojich „dresoch“ jasne napísané, za aké „fotbalové družstvo“ kopú, Ukrajina možno nie bez príčiny sa bojí, že rusínske národné cítenie môže byť zneužité na rozbitie národnej celistvosti Ukrajiny.
3. Srbsko
– pomohlo nám duchovne sa identifikovať – pomohlo nám vybudovať našu Karpatoruskú Autonómnu Pravoslávnu Cirkev Srbského Patriarchátu v roku 1921. V dôsledku tejto historickej udalosti všade bolo cítiť rast rusínskeho hnutia – národovstva;
– Srbsko prechádza krízou, ktorá nie je ukončená.
4. USA
– je pravdepodobne najsilnejším štátom sveta. Americkí Rusíni nám významne pomohli a pomáhajú v smere ekonomickom i kultúrnom;
– sú duchovným a kultúrnym nasledovníkom západnej – rímskej duchovnosti a kultúry. To stanovuje hranice americkej pomoci. Dôkazom toho je fakt, že americkí Rusíni sami seba nedokázali zachrániť duchovne a kultúrne. Západný smer národného obrodenia, ako ukazujú výsledky posledného zasadnutia Svetového kongresu Rusínov – je vyčerpaný.
Navrhujem orientáciu nie na jeden štát, jedného lídra – protektora, ale na zachovanie a rozvinutie cyrilometodskej tradície pod zástavou sv. bratov Cyrila a Metoda ! To by nám umožnilo:
- zjednotiť Rusínov Slovenska;
- zjednotiť všetky národnostné menšiny na Slovensku, ktoré dodržujú neporušený odkaz sv. bratov Cyrila a metoda v rámci Ruského Domu – Všeruského centra.
Následná spolupráca by nám priniesla:
 viac kultúrnych akcií;
* zníženie finančného a organizačného zaťaženia na ich zabezpečenie;
* zvýšenie počtu vystupujúcich, návštevníkov i divákov;
* zvýšenie atraktívnosti, pestrosti programov;
* zvýšenie možnosti čerpať z kultúr národnostných menšín verných cyrilometodskej tradícii;
* zvýšenie možnosti pomôcť duchovne, kultúrne ... emigrantom zo štátov cyrilometodskej tradície;
* možnosť pretendovať na pomoc (vrátane finančnej) od štátov verných cyrilometodskej tradícii.Zjednotenie by nám umožnilo nie len vzájomne východnú spoluprácu so všetkými štátmi cyrilometodskej tradície, ale možno i so štátmi, ktoré by akceptovali našu orientáciu na dodržovanie cyrilometodskej tradície. Umožnilo by nám zosilnieť duchovne, kultúrne i politicky. Potom by sme sa nemuseli porovnávať s Rómami, a Rusíni by nemuseli mať splnomocnenca vlády Slovenskej Republiky.
VІ. Všeruské centrum
Takéto centrum zatiaľ neexistuje. Ale ako nás učí história, mali by sme ho mať. V roku 885 nám ho rimokatícka Cirkev za pomoci intríg biskupa Wichinga a kniežaťa Svätopluka I. rukami Frankov zničila. Sídlom tohto centra by bol Ruský dom v Prešove. Malo by mať tieto charakteristiky:
– napojenie na východnú zdrojovú duchovnosť a kultúru (v širšom význame t.j. na všetkých, ktorí si zachovali cyrilometodskú tradíciu) v tomto smere rozvoj kultúrnych stykov s krajinami cyrilometodskej tradície;
– jeho úlohou by bolo rozvíjať a šíriť odkaz sv. bratov Cyrila a Metoda (našu ruskú vieru byzantskej tradície, našu ruskú kultúru byzantskej tradície, cyriliku – rusínsky jazyk ...);
– nemalo by byť separátne (protiukrajinské, protiruské ...). I keď my sami Rusíni budeme mať dosť práce sami so sebou, aby sme vôbec vytvorili Rusínske centrum, mali by sme myslieť na to, že ak chceme prežiť musíme od začiatku budovať Rusínske centrum ako „Všeruské centrum“. Jeho súčasťou by v ďalšom kroku boli organizácie ukrajinských, ruských, bieloruských, srbských a možno i bulharských národnostných menšín na Slovensku, t.j. všetkých národnostných menšín zachovávajúcich neporušený odkaz sv. bratov Cyrila a Metoda. Dôležité je zachovanie našej kompatibility na báze zachovania cyrilometodského odkazu.
Najvyšším orgánom tohto centra by bolo zasadnutie predstaviteľov (hláv) súčastí Všeruského centra za okrúhlym stolom (Okrúhly stôl Všeruského centra).
Súčasti centra:
– Cirkev, jej duchovní by sa aktívne mali podieľať (podľa vzoru Alexandra Duchnoviča) na naplňovaní a rozvíjaní odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda;
– Existujúce vzdelávacie, kultúrne a spoločenské organizácie, či združenia (naďalej by si plnili svoje úlohy v smere zachovania svojich národných špecifík, v smere zachovania pestrosti kultúrnej a národnej na báze odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda).
– Školy (v školách by sa naďalej vyučovanie profilovalo podľa skladby žiakov, študentov (myslím na výber materinského jazyka každého školáka), no v každom prípade by sa všetci mohli zhodnúť na výučbe odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda, to znamená na tom, že sa budú učiť to, čo majú spoločné (cyriliku, vieru byzantského rítu, byzantskú ruskú kultúru, dejiny a pod.; V tejto súvislosti by bolo dôležité zabezpečiť výchovu našej inteligencie v krajinách, ktoré si zachovali cyrilometodskú tradíciu;)
– Politická strana nemala by sa volať inak ako Cyrilometodská strana. Jej úlohou by bolo vzájomne koordinovať (s predstaviteľmi okrúhleho stola) záujmy a úsilie na splnenie spoločného cieľa - naplnenia a rozvinutia odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda.
VІІ. Rusíni
Každý z nás Rusínov za tejto situácie by mal v prvom rade začať u seba. Predovšetkým preto, že vzhľadom na vyššie uvedené, sa v našich dušiach znížil podiel východnej duchovnosti a kultúry. Pričom čím je Rusín vzdelanejší, tým spravidla podiel nám cudzej západnej duchovnosti a kultúry v jeho duši je vyšší. Pre naše deti je východisko - rusínske školy, ... Pre nás ostatných je to samoštúdium, vlastné sebavzdelávanie pomocou kníh, internetu, satelitu, kurzov rusínskeho jazyka ... Základnou požiadavkou je ovládať azbuku a vedieť hovoriť po rusínsky. Je smutné, keď na oficiálnych rusínskych jednaniach sa hovorí slovensky. Je potrebné snažiť sa hovoriť v rusínskom prostredí po rusínsky, a len v prípadoch keď mi slovná zásoba nestačí, doplňovať ju slovenčinou. To doplňovanie rusínskej zásoby slovenskými slovami je práve ten deficit napojenia na východnú zdrojovú kultúru. Našim cieľom by malo byť: ovládať na svojej úrovni základnej, či strednej alebo vysokej dve kultúry:
1. západnú (anglosaskú) tú dostaneme z prostredia nakoľko žijeme v západnom civilizačnom priestore;
2. východnú (ruskú) v tom širšom slova zmysle cyrilometodskej tradície. Tu by mala pri jej nadobudnutí zohrať úlohu rodina, škola (možnosť naučiť sa aspoň azbuku ...), Cirkev v smere základov vierouky, ale i v smere komunikácie v rusínčine, cirkevnej ruštine, ... Prípadne ak nie sú možnosti v škole, náhrada základnej výuky jazyka Cirkvou t.j. duchovným.Tí čo takto ovládajú dve kultúry to poznajú a vedia akú výhodu tým získali. Pre tých čo takú výhodu ešte nezískali, a pre našich potomkov môžem uviesť: dá vám to tú výhodu, že budete poznať dva hodnotové systémy, budete sa môcť pozrieť na život z dvoch pohľadov (ako napríklad sudca pri súdnom spore, keď počúva výklad o tej jednej a tej istej udalosti od žalobcu, potom od obhajcu – a po ich vypočutí si môže urobiť správny záver a byť múdry !). Nie náhodou sa na divokom západe v Amerike stavali šerifmi - sudcami Židia, nie náhodou sa symbolom sudcov - šerifov stala šesťcípa hviezda.
VІІI. Programové téze rozvoja nášho národa – myšlienky, návrhy:
Navrhujem:
1) do preambuly týchto téz navrhujem dať text prihlásenia sa OSRS k odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda konkrétne:
"(OSRS) Vychádzajúc z prínosu sv. bratov Cyrila a Metoda k formovaniu duchovného a kultúrneho dedičstva Európy, preambuly Ústavy Slovenskej republiky a tradičnej nepretržitej orientácie Rusínov na zachovanie a rozvoj odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda, ktorý tvorí podstatu identity Rusínov, vyhlasujeme, že budeme všetkou svoju činnosťou podporovať obrodenecké hnutie Rusínskeho národa stavajúce na duchovnosti a kultúre cyrilometodskej tradície".
2) tieto tézy vypracovať vychádzajúc z našich možností a síl:
a/ poskytnutých štátom (dotačná politika štátu, platná legislatíva štátu vrátane samosprávy ...);
b/ vlastných možností (rusínsky sponzori, rusínsky aktivisti, spolupráca v rámci národnostných menšín verných odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda ...);
3) vychádzať z našich priorít stanovených:
a/ významom jednotlivých oblastí (akcií) pre záchranu a rozvoj rusínskeho národa;
b/ potrebou stanovenia výšky investície do jednotlivých oblastí (akcií) pre záchranu a rozvoj rusínskeho národa.Ináč povedané, ak vieme, že napríklad Rusínsky festival vo Svidníku nás každý rok stojí možno (?) 1000 €, a tiež jeden rok výučby rusínskeho jazyka na základných školách za pomoci rusínskych aktivistov nás možno (?) tiež stojí 1000 €, a viac peňazí zo sponzorských darov nezískame, tak nám stanovenie priority povie na čom ušetríme (a/ na školách - a nebudeme deti učiť rusínsky jazyk, b/ na festivale a nepodporíme rusínsky folklór). No možno sa rozhodneme zorganizovať spoločný cyrilometodský festival vo Svidníku (za účasti Rusínov, Ukrajincov, Rusov, Srbov, Bulharov ...) a takýto festival nás možno (?) vyjde len na 200 €. A možno návštevnosť bude aspoň dvojnásobná a príjem z návštevnosti nám tieto náklady ešte viac zníži ...
4) Medzi priority na najbližšie obdobie navrhujem zaradiť:
a) Zjednotenie pod cyrilometodskou zástavou;
b) Vysvätenie cyrilometodskej zástavy staroslavianskou liturgiou;
c) Zriadenie cyrilometodských tried a škôl (za pomoci štátu, za pomoci rusínskych aktivistov, konkrétna výuka cyrilometodského odkazu;
d) Cyrilometodské sviatky kultúry vo Svidníku organizovať za účasti všetkých národov a národnosti, ktoré sú verné čistému odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda;
e) Nakoľko ako verejne vyhlásil predseda vlády SR pán Róbert Fico - Slovenskú republiku si vytvorili Slováci pre seba. Potom my Rusíni pokiaľ žijeme v tomto štáte, a chceme zostať Rusínmi, mali by sme sa snažiť byť maximálne nezávislí od štátu. Takúto relatívnu samostatnosť od štátu môžme získať jedine súkromným podnikaním. Preto navrhujem, aby sme vytvorili za pomoci úspešných rusínskych podnikateľov Rusínsku školu podnikania.Latinizácia kruto preriedila a poznačila nie len nás, ale i ďalšie bratské národy pri ktorých zrode boli dary svätých bratov Cyrila a Metoda. Celá naša krížová cesta nám ukazuje, že jedinou našou cestou je pevne sa držať odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda, rozvinúť ho a tak svojim príkladom zjednotiť všetky bratské národy okolo odkazu sv. bratov Cyrila a Metoda. Nech nám v tom pomôže Hospoď Boh!
Odkazy poznámky:
[1] Ad.: Námety na riešenie situácie v rusínskom hnutí na Slovensku: http://www.rusynacademy.sk/cms/ad.-n%C3%A1mety-na-rie%C5%A1enie-situ%C3%A1cie-v-rus%C3%ADnskom-hnut%C3%AD-na-slovensku,1305.html
alebo Exkurz do histórie:https://sites.google.com/site/newsbookinfo/exkurz-do-historie 
[2] Západná civilizácia, Roman Joch: http://www.konzervativizmus.sk/article.php?35
[3] Svatí Kacíři, Jindra Jarošová, Radioservis, a.s., Praha 2000, s. 68.
[4] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 860;
[5] Svatí Kacíři, Jindra Jarošová, Radioservis, a.s., Praha 2000, s. 68.
[6] Veľkomoravské knieža Rostislav bol Pravoslávnou cirkvou na Slovensku kanonizovaný na svätého v Prešove dňa 29. októbra 1994, viď: http://cs.wikipedia.org/wiki/Rostislav
[7] viď link: http://www.moraviamagna.cz/dokumenty/d_byzcis.htm
[8] Krásnobrodský zborník III/1-2, o. Gorazd A. Timkovič, OSBM, Cyrilika je staršia ako glagolika, Prešov, Rád sv. Bazila Veľkého na Slovensku 1998, s. 68, 70.
[9] Лекции по старославянскому языку, Любов В. Матвеева-Исаева, Учпедгиз Ленинград 1958, с. 21.
[10] „Podľa neskoršieho ruského prameňa pražský biskup sv.(?) Vojtech prišiel v roku 982 na zeme patriace v súčasnosti Slovensku a Poľsku, kde «rozvrátil pravú vieru a zavrhol ruské písmo; zaviedol latinskú vieru a písmo a biskupov pravej viery dal sťať a iných rozohnal»“ porovnaj: Dejiny Slovenska a Slovákov, Milan S. Ďurica, SPN Bratislava 1996, s. 19;
[11] Wiching, pôvodne benediktínsky mních zo Švábska. Po forchheimskom mieri (874) sa spriatelil s veľkomoravským kniežaťom Svätoplukom I. (sú zapísaní ako osoby, ktoré uzavreli bratstvo v príslušnej knihe kláštora na Reichenau) viď: http://sk.wikipedia.org/wiki/Wiching;
[12] „... Tragika posledních let Metodějových, kdy byl nucen vyslovit exkomunikaci proti svému sufragánu Wichingovi a jeho stoupencům, mezi nimi i proti Svatoplukovi, jak svědčí: řecká Legenda o Klimentu Bulharském (N. Tunickij, Sv. Kliment ep. slovenskij, Serg. Posad 1913, 76-78), Llist papeže Štěpána V. Svatoplukovi (koncem roku 885; viz Pastrnek Dějiny 264; Grivec, Fontes 76) a také Kristiánova legenda (J. Pekař, Die Wenzels- und Ludmila-Legenden u. die Echtheit Christians, 1906, 91). Srov. též Grivec, Fontes 236 p. 1.“ viď link: http://www.moraviamagna.cz/legendy/l_zm17.htm
[13] Christiánus Monachus, príbuzný sv (?). Vojtecha, obviňuje knieža Svätopluka I, že: «...z pýchy a spupnosti pohrdol kázaním biskupa Metoda, a ten potrestal kliatbou – anatémou, jeho zem a ľud, a preto až do dnešného dňa stoná. „Lebo bola daná v plen a zajatie, na korisť a posmech, opustenosť a potupenie všetkým ...“» Christianus Monachus, "Vita et Passio sancti Venceslai et sanctae Ludmilae avae eius," in Magnae Moraviae Fontes Historici (Brno, 1967), 186-199; viď link: http://www.ulib.sk/sk/stredisko-unesco/pamat-sveta/pamat-slovenska/zlata-nit-slovenskej-literatury/starsia-slovenska-literatura-800-1780/zivot-metoda-885-815-885.htm
[14] Wiching, ešte počas života sv. Metoda nechal v Ríme vyhotoviť falzifikát pápežskej buly Industriae tuae, ktorý bol navlas podobný originálu, avšak s tým rozdielom, že všetko, čo originál dovoľoval, falzifikát zakazoval a naopak. Po odcudzení (zrejme s Wichingovým pričinením) z pápežského archívu ročníkov 877-882, predložil Wiching falzifikát buly pápežovi Štefanovi V. Pápež na základe tejto falošnej buly a nepravdivých informácií napísal v septembri 885 Svätoplukovi I. list "Quia te zelo fidei" zakazujúci staroslovanské (ruské) písmo i staroslovanskú Liturgiu. Ukradnutá časť pápežského archívu sa neskôr našla v knižnici benediktínskeho kláštora Monte Casino (nachádzajúceho sa 130 km južne od Ríma). Z tohto pôvodného archívneho materiálu je nám dnes známe, že pápež Ján VII. v slávnej bule "Industriae tuae" dovolil cyrilskú literatúru a staroslovanskú Liturgiu (sv. Jána Zlatoústeho). Podľa: Krásnobrodský zborník III/1-2, o. Gorazd A. Timkovič, OSBM, Cyrilika je staršia ako glagolika, Prešov 1998, s. 154. Porovnaj: Arthur Lapôtre: Ĺ Europe et le Saint Siêge a ľipoque Carolingienne, Première partie: Le Pape Jean VIII, Paris, 1895: a tiež Michal Lacko, Svätý Cyrila a Metod, Rím, 1990, s. 173-181; Franc Grivec - Franc Tomšić, Constantinus et Methodius Thessalonicenses, Fontes, Zagreb, 1960, s. 72-73.
[15] List pápeža Štefana V. „Quia te zelo fidei“ (september 885), ktorý adresoval Svätoplukovi, znamenajúci naprosté Wichingovo víťazstvo viď: http://www.moraviamagna.cz/dokumenty/d_prosim.htm
[16] Svatí Kacíři, Jindra Jarošová, Radioservis, a.s., Praha 2000, s. 341-343;
[17] Dejiny Slovenska a Slovákov, Milan S. Ďurica, SPN, Bratislava 1996, s. 15;
[18] Krásnobrodský zborník III/1-2, o. Gorazd A. Timkovič, OSBM, Cyrilika je staršia ako glagolika, Prešov 1998, s. 27 – 29, 70, 71;
[19] Trudoviny k dejopisu slovensko-obradnej cirkve v Uhrách, F. V. Sasinek, Slovesnosť, Skalica, II/16 (1864) s. 249-250;«Nič som si tak nežiadal, jako abych deje Nitry v smeru tomto vyskúmať mohol. I tu ale zavisnul nad nami osud ... Letopisy, jakoby sa boly uriekli, mlčia o hlavních príbehoch. A hľa! Toto jich mlčanie dôvodom nám je toho, že sa tu niečo konalo ... Verte mi, že tam, kde kroniky o našej minulosti mlčia: stalo sa to zo závisti proti v ničom nezavinivšiemu sa menu i národu ... A tak to máš ... – jakoby sa prepadly jej deje od roka 885 až do roku 1135. Všade ticho, všade hlucho. Obledla sláva Nitry, jako sláva Jeruzalema pod návalom Saracénov».
[20] Letopis Bukovského Monastyra ..., o. Jozefát V. Timkovič, OSBM, Rád sv. Bazila Veľkého, Prešov 2004, s. 185 – 187;
[21] «РУСИН» р. ХХІ, ч. 2/2011, «Послїднїй хрест славянской церькві», Мілан Семанчік, s. 22 – 25, viď: www.rusynacademy.sk, https://sites.google.com/site/newsbookinfo/posledny-kriz-slovanskej-cirkvi
[22] Kronika anonymného notára kráľa Bela (Gesta Hungarorum), XIII. stor., preklad Vincent Múcska, Budmerice, Vydavateľstvo Rak, 2000, s. 53; 55, 57;
[23] Лаборець (Русинська повість), Богуслав Носак – Незабудов, СПВ Братислава - Відділ української літератури в Пряшеві 1966, с. 46;
[24] Cyril a Metod boli gréckokatolíkmi, Gorazd A. Timkovič, OSBM, extractus z Krásnobrodský zborník, Prešov I/1-2 [1996] s.66, 85, «... pod jeho jurisdikciu (archijepiskopa = arcibiskupa sv. Metoda) , a teda do počtu tých, siedmych episkopov = biskupov spadal aj roský (rusínsky) episkop Podkarpatskej Rusi (o ktorom hovorí Fotius vo svojej encyklike z roku 867), ako súčasti hierarchie pokresťančených častí severného Bulharska [Karpatskej Rusi]...», porovnaj Kristiánova legenda MMFH, II, s.191;
[25] «Деяния венгров» магистра п, которого называют анонимом, preklad М.Ю. Юрасов, Петербургские славянские и балканские исследования, poznámka 84, 86, 106, viď: http://slavica-petropolitana.spbu.ru/files/2013_1/Yurasov.pdf
[26] Letopis Bukovského Monastyra ..., o. Jozefát V. Timkovič, OSBM, Rád sv. Bazila Veľkého, Prešov 2004, s. 13 – 20;
[27] «...Kráľom uhorským treba rozumieť kresťanského kráľa podkarpatských Rusínov, kráľa severného Bulharska [Karpatskej Rusi]...» viď: Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 193 -194, porovnaj: Cyril a Metod boli gréckokatolíkmi, o. Gorazd A. Timkovič, OSBM, extractus z Krásnobrodský zborník, Prešov, I/1-2 (1996) s. 53-90, 91-135, 55 a 63;
[28] „ ... Potom prišli biely Uhri a usídlili sa v zemi Slovanskej. Uhri títo objavili sa za cisára (bizantského) Hérakleiosa (610 – 641) ...“, Повесть временных лет, Нестор, ХІІ. век, preklad Д.С.Лихачева, viď link: http://old-russian.chat.ru/04povest.htm;
[29] Letopis Bukovského Monastyra ..., o. Jozafát V. Timkovič, OSBM, Rád sv. Bazila Veľkého, Prešov 2004, s. 14, 23;
[30] Житие Мефодия 885 г.,Успенский сборник ХII в. (ГИМ. Синодальное собр., № 1063) http://lib.pushkinskijdom.ru/Default.aspx?tabid=2164
[31] „V čase existencie Veľkomoravskej a Bulharskej ríše, z bezpečnostných dôvodov (bolo) takmer pusté pohraničné pásmo (medzi týmito veľríšami) vymedzené riekami «Turiec»“. T.j. na západe riekou Hron (Hranica) a riekou Turiec - ľavý prítok horného Váhu a na východe druhou riekou Turiec, ktorá je pravým prítokom rieky Slaná, Letopis Bukovského Monastyra ..., o. Jozafát V. Timkovič, OSBM, Rád sv. Bazila Veľkého, Prešov 2004, s. 17, porovnaj: O neosídlení stredného Slovenska v staroveku, Staré Slovensko, V. Chaloupecký, Bratislava, 1923, s. 15;
[32] Ungari sú prvý krát spomenutí pod rokom 892 na str. 121 v Annales fuldenses, post editionem G. H. Pertzii, recognovit Fridericus Kurze, Impensis bibliopolii Hahniani, Hannoverae 1891, , viď link: http://www.archive.org/stream/annalesfuldenses00einhuoft#page/n5/mode/2up
[33] Nestor túto udalosť kladie do roku 898 pozri Повесть временных лет, Нестор, ХІІ. век, перевод Д.С.Лихачева, viď link: http://old-russian.chat.ru/04povest.htm
[34] Hétmagyar = хетумогер = хетмадьяр = "семь мадьяр", pozostával pôvodne z týchto siedmich kmeňov: Nyék (Неки), Megyer (Мегери), Kürtgyarmat (Куртугермат), Tarján (Тариана), Jenő (Генах), Kér (Кари), Keszi (Каси). K nim sa v druhej polovici IX. storočia pridali tri kabarské kmene pozostávajúce z karaitov (židovská sekta), mohamedánov a pohanov, ktoré sa neskôr spojili v jeden kmeň Kabari (Каваров) pozri: «Деяние венгров», придворный священник короля Ласло IV. Шимон Кезаи, Столичный Белград, 1282-1285 гг, viď: SRA. I. P. s. 144-145; 33, 37, 39, 41, 47, 50, 94; pozri tiež: Slovensko, Dejiny I. Obzor, Bratislava 1971, s. 213, porovnaj: «Об управлении империей», Константин Багрянородный Порфирогенет (908-959), Царьград (948-952), viď: http://www.hrono.ru/dokum/0900dok/kb_imp.html;
[35] Pre vonkajších pozorovateľov sa staromaďarský kočovný kmeňový zväz ničím neodlišoval od vtedajších iných kočovných kmeňových zväzov a tak byzantský kronikári pre nich používali jednotné pomenovanie „Turci“ a latinskí kronikári pre nich používali jednotné pomenovanie „Huni“ viď: Slovensko, Dejiny I., Bratislava, Obzor, 1971, s. 213;
[36] Volovecký priesmyk vo výške od 931 dо 1014 metrov nad morom, nachádzajúci sa medzi Skolivským rajónom Ľvovskej oblasti Ukrajiny a Voloveckým rajónom Zakarpatskej oblasti Ukrajiny viď: http://www.mapa-mapy.sk/mapa/europa/;
[37] «„... Ďalej vraveli, že krajinu, ktorá leží medzi Tisou a Dunajom, obsadil až po ruské a poľské hranice bulharský knieža Kean Veľký, predok kniežaťa Salana, ...»; «Obyvatelia onej krajiny, ... hoci boli ľuďmi kniežaťa Salana, ...» Kronika anonymného notára kráľa Bela (Gesta Hungarorum), XIII. stor., preklad Vincent Múcska, Budmerice, Vydavateľstvo Rak, 2000, s. 53; 55, 57, pozri i link: http://en.wikipedia.org/wiki/Salan ; [Prečo sa kronikár vyhýba nazvať „onú krajinu“ jej menom ?, prečo sa mapa Salanovej krajiny = Uhorskej Rusi na Wikipédii nehistoricky prispôsobuje súčasnému rozloženiu politických síl ?]
[38] «...A s nimi doháral i bulharsko-rusínsky štát...»; ... «Meno toto (Laborec) sa rozletelo po Uhorskej Rusi...», Лаборець (Rusínska povesť), Богуслав Носак – Незабудов, СПВ Братислава - Відділ української літератури в Пряшеві 1966, с. 33, 46;
[39] «...[Wiching] začal tvrdo prenasledovať Metodových žiakov, kňazov a diakonov [cca 200], ktorí sa nechceli zrieknuť slovanskej liturgie. Niektorí sa zachránili útekom do Bulharska, [Bulharské impérium v tej dobe hraničilo s Veľkou Moravou prostredníctvom svojho vazala Karpatskej (Uhorskej) Rusi] mnohých predali Židom, ktorí ich odviedli do Benátok, aby ich predali ako otrokov. Tam ich [Chvala Bohu] vykúpil vyslanec byzantského cisára Bazileja I. Macedónca a priviedol ich do Konštantinopola. Biskup Gorazd sa asi zachránil útekom do Vislanska, kde mohol pôsobiť ako krakovský biskup. (Súčasné pramene však o tom priamo nič nehovoria.)» Dejiny Slovenska a Slovákov, Milan S. Ďurica, SPN, Bratislava 1996, s. 15;
[40] Krásnobrodský zborník III/1-2, Cyrilika je staršia ako glagolika, G.A.Timkovič, OSBM, s. 100-101;
[41] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 244, 245;
[42] Historia Critica Regvm Hvngariae, S. Katona, Bratislava – Košice, 1781, s. 736-737;
[43] «Bol to v tej dobe jediný ! latinský kláštor v Uhorsku,» porovnaj: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis, II., G. Fejér, «A. Ch. 1204. Emericus R. H. Abbates ad S Aegidium in Simigio eligi vult Hungaros», Budae 1829, s. 447;
[44] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 453 – 457, 859 – 863;
[45] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 241 – 243;
[46] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 411;
[47] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 249 – 254, porovnaj: Conciliorum Oecumenicorum Decreta, Bologna, 1991, s. 259;
[48] «... domienku, že posledný Arpádovec neodišiel z tohto sveta prirodzenou smrťou podporuje i fakt, že ešte za jeho života bol neapolský Anjouovec Karol Róbert korunovaný za uhorského kráľa» viď: Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 264 – 265, 332, provnaj: J. Beňko, Starý Turiec, Martin, 1996, s. 119;
[49] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 276, porovnaj: Dr. Karel Živný, Dějiny slovanské cirkve – svátek sv. velikomučeníka Dimitrija, Praha, 1887, s. 16;
[50] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 54, 55, 291-294, 339;
[51] http://cs.wikipedia.org/wiki/P%C3%A1d_Konstantinopole;
[52] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 331, 448;
[53] Biele miesta v slovenskej histórii a história pod drobnohľadom, Stanislav Čulák, http://www.facebook.com/BielemiestaVSlovenskejHistorii/posts/35576607780...
[54] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 41, 386 -389;
[55] Bibliografia slovenských novín a časopisov do roku 1918, M. Potemra, Martin 1958, s. 16 – 17;
[56] Krásnobrodský zborník III/1-2, o. Gorazd A. Timkovič, OSBM, Cyrilika je staršia ako glagolika, Prešov, Rád sv. Bazila Veľkého na Slovensku 1998, s. 133-136;
[57] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 470;
[58] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 501;
[59] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 411;
[60] Zomrel v Prešove v roku 1706. Pohreb mal rímskokatolícky a pochovaný je v krypte latinského františkánskeho chrámu minoritov v Prešove viď: Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 517, 518;
[61] Od Josifa Rogu de Camelisa (teda od roku 1690) až do Joana Bradača (do roku 1771, teda roku uznania existencie Mukačevskej eparchie) boli všetci grekokatolícky episkopi dokázateľne len «obradovými vikármi» latinského egerského biskupa. Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 719;
[62] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 501 - 506;
[63] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 501;
[64] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 505;
[65] viď link: http://uk.wikipedia.org/wiki/Замостя_(Польща)
[66] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 11, 501, 502, 561,562;
[67] Rušenie archimandritov a ich nahradzovanie protoihumenami bol proces, ktorého konkrétna realizácia závisela od miestnych podmienok. Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 698 - 700;
[68] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 502 - 504;
[69] Prispela k tomu i gregoriánska reforma kalendára platná od 04.10.1582, viď Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9. – 18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 730 – 731;
[70] Dr. Karel Živný, Dějiny slovanské cirkve – svátek sv. velikomučeníka Dimitrija, Praha, 1887, s. 4;
[71] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 651 – 662, 488;
[72] Ortodossia e cattolicesimo, W. de Vries, Brescia, 1983, s. 117;
[73] Audientiae Sanctissimi de rebus Ucrainae et Bielarusjae, I. (1658-1779), Romae, 1963, s. 96;
[74] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 822 – 826, viď: http://ru.wikipedia.org/wiki/Грушево(Закарпатская_область);
[75] viď link: http://ru.wikipedia.org/wiki/Марамарош
[76] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 685;
[77] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 374, 386 - 401;
[78] Krásnobrodský zborník II/2 1997, Rusínska a slovenská Cirkev sui iuris, Jozafát V. Timkovič, Rád sv. Bazila Veľkého na Slovensku, Prešov, s. 211 – 219;
[79] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 665 - 667, porovnaj: M. M. Dzubáková, «Sestry služobnice», Krásnobrodský zborník, Prešov, II/1 (1997) s. 98;
[80] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 492;
[81] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 825, 826;
[82] Veda ľudu, ročník V. č. 18, Z dejín Ukrajincov na východnom Slovensku, PhDr. Ľudovít Haraksim, OSVETA, n.p. Martin 1957, s. 21;
[83] Pozri príčiny vysťahovania – emigrácie našej inteligencie do Ruska: Закарпатоукраинская интелигенция в России в первой половине ХІХ. века, Тамара Байцура, Пряшів, Словацьке педагогічне видавництво в Братіславі, відділ української літератури в Пряшеві 1971, с. 206.
[84] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 43 – 49;
[85] Veľkomoravské knieža Rostislav bol Pravoslávnou cirkvou na Slovensku kanonizovaný na svätého v Prešove dňa 29. októbra 1994 https://sites.google.com/site/newsbookinfo/exkurz-do-historie;
[86] Stanovisko Spoločenskovedného ústavu SAV (Slovenskej akadémie vied) k autochtónnosti ruskej národnostnej menšiny na území Slovenskej republiky viď: http://www.google.sk/url?sa=t&source=web&cd=1&ved=0CBcQFjAA&url=http%3A%2F%2Fromovia.vlada.gov.sk%2Fdata%2Ffiles%2F214.rtf&rct=j&q=autocht%C3%B3nna%20cirkev&ei=-68uTruNHsvIsgaVrIUT&usg=AFQjCNHCiSKMFNILG433N57ca_T-nG7Ohw&cad=rja alebo http://rusyn-narod.ru/kultura_inyie_stati/stanovisko_spolocenskovedneho_ustavu_sav_k_autochtonnosti_ruskej_narodnostnej_mensiny_na_uzemi_slovenskej_republiky
[87] Русини (як Terra incognito) в III. тисячолітті, Протоієрей Димитрій Сидор, депутат Закарпатської обласної Ради, голова православного підкарпаторусинського товариства ім.Кирила і Мефодія, член спілки журналістів України, редактор газети «Християнська родина» http://pravoslavye.org.ua/2004/06/rusini_yak_terra_incognito_v_iii_tisyacholtt/
[88] Naša história všeruská, Milan Semančík viď: https://sites.google.com/site/newsbookinfo/nasa-historia-vseruska
[89] Русини (як Terra incognito) в III. тисячолітті, Протоієрей Димитрій Сидор http://pravoslavye.org.ua/2004/06/rusini_yak_terra_incognito_v_iii_tisya...
[90] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 118 - 125;
[91] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 79, 99;
[92] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 651;
[93] Svatí Kacíři, Jindra Jarošová, Radioservis, a.s., Praha 2000, s. 343;
[94] Svatí Kacíři, Jindra Jarošová, Radioservis, a.s., Praha 2000, s. 265;
[95] Русини (як Terra incognito) в III. тисячолітті, Протоієрей Димитрій Сидор http://pravoslavye.org.ua/2004/06/rusini_yak_terra_incognito_v_iii_tisya...
[96] Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Vladimirus de juxta Hornad, Košice 2004, s. 493;
 Súvisiace články:
 ▪ «Наше походжіня (общоруське)»
 - http://www.rusynacademy.sk/image/nn15-16-10.pdf
 - http://www.rusynacademy.sk/image/nn17-18-10.pdf
 - http://www.rusynacademy.sk/image/nn19%20-10.pdf
 - http://www.rusynacademy.sk/image/nn%2020-2010.pdf
 ▪ «Náš pôvod (všeruský) [1]» http://rusyn-narod.ru/istoriia__moi_stati/nas_povod_vserusky_
 ▪ «Sme jednoznačne Rusíni» http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/sme_jednoznacne_rusini
 ▪ «Ked ja pojdzem maširovac» http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/ked_ja_pojdzem_masirovac0
 ▪ «Divide et impera !» http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/divide_et_impera_
 ▪ «Ad: „O okrúhlom stole Rusínov Slovenska“ http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/zagholovok_stat_i01234567
 ▪ «Môj pohľad na súčasné rusínske hnutie» http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/zagholovok_stat_i0123
 ▪ «Reakcie na súčasné hnutie Rusínov» http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/reakcie_na_sucasne_hnutie_rusinov
 ▪ «Reakcie na súčasné hnutie Rusínov 1» http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/reakcie_na_sucasne_hnutie_rusinov_1
 ▪ «Ad: Slabá identita» http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/ad_slaba_identita
 ▪ «Ad: Rusíni by chceli za splnomocnenca človeka s podporou vlády?» http://rusyn-narod.ru/politika__moi_stati/rusini_by_chceli_za_splnomocnenca_cloveka_s_podporou_vlady_
 ▪ «Súkromné bilingválne slovensko – ruské gymnázium v Snine» http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/sukromne_bilingvalne_slovensko_ruske_gymnazium_v_snine
 ▪ «Є то гра без змыслу-Je to hra bez zmyslu» http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/ie_to_ghra_biez_zmyslu_je_to_hra_bez_zmyslu_
 ▪ «Bez rusofilstva rusínske hnutie zanikne !» http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/bez_rusofilstva_rusinske_hnutie_zanikne_
 ▪ «Programové tézy rozvoja rusínskeho národa (Propozície)» http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/zagholovok_stat_i012345
 ▪ «Programové tézy rozvoja Rusínskeho národa (reakcia)» http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/programove_tezy_rozvoja_rusinskeho_naroda_
 ▪ «Діскусія-Diskusia» http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/diskusiia_diskusia_
 ▪ «Diskusia 1» http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/diskusia_1
 ▪ «Venčanije» http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/zagholovok_stat_i01
 ▪ «Sv. Liturgia» http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/zagholovok_stat_i
 ▪ «Posledný kríž slovanskej cirkvi» http://rusyn-narod.ru/istoriia__moi_stati/posledny_kriz_slovanskej_cirkvi
 ▪ «Cyrilometodská duchovnosť a kultúra» http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/cyrilometodska_duchovnost_a_kultura_
 ▪ «Kto uskutočnil genocídu ruských Haličanov» http://rusyn-narod.ru/istoriia_inyie_stati/kto_uskutocnil_genocidu_ruskych_halicanov
 ▪ «Koncentračný tábor Terezín 1914-1919» http://rusyn-narod.ru/istoriia_inyie_stati/title
 ▪ «Tábor smrti Talerhof alebo utrpenie Haličiny» http://rusyn-narod.ru/istoriia_inyie_stati/tabor_smrti_talerhof_alebo_utrpenie_haliciny_  
 ▪ «Ad: Malorusko, alebo Ukrajina: euroázijský Východ, alebo európsky Západ?» http://rusyn-narod.ru/politika__moi_stati/ad_malorusko_alebo_ukrajina_euroazijsky_vychod_alebo_europsky_zapad_
 ▪ «FUNDAMENT nie len pre Rusínov» http://rusyn-narod.ru/knighi__moi_knighi
→ Citované diela autora o.ICLic. PhBc. ThBc.Jozafát Vladimír Andrejevič Timkovič, OSBM je si možné stiahnuť na:
 - www.spravy.narod.ru; http://www.spravy.narod.ru/Timkovic_Bibliografia.pdf 
 Milan SEMANČÍK, Trenčín. Zverejnené: 27. 12. 2012; Rusínska verzia a aktualizácia: 04. 04. 2013, 15.05.2013, 30.9.2018, 23.02.2019 a 22.06.2019.***