Prejav na slávnostnom zhromaždení venovanom 245. výročiu narodenia M. Balugianského, Moskva, Dom-múzeum A. S. Puškina, 26. septembra 2014. 

  Profesor S.V.Roždestvenskij v knihe «"Počiatočné vzdelávanie" Petrohradskej univerzity 8. februára 1819 a jeho bezprostredné osudy» (Petrohrad, 1919) píše, že v roku 1803 boli na Pedagogický inštitút pozvaní profesori «zo zahraničia "karpatorussy" Kukolnik, Lodij, Balugianskij, predstavitelia vied, filozofických a politicko-právnych». Všetci dostali miesta riadnych profesorov Pedagogického inštitútu.
   * Vasilij Grigorievič Kukolnik (30. 1. 1765 - 10. 6. 1821) bol prijatý za profesora katedry experimentálnej fyziky, chémie, technológie hospodárenia na vidieku a rímskeho práva.
   * Pjotr Dmitrijevič Lodij (04.05.1764-10.06.1829) bol vymenovaný za profesora filozofie a matematiky. Posledný vedec z tejto trojice,
   * Michail Andrejevič Balugianskij, bol predurčený, na post prvého rektora Petrohradskej univerzity.

   V tejto správe sa zameriame na niektoré epizódy z jeho zaujímavého a veľmi bohatého tvorivého života.
  Michal Andrejevič sa narodil 26. septembra 1769 v početnej rodine kňaza v obci Vyšná Olšava v Zemplínskej stolici v hornom Uhorsku (teraz okres Stropkov, Prešovský kraj Slovensko). Prevažná väčšina obyvateľov obce, vrátane rodiny Baluďanského, boli Rusíni. Na Karpatskej Rusi sa všetci jeho príbuzní (aj on sám) nazývali Baluďansky. Po presťahovaní do Ruska sa Michail Andrejevič vo všetkých formulárových zoznamoch označoval ako "Balugianskij" (Kosačevskaja E. M.:  M. A. Balugianskij a Petrohradská univerzita prvej štvrtiny 19. storočia. Л.,1971).
  Baluďanského otec poskytol svojmu synovi dôkladné základné vzdelanie. Po absolvovaní gymnázia s vyznamenaním a potom filozofickej fakulty Kráľovskej právnickej akadémie v meste Kassa (Košice), kráľovský štipendista Baluďanskij za dva roky absolvoval štvorročné štúdium na Právnickej fakulte Viedenskej univerzity.
  Potom Baluďansky vyučoval štátne právo na univerzite v Pešti a v roku 1803 na žiadosť hlavného lekára kráľovskej rodiny, tiež Rusína, I. S. Orlaja bol pozvaný do Ruska, aby vyučoval na Pedagogickom inštitúte v Petrohrade.
  Pri pozývaní Baluďanského do Ruska mu Orlaj napísal, že cár si váži vedcov a správa sa k nim ako k Alexander Macedónsky k Aristotelovi. Uhorská tlač široko propagovala «Čestné pozvanie» pre Baluďanského od ruského cára. Uverejnený bol aj Orlajov list, v ktorom boli vymenované nové práva a privilégia vedca:
  * šľachtictvo;
  * plat 2000 rubľov;
  * penzia;
  * vzdelanie detí na štátne útraty;
  * vyznamenania a pod. (Ten istý zdroj)
    Dňa 1. augusta 1803 najvyšším rozhodnutím bol Balugianský «prijatý do činnej ruskej služby s menovaním za riadneho profesora katedry politickej ekonómie» na Pedagogickom inštitúte.
    Krátko po príchode do Ruska bol Balugianskij predstavený trom osobám najbližším k cárovi Alexandrovi, známym ako "triumvirát": kniežaťu A. A. Czartoryski , grófovi P. A. Stroganovovi a N. N. Novosilcevovi. Potom ho prijal minister školstva gróf P. V. Zavadovský. Všetky uvedené osoby schválili Balugianského kandidatúru, o čom bol informovaný cár.

KARPATSKÁ RUS. Literárny a publicistický almanach s.155
Pamätná tabuľa M. A. Balugianskému na rektorskom krídle Petrohradskej štátnej univerzity (2010). Foto www.spbu.ru.

   Dňa 12. júna 1804 bol Balugiansky okrem vyučovania na inštitúte vymenovaný do druhej expedície komisie na zostavenie zákonníka ako redaktor štátneho hospodárstva a financií.Tu sa prvýkrát stretol s dvoma slávnymi právnikmi tej doby - barónom Gustavom Andrejevičom Rosenkampfom a Michailom Michajlovičom Speranským. Obaja si čoskoro uvedomili, že «úlohou Balugianského je -stať sa ich učiteľom, mentorom a vodcom vo všetkých vtedy koncipovaných legislatívnych, hospodárskych, sociálnych a finančných prácach». Podľa svedectva jeho dcéry, barónky Márie Medemovej, sa otec snažil zoznámiť «s krajinou, o ktorej v tom čase kolovali obludné povesti a príbehy». Očakával, že v Rusku bude pracovať najviac tri roky a potom sa vráti do Uhorska. «Medzitým jeho vzťah k Rusku rástol a rástol." Tak sa s ním zblížil, že ho začal považovať za svoju novú vlasť a zostal v nej až do konca života» (Medem M. M. Moje spomienky na otca Michaila Andrejeviča Balugianského // Ruský archív. 1885. Diel. ІІІ).
  14. septembra 1807, štyri roky po Balugianského príchode do Ruska, mu cár Alexander daroval diamantový prsteň ako odmenu za jeho prácu. Dňa 1. januára 1810 bol Balugianskému udelený Rad svätej Anny, diamantový prsteň a peňažný príspevok vo výške 5 000 rubľov.
  V rokoch 1809 až 1812 Balugianskij pracoval ako vedúci 4. oddelenia komisie na ministerstve financií. Cez túto komisiu prešli rôzne transformačné projekty. Balugianskij sa podieľal na príprave zákonníka verejného práva, poľnohospodárskych zákonov, reorganizácie ministerstiev, na vypracovaní niektorých otázok ekonomickej a finančnej legislatívy (o menovej sústave, o pozemkovej dani atď.). Balugianskij bol zároveň «hlavným» asistentom ruského reformátora Speranského. Ten si Balugianského veľmi vážil a bol mu úprimne oddaný. Títo dvaja veľkí vedci si rozumeli z pol slova. A tak Balugianskij «nerobil nič bez toho, aby sa predtým neporozprával a neporadil so Speranským», zatiaľ čo "Speranskij nevydával žiadne príkazy bez toho, že by si to nedal predtým vysvetliť Balugianským" (Kosačevskaja E. M., op. cit.).
  Z poverenia Štátnej rady Balugiansky študoval históriu finančnej správy od čias Petra Veľkého až po koniec vojny s Napoleonom. Práve Balugianskij bol poverený vypracovaním a zdôvodnením nového finančného plánu na pokrytie nákladov na vojny. Minister financií gróf Guriev predložil cárovi pripravený plán s rozsiahlou vysvetľujúcou správou M. A. Balugianského, ktorú cár schválil.
  Balugianského mimoriadne schopnosti si všimla aj samotná cárovná-matka Mária Fiodorovna. Práve od nej, ako poznamenávajú životopisci vedca, dostal «lichotivú ponuku» stať sa učiteľom a mentorom jej synov veľkokniežat Mikuláša a Michaila Pavloviča. Od 20. apríla 1813 do 1. júla 1817 Michail Andrejevič učil veľkokniežatá Mikuláša a Michaila Pavlovičových. Michail Andrejevič vyučoval veľkokniežatá prirodzené, verejné a ľudové právo, ako aj ekonomické a politické vedy. Cárovná sa zúčastňovala na všetkých hodinách, ktoré viedol Balugianskij. Bola natoľko preniknutá úctou k rozsiahlym vedomostiam karpatského učenca, že rodina Michaila Andrejeviča trávila každé leto na cárskom dvore, kde dostala samostatný byt.
  Barónka Medemová vo svojich spomienkach na otca píše, že samotná cárovná občas venovala pozornosť vzdelaniu Balugianského detí, ktorých mal deväť. Všetky jeho dcéry sa vydali za vysokopostavených úradníkov impéria a štyri za generálov. Raz, uvádza Balugianského dcéra, jej otec rozprával zaujímavú príhodu. Veľkokniežatá meškali na jeho vyučovanie. Keď vošli, vtedy už cárovná sedela v triede a pokarhala ich. Veľkoknieža Mikuláš Pavlovič sa ospravedlnil, ukázal na hodinky a poznamenal, že meškajú len päť minút. Na to Mária Fiodorovna povedala: «Nezabúdaj, syn môj, že za päť minút sa dá stratiť celá ríša.» (Kosačevskaja E. M. op. cit.).

KARPATSKÁ RUS. Literárny a publicistický almanach s. 158
Múzeum Petrohradskej štátnej univerzity. Bronzová busta M. A. Balugianského, prvky vedcovej pracovne. Foto AF.

   Predpokladá sa, že M. A. Balugianskij pri vyučovaní veľkokniežat ich zároveň vychovával «v osobitnej láske k slovanstvu, k ľudovej kultúre» a viere v Boha (Kosačevskaja E. M. op. cit. op. cit.).
   V roku 1817 z vďaky za výchovu svojich bratov cár Alexander udelil Balugianskému do prenájmu na šesť rokov panstvo v Podolskej gubernii. Dňa 28. februára 1818 sa Balugianskij stal skutočným štátnym radcom a 14. apríla 1819 mu bol udelený Rad svätého Vladimíra III. stupňa. Zároveň bol Balugianskému zverený rozvoj problematiky oslobodenia roľníkov od poddanstva.
   V roku 1819 bola otvorená Petrohradská univerzita a Balugianskij bol zvolený za dekana filozofickej a právnickej fakulty. Treba poznamenať, že v tejto funkcii ho vystriedal jeho rusínsky krajan Peter Lodij - filozof, právnik a tiež absolvent Viedenskej univerzity.
   1. októbra 1819, pri voľbe prvého rektora univerzity zo 16-tich dvanásť profesorov dalo prvenstvo Balugianskému, a 27. októbra 1819, na základe výsledkov volieb, Cár Alexander ho schválil ako prvého rektora Petrohradskej univerzity. Na univerzite Michail Andrejevič prednášal právne a politické vedy, financie a politickú ekonómiu. Bol to práve Balugianskij, kto položil «základy výučby politických vied v hlavnom meste» (S. V. Roždestvenskij, op. cit.). Balugianského študenti a súčasníci sa o jeho prednáškach vyjadrovali s nadšením, pričom vyzdvihovali ich vysokú vedeckú a teoretickú úroveň (Medem M. M. op. cit. op. cit.). Michail Andrejevič disponoval hlbokými vedomosťami, dokonale ovládal latinčinu, nemčinu, francúzštinu a maďarčinu, dobre poznal angličtinu a taliančinu a ako karpatoruský, rusínsky (t. j. takmer ruský) rodák sa cítil «komfortne» ako medzi elitou ruskej inteligencie, tak i medzi vedcami európskych krajín. Dopisoval si napríklad s W. Goethem, F. Listom, A. Humboldtom, W. Hankom, I. Szechenyim, P. J. Šafárikom a inými. atď.
   V roku v 1823 vypukol na univerzite škandál kvôli knihe profesora A.P. Kunicyna o filozofii. Predmetná práca zaujímala kladný postoj k myšlienkam francúzskeho mysliteľa J.J. Rousseau. Kniha i keď dostala «priaznivé hodnotenie» v osobe profesora N. I. Fusa, ale potom D. P. Runič, ktorý stál na čele Hlavného riaditeľstva škôl, požadoval jej zákaz a stiahnutie z používania nielen Kunicynovej knihy, ale aj «všetkých kníh napísaných v jeho duchu». Kunicynovo dielo sa podľa Runiča ukázalo byť len «zbierkou zhubných pseudomyslení, ktoré, žiaľ, pomerne slávny Rousseau uviedol do módy a koivolnovali a dodnes znepokojujú horúce hlavy bojovníkov za ľudské a občianske práva». Výsledkom zasadnutia komisie, ktorá incident vyšetrovala, bolo odvolanie štyroch profesorov Hermana, Raupacha, Galiča a Arsenieva, ktorí podporovali Kunicynovu prácu. Balugianskij, ktorý obvinených profesorov obhajoval, na jednom zo zasadnutí komisie dokonca omdlel a to, čo sa dialo, označil za bezprecedentné morálne týranie univerzity a «formu inkvizície».
  Za týchto okolností nevidel pre seba iné východisko, ako podať výpoveď. Dňa 31. októbra 1823 bol Balugiansky odvolaný z funkcie rektora, ale zostal profesorom na univerzite. Medzitým pokračujúce prenasledovanie slobodomyseľných vedcov na univerzite spôsobilo, že Balugiansky sa obrátil na cára so žiadosťou o uvoľnenie i z funkcie profesora.
  Odchod Balugianského z univerzity neovplyvnil jeho autoritu medzi akademickou elitou a vysokými úradníkmi Ruska, ako si to želali jeho odporcovia. Cár súhlasil s Balugianského žiadosťou o odstúpenie a ako odmenu za «jeho doterajšiu plodnú, vedeckú činnosť» na univerzite nariadil ponechať mu celý profesorský plat vo výške dvetisíc rubľov ročne. Po odchode z univerzity sa Balugianskij plne sústredil na zostavenie Zákonníka zákonov Ruského impéria. Zrejme to bola téma večerného rozhovoru 13. decembra 1825 s cárom Mikulášom Pavlovičom, ktorý nastúpil na cársky trón po nečakanej smrti Alexandra I. Mikuláš Pavlovič srdečne prijal svojho učiteľa a mentora, «srdečne mu otvoril náruč». Rozhovor prebiehal zoči-voči od šiestej hodiny večer a skončil dlho po polnoci. Po návrate domov z cárskeho paláca Balugianskij, premožený pocitmi radosti, oznámil svojej rodine, «že intronizovaný autokrat sa energicky vyjadril: "Do základov štátneho zriadenia a správy chcem vložiť všetku silu a prísnosť zákonov"». Po takomto srdečnom prijatí v cárskom paláci mohla rodina Balugianských žiť v pokoji, bezoblačná budúcnosť v Rusku im bola zaistená. Michail Andrejevič to dokázal svojou nezištnou láskou k novej vlasti a bezhraničnou oddanosťou cárovi Mikulášovi I.
  V januári 1836 bol Balugianskij zvolený za člena korešpondenta štatistického oddelenia ministerstva vnútra na vypracovanie policajného zákona. Dňa 16. júla 1837 bol M. A. Balugianskij povýšený do šľachtického stavu. Na udelenom šľachtickom erbe bolo na príkaz cára vyobrazené číslo "XV" - za jeho obrovskú prácu na zostavení pätnásťzväzkového «Zákonníka zákonov Ruského impéria». Treba zdôrazniť, že Balugianskij bol aj hlavným tvorcom nového finančného systému Ruska (Pop I. Encyklopédia Podkarpatskej Rusi. Užhorod, 2006). Okrem toho M. A. Balugianskij plnil aj dôležité diplomatické úlohy. Bol napríklad arbitrom v mene Ruska pri riešení sporov medzi Anglickom a USA, bol kurátorom diplomatických vzťahov s Čínou.
  Po smrti M. M. Speranského sa jeden z vysokopostavených úradníkov pokúsil presvedčiť panovníka, aby Balugianského odvolal zo všetkých funkcií - z riešenia všetkých záležitostí, «pretože vzhľadom na svoj vek už nie je schopný plniť úlohy s rovnakým elánom». Cár Mikuláš, ktorý bol vo svojich rozhodnutiach nezávislý a neoblomný, mu odpovedal: «Gróf, nechajte mňa a Michaila Andrejeviča zostať na svojich miestach až do smrti».
  Žiaľ, po smrti M. A. Balugianského sa stratil jeho osobný archív a rukopis jeho osemzväzkového diela O politickej ekonómii a financiách, ktoré pripravil na vydanie. Jeho nevídaná a nezištná práca v prospech Ruského impéria, jeho veľký prínos k rozvoju vedy, školstva a vyspelého systému štátnej správy zostanú navždy zdrojom hrdosti a príkladom pre Rusínov žijúcich a pracujúcich v súčasnom Rusku.
  3. apríla 1847 prestalo biť ohnivé srdce M. A. Balugianského, Rusína, veľkého vedca s naozaj encyklopedickými vedomosťami, vynikajúceho učiteľa, senátora, ruského štátnika.
  Prvého rektora Petrohradskej univerzity pochovali na kláštornom cintoríne Trojicko-Sergiovskej prímorskej pustovne. Jeho bronzová busta bola dlho v Aule, v súčasnosti (nie je jasné, z akých dôvodov) ju premiestnili do Univerzitného múzea. Zachoval sa aj ochranný list vydaný cárom Mikulášom I. o nedotknuteľnosti osobnosti Michaila Balugianského. V múzeu sa nachádzajú aj portréty súčasných vodcov Ruska, tiež absolventov slávnej univerzity - V.V. Putina a D.A. Medvedeva, a na chodbe hlavnej budovy Petrohradskej štátnej univerzity sa nachádzajú portréty významných vedcov Ruského impéria, Sovietskeho zväzu a Ruskej federácie. Prvým z nich je portrét M. A. Balugianského.
  Profesor Fatula Andrej Vasiljevič
  (Fatula Andrej Vasilievič sa narodil 25. novembra 1946 v obci Volkovo (ukr. Vovkove), Užhorodský okres, Zakarpatská oblasť, Ukrajinská SSR. Národnosť - rusínska).
  Preklad: Milan Semančík
  Zdroj:
  * М.А.БАЛУГЬЯНСКИЙ - ГОРДОСТЬ РУСИНСКОГО НАРОДА К 245-летию со дня рождения* Карпатская Русь: Литературно-публицистический альманах. Вып.2/ Сост. А.В. Фатула, М.Ю. Дронов - Межрегионнальная общественная организация «Объединение русинов», Москва «Граница» 2017, с. 153-163. = M.A.BALUĎANSKÝ - PÝCHA RUSÍNSKEHO NÁRODA K 245. výročiu jeho narodenia* Karpatská Rus: Literárno-publicistický almanach. Vydanie.2/ Zostavili A.V. Fatula, M.J. Dronov - Medziregionálna občianska organizácia "Združenie Rusínov", Moskva "Hranica" 2017, s. 153-163.
  * М.А.БАЛУГЬЯНСКИЙ - ГОРДОСТЬ РУСИНСКОГО НАРОДА = M.A.BALUĎANSKÝ - PÝCHA RUSÍNSKEHO NÁRODA https://lemko.org/pdf/KRus2017.pdf
  Súvis:
  * Новая книга Андрея В. Фатулы: Русины кто они такие? Дом русского зарубежья им. Александра Солженицына, Москва 2016 сс. 224 = Nová kniha Andreja V. Fatulu: Rusíni, kto sú? Dom ruského zahraničia pomenovaný podľa Alexandra Solženicyna. Alexander Solženicyn, Moskva 2016 ss. 224;
(Фатула Андрей Васильевич: Русины. Кто они такие и откуда взялись? Почему раньше в Советском Союзе никто о них не слышал и не знал? Ответ простой. В советское время, на это слово было наложено «табу», запрет. Автор в сжатой форме показывает историю русинского народа ... = Fatula Andrej Vasilievič: Rusíni. Kto sú a odkiaľ prišli? Prečo o nich predtým v Sovietskom zväze nikto nepočul a nevedel? Odpoveď je jednoduchá. V sovietskych časoch bolo na toto slovo uvalené "tabu", zákaz. Autor v stručnej forme približuje históriu rusínskeho národa ...)
  * Профессор Семанчин Иван Иосифович https://rusyn-narod.ru/lichnosti__moi_stati/profiessor_siemanchin_ivan_osifovich
  * Profesor Semančin Ivan Osifovič https://rusyn-narod.ru/lichnosti__moi_stati/profesor_semancin_ivan_osifovic
  * Професор Семанчин Іван Осіфович https://rusyn-narod.ru/lichnosti__moi_stati/profiesor_siemanchin_ivan_osifovich
  * Екскурз до історії Русинів і ідеї на рїшіня сітуації в русиньскім русї на Словакії https://rusyn-narod.ru/istoriia__moi_stati/iekskurz_do_istoriyi_rusiniv_i_idieyi_na_ryishinia_situatsiyi_v_rusin_skim_rusyi_na_slovakiyi
  * Exkurz do histórie Rusínov a námety na riešenie situácie v rusínskom hnutí na Slovensku https://rusyn-narod.ru/istoriia__moi_stati/exkurz_do_historie_rusinov_a_namety_na_riesenie_situacie_v_rusinskom_hnuti_na_slovensku
  Zverejnené: 30.12.2023, doplnené 01.01.2024
  ***