Štefan N. Semančík sa narodil 25.01.1923 v rusínskej obci Starina okr. Stará Ľubovňa.Zomrel: 05.08.1998 v Košiciach.V tej dobe občania obce vrátane členov rodiny, nepoužívali termín: „grekokatolícka viera“, ale „ruska vira“.

      Nechodili do rusínskej školy, ale do ruskej školy (Viď foto č.1 a 2).Rodina, Cirkev a škola sformovali u môjho otca jednoznačnú ruskú národnosť.K tej sa hlásil. Tú mal napísanú v občianskom preukaze po celý svoj život - až do svojej smrti.V otázke národnostnej orientácie mal jasno. Som (sme) Rusi. Nehovoríme síce tak, ako Rusi v Rusku. Však ani Záhoráci, alebo občania na východe Slovenska a či na juhu nehovoria ako stredoslováci, no i tak sa hlásia k Slovákom.
      Po roku 1938, keď začal i na Slovensku silnieť vplyv fašizmu nesklonil hlavu a nestiahol chvost, ale pod vedením svojho brata Mikuláša Semančíka sa aktívne zapojil do boja proti fašizmu. Oficiálne Federálnym ministerstvom národnej obrany Č.j.: 144944/1974 zo dňa 23.01.1975 mu bolo potvrdené, že: 
      * od 10. januára 1943 do 01. septembra 1944 sa zúčastnil domáceho hnutia v ilegalite a 
      * od 02. septembra 1944 do 29. januára 1945 bol československým partizánom.
       Starinská partizánska skupina patrila do oddielu Lipa, ktorý bol súčasťou Osobitnej partizánskej brigády „GOTTWALD“, jej veliteľom bol kpt. Вячеслав Антонович Квитинский = Vjačeslav Antonovič Kvitinskij (Герой Советского Союза = Hrdina Sovietskeho zväzu).
      V radoch partizánskej skupiny bojovalo 15 partizánov. Aktívne im pomáhali jedenásti pomocníci partizánov. Špecifikom tejto partizánskej skupiny bolo, že fungovala kozáckym systémom. Žili doma. A keď bolo treba vyrazili „na akciu“. A "po akcii" sa vrátili domov. Jej stálym veliteľom z radov domácich občanov obce bol môjho otca brat: Mikuláš Nikolajevič Semančík. Čas od času na jednotlivé akcie velenie brigády vysielalo svojich ruských veliteľov a špecialistov ako napríklad mínerov.
      K činnosti partizánskej skupiny sa viaže niekoľko príbehov:
      1. Vyhodenie mosta na rieke Poprad medzi obcou Plavnica a Údolom (Ujakom). Diverziu realizovala partizánska skupina pozostávajúca z mínera (Rus) troch ďalších ozbrojených partizánov. Zobrali i môjho otca Štefana Semančíka . Jeho úlohou bolo nenápadne uskutočniť prieskum, v priebehu mínovania dávať pozor a v prípade nebezpečia dať včas signál. Pomáhali i ďalší občania z obce Hajtovka;
      2. Vyhodenie mosta na rieke Poprad pri Mníšku n/Popradom. Za týmto účelom sa partizánska skupina presunula do Pilhova. Vyhodenie mosta pripravovali členovia skupiny za pomoci miestnych občanov dva dni;
      3. Na ceste zo Šambrona do Bajeroviec prepadla a zničila nemeckú kolónu áut. Môj otec vždy hrdo hovoril: to bol skutočný boj. Tam to vrelo, tam guľky pískali. Ale pobili sme ich všetkých. Rusi zobrali nejaké dokumenty;
      4. Ďalšia akcia, ktorej sa zúčastnil i môj otec, sa udiala dňa 23.09.1944. Po získaní informácie, že medzi obcami Malý Lipník a Starina nemecká jazdecká skupina uskutočňuje prieskum (prišli z Poľska). Starinská skupina partizánov išla „vítať“ Nemcov. Pokúsili sa ich skryto obkľúčiť. Nepodarilo sa, Nemci zbadali partizánov, pokúsili sa ujsť. Jednému sa to podarilo, druhý sa vzdal. Zajatý Nemec od začiatku prosil o milosť, lebo veď on nechcel ísť do armády, má ženu, deti. Ukazoval fotografie ... A stejne už je koniec vojny, a Hitler je kaput ... Nemca vypočúval Rus. Nepamätám si koho spomínal môj otec. Či vtedy starinskej skupine velil kapitán Červenej armády I. N. Jakovlev, alebo mladší seržant Červenej armády Boris V. Kuprianov. Dosť nato vedel po nemecky. Keď sa Rusovi podarilo od neho získať všetky potrebné informácie, vyvstala otázka čo s Nemcom. Padli návrhy Nemca pustiť, veď kto ho bude väzniť, živiť ... A navyše je to taký chudák Nemec. Všetky pohľady sa upreli na Rusa, čo on nato. Rus sa zamyslel a povedal chudák ? A poprosil aby mu doniesli nemcovu karabínu. Na karabíne našiel tri zárezy. Čo znamenalo, že sa mu z nej podarilo zastreliť tri osoby. A tak Rus vydal rozkaz: Zastreliť ! Rozkaz bol ihneď - namieste vykonaný. Druhý Nemec síce ušiel, ale nemal to tak ľahké. Partizáni nechceli, aby im unikol. Prenasledovali ho. Dostihli ho v Malom Lipníku. Prestrelka prebiehala okolo budovy bývalého notárskeho úradu a budovy fary Grekokatolíckej cirkvi na Malom Lipníku, kde sa im Nemec stratil. Tento druhý Nemec, ktorý partizánom unikol, informoval svoje velenie. A tak na druhý deň 24.09.1944 do Malého Lipníka prišli Nemci. Obkľúčili dedinu a všetkých mužov nahnali pred faru, kde ich nemecký veliteľ chcel dať zastreliť. Našťastie miestny GK duchovný vedel po nemecky a nemeckého veliteľa uhovoril, aby mužov prepustil. Argumentoval tým, že na nemeckých vojakov nezaútočili občania Malého Lipníka. Obyvatelia Malého Lipníka a nie len oni ... následne za túto partizánsku akciu partizánov nemali radi. A ešte dlho po vojne to partizánom vyčítali. Tu sa ukázalo, že i keď značná časť obyvateľstva sa stavala proti fašizmu, bola ochotná bojovať a riskovať i svoj život v tomto boji za lepší zajtrajšok. Druhá časť obyvateľstva nechcela riskovať, bola ochotná žiť v porobe. Boli medzi nimi dokonca i prisluhovači klérofašistického režimu. Nemysleli na to, že to povedie k tomu, že i oni prídu na rad a pôjdu za Rusmi, Židmi, komunistami a Cigánmi do koncentráku: „do plynu“ a vyletia hore osvienčimským komínom v podobe popola a dymu.
      5. Jedna z akcií, ktorou sa môj otec nerád "chválil". Partizáni starinskej skupiny na železničnej trase Prešov – Sabinov – Lipany – Ľubotín – Orlov – Plaveč n/Popradom – Muszyna nie raz podmínovali vhodné miesta a tak nie jeden transport putoval miesto na front, dolu železničným násypom a ďalej dolu svahom. Raz, keď som cestoval vlakom na prázdniny do Hajtovky alebo do Stariny som si neďaleko obce Ľubotín všimol v hlbokej úžľabine pod železničným násypom časti železničného vagóna, železničné kolesá ... Spýtal som sa na to rodičov. Otec mlčal, mama ho povzbudzovala aby hovoril. Nakoniec otec povedal. To my partizáni sme vyhodili nemecký transport. Ja som sa tejto akcie tiež zúčastnil. Ja „hurá“! A otec. Nuž áno, ale Nemci na poslednú chvíľu k vojenskému transportu pripojili vagón s miestnym obyvateľstvom a tak i niektorí miestny občania, cestujúci v tomto vagóne zahynuli;
      6. Otec často obdivoval partizánov Rusov, akí boli vycvičení a šikovní. Spomínal, ako ich cvičili. Raz bol na kontrole v Starine i už spomínaný veliteľ osobitnej partizánskej brigády „GOTTWALD“ kubánsky kozák, kapitán Červenej armády Квитинский, Вячеслав Антонович . Pozeral si výcvik v streľbe z pušky. Medzi strieľajúcimi bol i môj otec. Po chvíľke v prestávke povedal: tak treba strieľať. A namieril svoju pištoľ na straku, ktorá si sadla na neďaleký kôl v plote. Vystrelil, perie sa rozletelo, straka padla na zem. A odišiel. Pre môjho otca sa stal vzorom. Po vojne, keď u nás vystupoval sovietsky kozácky súbor, odkúpil od nich kožušinovú kozácku čapicu – kubánku. A na rôzne stretnutia s mládežou ... chodil oblečený s touto kubánkou – ako kozák. Teraz s ňou chodím ja.
       Po oslobodení Červenou armádou obce Starina 24.01.1945
 bol nábor do Červenej armády. Prihlásených dobrovoľníkov odviedli do Poľska do výcvikového tábora, odkiaľ boli prideľovaní do radov Červenej armády, a potom sa zúčastňovali oslobodzovacích bojov za oslobodenie ČSR. Podľa kroniky obce Starina sa dobrovoľne prihlásili do Červenej armády:Štefan Semančík, Štefan Čanda, Štefan Murín, Mikolaj Murín, Markovič a iní. Všetci sa vrátili šťastne domov.
      Zo spomienok môjho otca na túto etapu jeho života vyberám:
 Nespomínal, kde konkrétne v Poľsku prešiel vojenským výcvikom. Viem len, že 02.02.1945 sa stal vojakom - dobrovoľníkom Červenej armády a bol zaradený k 258. pluku 140. sibírskej divízie NKVD, ktorá patrila do zostavy 38 armády 4. Ukrajinského frontu. Spomínal, že po výcviku ich priviezli na front a vozili ich pozdĺž frontu hore dole. Nasadený bol do bojov v rámci Ostravskej operácie 14.04.1945. Ranený bol v boji za oslobodenie mestečka Suchdol nad Odrou, okres Nový Jičín. Boje o mestečko prebiehali v dňoch 06. a 07. mája 1945. Ako spomínal, potom, čo Nemcov vyhnali z mestečka postupovali 07.05.1945 smerom na Kletné (v súčasnosti severozápadná časť Suchdola nad Odrou). Veliteľ im prikázal, aby postupovali v rojnici pozdĺž cesty - po oráčine. Niektorí - medzi nimi i môj otec neposlúchli. V oráčine sa ťažko kráčalo. A tak išli ako husi po ceste. Ustupujúci Nemci na nich vypálili niekoľko mínometných granátov. Granát keď padne do oráčiny, zaborí sa. A polovica črepín zostane v pôde. Granáty ktoré padli na asfalt cesty, vybuchli na povrchu. A tak môjmu otcovi jedna črepina zasiahla členok a druhá zadok. Po zranení sa ošetril. Odplazil sa k neďalekému Suchdolskému potoku do brehu ktorého si (ako ich učili) vysekal poľnou lopatkou priestor, kde sa skryl. Našla ho ruská medsestra, ktorá ho prepravila do neďalekej roľníckej usadlosti kde už boli i ďalší ranení. Tu dostal prvú medicínsku pomoc. V boji o Suchdol padlo 14 - násť, a ranených bolo vrátane môjho otca 39 červenoarmejcov. Následne bol prevezený do ruskej vojenskej nemocnice v Sanoku - Poľsko, kde bol operovaný (Viď foto č.3). V nemocnici ho 09.05.1945 prebudila silná paľba. Tí čo mohli strieľali do vzduchu a tak oslavovali koniec vojny.
       Po vyliečení ho poslali domov 
 Predtým mu odobrali: Красноармейскую книжку = Preukaz červenoarmejca. Ponechali mu vyznamenanie: «За победу над Германией в Великой Отечественной войне 1941—1945 гг.» Obliekli ho do uniformy červenoarmejca. Dali mu вещевой мешок = vrece na veci, ktoré červenoarmejec tej doby nosil so sebou. Do neho potraviny na cestu. A bez akéhokoľvek potvrdenia sa s ním rozlúčili
      Išiel na železničnú stanicu. Tu niekoľko dní čakal na spojenie. Ako spomínal, vrece si dal pod hlavu a zaspal. Keď sa zobudil, vrece mal rozrezané, ale nič nechýbalo. Vravel, to kvôli tomu, že som mal nepokojný spánok. Domov išiel po trase: Sanok - Krosno - Jaslo - Grybov - Novy Sad, Pivnična - Mušina - Čirč (pohraničná stanica) - Plaveč - Stará Ľubovňa - Podolínec a Kežmarok. Prečo išiel až do Kežmarku ? Veď mohol vystúpiť v Starej Ľubovni. Alebo ešte skôr v Čirči. Tam už bol v rodnom kraji. Zrejme v Čirči, keď prechádzal hranicu, mu poradili, ako sa má demobilizovať. Že najlepšie bude, ak sa prihlási v najbližších kasárňach v Kežmarku. Tak i učinil. V Kežmarku s ním uskutočnili krátky rozhovor. Niečo si zapísali. Niekoľko dní si ho nechali. Zrejme si potrebovali overiť jeho totožnosť. Ponechali ho v ruskej uniforme. Spomínal, že keď sa prechádzal po nástupišti dôstojníci si ho s rešpektom obzerali. Následne ho poslali domov, a tiež mu nedali žiadny doklad. So zranením mal ešte dlho problémy, nakoľko čas od času sa mu rana otvárala.
      Niekedy v 60-tych rokoch si naň spomenula OVS-ka (Okresná vojenská správa). Že nakoľko neabsolvoval ZVS - základnú vojenskú službu, tak mu posielajú povolávací rozkaz. Nástup na ZVS odmietol so zdôvodnením, že on slúžil v spojenckej armáde a tak si svoju povinnosť voči vlasti splnil vrchovato. Navyše utrpel dve zranenia. Viac sa neozvali).
      Vďační občania obce dali vyhotoviť PAMÄTNÚ DOSKU
 a ustanovili ju na budove Obecného úradu Starina na večnú pamiatku Sovietskej armáde našej osloboditeľke a Stariňanov, ktorí bojovali proti fašizmu za našu slobodu.
       Obsah pamätnej tabule tvorí text dvoch strán Obecnej kroniky Starina
       Strana 14:
       Keď nadišiel definitívny čas odchodu nemeckých vojsk pred postupujúcou Sovietskou armádou, počalisa Nemci pomstiť na Starinský ľud, len aby vyvolali hádku, i čo by im bolo slúžilo za dôvod, čím viacej ľudíodviesť do Nemecka, alebo postrieľať v Starine. V noci pri ústupe zobrali zo Stariny: 59 koní, 50 postrojov,50 povozov, atď. Kone zapriahali, aby nemuseli utekať (peši) pred Sovietskou armádou.Konečne nadišiel deň oslobodenia, deň 22 - 23. január 1945, keď smerom cez Muszynu sovietski vojaci podvedením generála Koneva v sile asi jednej roty urputne bojovali proti nemeckej presile celé tri dni. Veliteľom (bojujúcej - oslobodzujúcej) jednotky bol kpt. Jakovlev.
       PREKLAD:
       Когда настал окончательный час ухода немецких войск перед наступающей Советской армией, немцы началимстить жителям Старины, только чтобы вызвать ссору, которая послужила бы им поводом для того, чтобы увезти как можно больше людейв Германию или расстрелять их в Старине. Ночью при отступлении они увезли из Старины: 59 лошадей, 50 упряжей,50 повозок и т. д. Лошадей запрягли, чтобы не бежать (пешком) от Советской армии.Наконец наступил день освобождения, 22 - 23 января 1945 года, когда через Мушину советские солдаты подкомандованием генерала Конева в силе примерно одной роты отчаянно сражались против немецкого превосходства в течение трех дней. Командиром (сражающего ся - освобождающего) подразделения был капитан Яковлев.
      Strana 15:
      Po oslobodení bol nábor do Sovietskej armády. Prihlásených odviedli do Poľska do výcvikového tábora, odkiaľ boliprideľovaní do Sovietskej armády , a potom sa zúčastňovali oslobodzovacích bojov za oslobodenie ČSR. Z prihlásených uvádzam:Štefana Semančíka, a Štefana Čandu, Štefan Murín, Mikolaj Murín, Markovič a iní. Všetcia sa vrátili šťastne domov.
       PREKLAD:
       После освобождения был набор в Советскую армию. Записавшиеся были отправлены в Польшу в учебный лагерь, откуда ихраспределяли в Советскую армию , а затем они участвовали в освободительных боях за освобождение ЧСР. Из записавшихся я упоминаю:Штефана Семанчика, Штефана Чанду, Штефана Мурина, Миколая Мурина, Марковича и других. Все они благополучно вернулись домой (Viď foto 4)
       Вѣчная им памьять !
       Záver:
        Tento článok sa rodil veľmi dlho. Ešte za života môjho otca, ktorý dal dohromady väčšinu faktografického materiálu. Ja som k nemu pridával zrnko po zrnku. Tak ako vznikal tento článok, tak som prenikal do okolností života obce. Až v poslednej dobe som si uvedomil, že áno boli tu partizáni. Boli tu však i ich pomocníci a boli tu i tí, ktorí ideologicky a politicky stáli na druhej strane. Napriek tomu všetci, bez rozdielu občania rusínskych obcí: Stariny, Legnavy, Malého Lipníka, Sulína, Matysovej, Hajtovky, Orlova ... mali jednu vzácnu a nezaplatiteľnú charakterovú vlastnosť, že nezrádzali a neudávali sa. A to napriek mučeniu. Len tak je možné si vysvetliť, že taká početná a aktívna partizánska skupina, za tak dlhú dobu nemala žiadne straty na životoch a obyvateľstvo predmetných obcí nebolo fašistami zmasakrované za pomoc partizánom.
       FOTO:
       Č.1. Ilustračné foto Štátnej ruskej ľudovej školy zo Skanzenu SNM - Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku

       Č.2. Ilustračné foto detail Štátnej ruskej ľudovej školy zo Skanzenu SNM - Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku
           
          Č.3. Štefan Semančík Voj.nemocnica ČA Sanok Poľsko máj 1945

           Č.4. Pamätná tabuľa v Starine Sovietskej armáde a bojovníkom proti fašizmu



       Zdroj:
       * Protifašistický odboj v Starine n/Popradom a okolí https://rusyn-narod.ru/istoriia__moi_stati/zagholovok_stat_i012
       * Osobitná partizánska brigáda „GOTTWALD“, Andrej Golema, Vydavateľstvo Osveta, Martin 1971(V zozname na strane 178 je uvedený môj otec Štefan Semančík (*25.01.1923 Starina, okr. Stará Ľubovňa † 05.08.1998 Košice) a jeho brat Mikuláš (*04.05.1911 Starina, okr. Stará Ľubovňa †13.03.1995 Košice. Bohužiaľ v publikácii v dátach narodenia sú chyby);
       *  Pod vedením strany Sborník spomienok ilegálnych a protifašistických bojovníkov z rokov 1938-1945, SVPL 1959;
       * Štefan Semančík | OSVĚDČENÍ FMNO Č.j. 144944/1974 podle § 8 zákona č. 255/1946 Sb. Bratislava 23.01.1975;
       * Obecná kronika obce Starina s. 14 a 15;
       Súvis:
       * Myslieť dopredu ... https://rusyn-narod.ru/politika__moi_stati/zagholovok_stat_i0123456789101112131415161718192021222324252627282930313233343536373839404142434445
       Spracoval a napísal: Milan Semančík