Rusofóbske besnenie počas 1. svetovej vojny

Je Veľké Rusko – vlasť Veľkorussov. Je Biela Rus – Belarus, Bielorussko. Je Podkarpatská Rus – Zakarpaťje, kde sa nachádza najvyššia karpatorusská hora Goverla, ktorá sa v minulosti volala Ruská. Tu žijú podkarpatskí Rusíni. Je i Pokutská Rus – Pokuťje, zem Rusnákov – Huculov. A všetky tieto národnosti i v minulosti a v nejakej miere i v súčasnosti sa volajú Rusínmi. Bojkovia, Lemkovia, Doliňania tiež v minulosti boli Rusínmi. Mnohí podkarpaťania si do súčasnosti zachovali tento svoj názov. Žili Rusíni i v Galícii (Haličine). Zostala po nich pamiatka v podobe názvu mestečka Rava-Russkaja na Ľvovsku. Áno i v starej časti Ľvova je ulica Russká.
 SPOČIATKU SA NEDARILO VYPESTOVAŤ UKRAJINCOV
 Kde sa podeli haličskí Rusíni, ruskí Haličania? Veď do 1914 roku všetko miestne obyvateľstvo skoro do jedného sa nazývalo Rusínmi. Poliaci, Židia, Nemci boli súčasťou hlavne mestského obyvateľstva. A «Ukrajincami» (mazepovcami) sa nazývali predstavitelia vtedajšieho málopočetného antiruského politického prúdu, inšpirovaného poľskými nacionalistami a rakúsko – maďarskou mocou. Poliaci a Rakúšania sledovali rôzne ciele. Poliaci, ktorí v časoch Reči Pospolitej od XIII. do XVIII. storočia vládli na území teraz nazývanom ukrajinským, usilovali sa oddeliť svojich ruských (rusínskych) poddaných od ich rodákov v Moskovskom štáte. Na tento účel sa používal termín «ukrajina» (okraj Poľska), ktorý sa z územného chápania transformoval do chápania národnostno-politického. Tomu napomáhal masový poľský teror a zavedenie katolicizmu, uniatstva.
 Poľskí činitelia Ján Potocký, Tadeuš Čacký na prelome XVIII: - XIX. storočia sa v svojich prácach pokúšali zdôvodniť vymyslenú odlišnosť Ukrajincov (pod ktorýmto názvom rozumeli Malorusov a Haličanov) od Veľkorussov. Habsburská monarchia, (ktorá uchvátila ruské zeme Podkarpatska a Galície (Haliče)), po pripojení Uhorska v XVI.-XVII. storočí a rozdelení Poľska v rokoch 1772-1795 mala iné ciele. Na počiatku Rakúšania sa usilovali postaviť ruské (rusínske) obyvateľstvo proti ich predchádzajúcim pánom – Poliakom a Maďarom. Zvlášť v rokoch 1846-1849, keď Poliaci a Maďari sa pokúšali povstať proti Habsburgom. Haličskí Rusíni pomohli rakúskej moci potlačiť poľské protesty, tak ako podkarpatskí Rusíni pomohli skrotiť Maďarov. Zvlášť sa to prejavilo v roku 1846 v priebehu «Галицкой резни – Haličského masakru», keď rusínsky roľníci sformovali oddiely a v spolupráci s rakúskou mocou masovo zabíjali nenávidených poľských pánov. V dobe pochodu Ruskej Imperátorskej armády do Uhorska v roku 1849 ruské (rusínske) obyvateľstvo Haličiny a Podkarpatska sa po prvý krát stretlo s ruskými vojakmi a uvedomilo si svoju totožnosť s východnými bratmi. Všetko to napomohlo «Ruskému znovuzrodeniu» v Haličine. Vzdelaný Rusín Markián Šaškevič založil rusofilskú spoločnosť «Russká Matica», vydával almanach «Rusalka Dnestrovská» písaný veľkoruštinou . V roku 1866 haličský osvietenec Ioann Naumovič s hrdosťou písal vo veľkorusko jazyčnom ľvovskom žurnále «Slovo»: «Všetko úsilie diplomacie a Poliakov urobiť z nás osobitný národ ruténov-uniatov sa ukázalo byť márnym ... Rus Haličská, Uhorská, Kyjevská, Moskovská, Tobolská a pod. z pohľadu etnografického, historického, jazykového, literatúrneho, náboženského – to je jedna a tá istá Rus ... My sa nemôžeme oddeľovať čínskym múrom od našich bratov a odmietnuť ... spojenie s celým ruským svetom. My už viac nie sme Rusíni 1848 roku; my sme skutoční Rusi». Na Haliči vznikali ruské kultúrno-osvetové spoločnosti, politické organizácie, vydávali sa noviny, žurnály, almanachy. Na počiatku XX. storočia sa tu vydávalo na veľkoruskom jazyku 17 novín, 50 žurnálov. A pokiaľ rusínske vydania napríklad «Галичанин-Haličan», «Прикарпатская Русь-Prikarpatská-Rus» sa dostávali na svetlo Božie vďaka tomu, že ich náklad bol plne hradený z prostriedkov predplatiteľov, tak ukrajinské «Дило», «Руслан» existovali len vďaka príspevkom rakúskeho Ministerstva zahraničných vecí (MZV) a masový čitateľský záujem o nich nebol. Ruské hnutie postupne prechádzalo z roviny kultúrno-osvetovej do roviny politickej. Strana ruských Haličanov «Русская Рада – Ruská Rada» v marci roku 1871 prijala program v ktorom vyhlásila: «Trojmiliónový náš národ pod žezlom rakúskym žijúci, je len jednou časťou, jedného a toho istého národa ruského, malo-, bielo,- a veľkoruského". Využívajúc starý a overený imperátorský princíp «divide et impera» («Rozdeľuj a panuj»), Rakúšania nejaký čas tolerovali ruské hnutie, ako protiváhu hnutiu poľskému. No nastávajúce historické otrasy, predovšetkým predpokladaný konflikt s Ruským impériom, nútili Rakúsko-Uhorskú monarchiu k transformovaniu - prerobeniu ruských Haličanov na Ukrajincov, nepriateľských ako Poľsku, tak Rusku.
 RUSOFÓBSKE BESNENIE POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY
 V predvečer Prvej svetovej vojny rakúsky Generálny štáb sa začal naplno zaoberať týmto problémom. Administratívne a policajné sily zjavne nestačili na riešenie tohto problému. A tak bolo nutné zapojiť armádu, ktorá neskôr zohrala svoju krvavú úlohu. Súčasne sa z uniatov a ostatných odpadlíkov ruskej haličskej pospolitosti rozvíjalo a upevňovalo ukrajinské «nezávislé» hnutie, členovia ktorého symbolicky sami seba nazývali «mazepovcami» a snívali o tom, že Kráľovstvo Haličiny a Ladomírie (Vladimírie) získa tie isté federálne práva Rakúsko-Uhorského impéria, čo i Uhorské kráľovstvo. Ukrajinské organizácie Haličiny pod vedením metropolitu-uniata Andreja Šeptického a prišlého z Ruska ukrajinofila Michaila Hruševského, ktorý sa postavil na čelo Tovarišstva Tarasa Ševčenka, boli hojne financované Generálnym štábom Habsburskej armády. Je potrebné poznamenať, že vedenie Grekokatolíckej uniatskej cirkvi, ignorujúc sympatie svojho nižšieho duchovenstva k rusínstvu a dokonca návratu k pravosláviu, úporne šírilo medzi svojimi farníkmi rusofóbsku, ukrajinofilskú ideológiu. No a ruské organizácie Haliče dostávali podporu len od súkromných osôb. Dokonca v roku 1911 premiér (Ruska) Pjotr Stolypin poslal Ruskej národnej strane (ktorá uskutočnila zdarnú volebnú kampaň, vďaka čomu jej kandidáti boli delegovaní do parlamentu impéria) 11 tisíc svojich vlastných rubľov na pokrytie volebných výdavkov, a nie ruble zo štátneho rozpočtu ruskej vlády, ktorej predsedal. V tej dobe to bola kolosálna suma.
 V auguste roku 1914 vypukla Prvá svetová vojna. Rusofily čakali ruské vojská ako osloboditeľov od mnoho storočného jarma cudzincov. Ukrajinci začali formovať «Zbor ukrajinských sičevých strelcov» (USS) na pomoc rakúso-maďarom. Oni dúfali, že Habsburská armáda obsadí Malorossiju a Kubáň, rozšíri svoje územie až ku Kaukazu a zmení tieto územia na rakúsku Ukrajinu, kde budú pod rakúskym patronátom vládnuť ukrajinofilský odpadlíci. Počas prvých dní vojny rakúske úrady zatvorili a zničili všetky ruské organizácie a typografie a uložili povinnosť všetkému ruskému obyvateľstvu Haličiny nazývať sa Ukrajincami. Dochádzalo k takým prípadom, že Haličania, ktorí na otázku o nacionálnej príslušnosti odpovedali, že sú Rusíni, boli okamžite obesení, zastrelení, alebo prepichovaní bodákmi. Osobitne sa v tomto besnení vyznačovali maďarskí honvédi (vojaci).Organizované haličsko-ruské hnutie bolo zničené, jeho predstavitelia boli vystavení represiám.
 Začali sa «orgie» donášačstva, zabíjania, vrážd, plienenia a rabovania Rusínov za osobnej účasti ukrajinofilov, Poliakov, Židov, ktorí sa tak snažili dokázať svoju loajálnosť Rakúšanom. Donášači boli i finančne zainteresovaní. Za každé udanie rusofila habsburgské úrady platili od 50 do 500 korún. Takže kokteil národnostných konfliktov na Haličine je oddávna namiešaný poriadny. Jeden z tých, ktorý prežil teror, väznenie a mučenie v rakúskom koncentračnom tábore «Thalerhof» Vasilij Vavrik neskôr svedčil:
 «V dedinke Vološčine, obvod Bobrovka, Maďari priviazali povrazom k delu sedliaka Ivana Terleckého a vliekli ho po dvore. Oni sa zadúšali od smiechu a radosti vidiac telo ruského roľníka, obúchavajúce sa o ostré kamene a tvrdú zem, krvácajúce hustú krv.
 V dedinke Bukovine toho istého obvodu maďarskí husári zastrelili bez súdu a vypočúvania 55 – ročného roľníka Michaila Kota, otca 6 (šiestich) detí. A aká neľudská pomsta sa udiala v obci Cuneve Gorodského obvodu! Tam rakúsky vojaci uväznili 60 roľníkov a 80 žien s deťmi. Mužov oddelili od žien a postavili k stromom. Vojak – Rumun im hádzal slučku na krk a vešal jedného za druhým. O niekoľko minút ostatní vojaci snímali telá, živých dobíjali bodákmi. Matky, ženy a deti boli svedkami tohto divokého zúčtovania. Dá sa slovami opísať ich zúfalstvo? Nie, na to niet slov a sily!
 V obci Zálužie toho istého obvodu vojaci zversky zastrelili 5 (päť) roľníkov: Ivana Kovaľa, Ivana Michajlišina, Grigorija Sneda, Stanislava Dachnoviča a Vasilija Stecyka, a v susednej obci Velikopole zo 70 (sedemdesiatich) uväznených roľníkov Maďari bodákmi zaklali: Ivana Oliarnika, Semena Bendu, Vasilija Jacyka, Vasilija Kmeťa, Máriu Kmeť, Pavla Čabana, ktorému predtým polámali ruky. A aj to im bolo málo! Odchádzajúc, zobrali so sebou maloleté dievčatká.
 S každým pribúdajúcim dňom trvania masakru, krvavá práca katov nadobúdala stále väčšie rozmery.
 V obci Kuzmine Dobromylského obvodu Rakúšania nabili do stien domov železné háky a vešali na nich ľudí. V jeden jediný deň takto povešali takto 30 roľníkov.
 V obci Trosťjancy umučili do smrti Matveja Kassiana, Ivana a Eustafia Klimovských, a pastiera Dudu.
 V obci Kvasenije besný dôstojník zastrelil roľníka Pavla Korostenského len zato, že ten nevedel mu povedať, kde odišla ruská rozviedka.
 V obci Krecova Voľa vojaci obesili na vŕbu roľníka Petra Tkáča. Všetky tieto hrôzy sa udiali v Dobromylskom obvode. Na podnet žandára Choľavu 
 V obci Vygoda Dolinského obvodu na podnet žandára Choľavu obesili roľníkov: Matveja Petríka, Ivana Gajňuka, Osipa Fediňaka, Dorofeja Sosnika, Elenu Koverdan.
 Spolu so žandármi besnel v okolí netvor nejaký Vinnickij, ohúrený «samostijnyk», pričom on sa riadil v svojom úbohom konaní nie «ideou», ale dychtivosťou po zisku: kto z uväznených dával za seba bohaté výkupné, toho on púšťal na slobodu; kto nemal peniaze, ten skončil svoj život na háku. Na základe rozsudku vojenského súdu: smrť obesením, zahynuli: Lev Kobyľanskyj, obecný pisár zo Sinečola Dolinského obvodu, a Pantelejmon Žabjak, obyvateľ tej istej obce, otec 5 (piatich) detí. Spolu s nimi odvisol na povraze Roman Berezovskij, predstavený – dekan farnosti v Protesach Židačevského obvodu, otec 2 (dvoch) detí. Podľa svedectva i vyjadrení roľníkov, nezavdal k tomu žiadnu príčinu. V Žolkovskom obvode nebolo obce, v ktorej by nebol prišiel o život mierumilovný roľník, alebo duševne pracujúci.
 Rakúska rozviedka narazila na duchovného Nabaka, vezúceho sa z Mogiľan do Nagorcy. A začala plniť úlohu trestnej jednotky. Zaviazali mu oči, priviazali k stromu a zastrelili ho. Nepomohli ani úpenlivé prosby dcéry, vracajúcej sa s otcom domov. Diakona zaklali bodákmi. Duchovného zakázali pochovať v dedine. Jeho telo preležalo v poli 5 (päť) dní, a len po úteku (ústupe) rakúskeho pluku pochoval ho ruský plukovný duchovný.
Po vstupe do obce Peredrymichi, Maďari spálili všetky budovy roľníkov, neušetrili ani školu. V dôsledku ich krutého mučenia zomreli: Grigorij Savický, Iľja Salo, Michail Losik, Alexej Kazak, Jekaterinu Vaľko, mnohých poprepichovali bodákmi a zranili. V dôsledku požiaru zahynuli ďalší ľudia.
 V obci Rečki, Rakúšania obesili roľníčku Prokopovič.
 V obci Zebolki zabili roľníka Petra Povoroznika.

 V sídliskách Lipovice, Kulikove, Sulimove, Baťatyčach sa konali čisto diabolské pogromy. Medzi donášačov patril učiteľ – Ukrajinec Ivan Šerstilo zo Sulimova, ktorý udal rakúskym žandárom niekoľko roľníkov a duchovného Savina Kmicikeviča so synom.
 Takto rakúsko-uhorská armáda, ignorujúca medzinárodné dohovory a Ženevskú konvenciu, prijatím policajno – trestnej funkcie, uskutočňovaním vojnových zločinov proti ľudskosti sa stala predchodcom hitlerovských katov. A „Ukrajinci“, účastníci tohto teroru škodoradostne vyspevovali proštátne (prorakúskouhorské) častušky (kolomyjky - коломийки): «Де стоїть стовп з телефона, висить кацап замість дзвона. Уста його посиніли, чорні очі побілили, зуби в крові закипіли, шнури шию переїли ...». Preklad:«Kde stojí stĺp z telefóna, tam visí Kacap (hanlivá prezývka Rusa na západnej Ukrajine) namiesto zvona. Ústa jeho zmodreli, čierne oči vybledli, zuby v krvi zakypeli, šnúry šiju prejedli ...»
 KEĎ VRAŽDIA S NADŠENÍM
 Už v priebehu prvých týždňov vojny, Rakúšania vytvorili koncentračné tábory «Thalerhof» a «Terezín» na deportáciu a likvidáciu ruských Haličanov. Cez tieto tábory smrti prešlo 80 tisíc ľudí, z ktorých 30 tisíc osôb bolo popravených, alebo zahynuli na následky mučeniaNoviny «Прикарпатская Русь» в № 1539 от 1915 года – noviny «Prikarpatská Rus» v čísle 1539 z roku 1915 zverejnila nasledujúci článok:
 «Zverské zúčtovanie s «rusofilmi» na uliciach Peremyšľa»:«15 septembra 1914 roku na uliciach staroruského kniežacieho Peremyšľa (teraz Przemyśl v Poľsku) bola rozohraná príšerná a desná scéna, ktorá v tie strašné dni, svojou bezprostrednou brutalitou a krutosťou, ďaleko prekonala všetky ostatné hrôzy a besnenie bezuzdne uplatňovaného teroru proti ruskému obyvateľstvu. Počas bieleho dňa, pod ochranou štátnej polície, pred mnohotisícovým kultúrnym obyvateľstvom a nespočetnou posádkou pevnosti, bez akejkoľvek príčiny a viny, boli zrazu 44 (štyridsiati štyria) nevinní ruskí Haličania zversky porúbaní a rozdrásaní šialenými vojakmi a mestským davom. Pričom toto strašné zúčtovanie nie len že nevyzvalo zo strany miestnej rakúskej moci ani najmenšie pohoršenie a trest, ale dokonca naopak, získalo z úst hlavného veliteľa, vyhláseného veliteľa pevnosti generála Kusmaneka, plný súhlas a uznanie ...»
 Vzhľadom na výnimočnú a charakteristickú ohavnosť a odkrytosť tejto príšernej udalosti, sa rozhorčená pamiatka na ňu prenesie v našom mnohostrádajúcom národe samozrejme z pokolenia na pokolenie. Uvádzame rad správ a spomienok o týchto udalostiach, ktoré sa objavili v rôznom čase z rôznych stránkach periodickej tlače. Prvú informáciu o strašných jatkách, ktoré sa udiali v Peremyšľi získali ľvovské noviny «Прикарпатская Русь-Prikarpatská-Rus» na začiatku 1915 roku, od v tom čase v Peremyšli sa nachádzajúcej osoby, ktorá následne utiekla do vzdialenej časti Rakúska a odtiaľ do Švajčiarska. Je to táto informácia:«V Peremyšli sme museli zvlášť veľa vytrpieť od miestnych mazepovcov, Poliakov, Židov a tiež od vojakov-Maďarov. No ešte viac musel vytrpieť druhý oddiel našich väzňov v Peremyšli. O druhej hodine poobede, vo vzdialenosti nejakých 400 krokov od riaditeľstva polície, dav miestnych mazepovcov, Poliakov a Židov, povzbudzovaný vojakmi-Maďarmi sa s bezhraničnou zúrivosťou vrhol na prechádzajúci konvoj ruských roľníkov a inteligentov, celkove na 42 (štyridsať dva) osôb, z ktorých 40 (štyridsiati) boli rozdrásaní do smrti, a len dve osoby prežili. Medzi zavraždenými bola i 17 ročná dievčina, študentka 7 ročníka gymnázia, Mária Ignatievna Mochnackaja, dcéra dekana farnosti Vojtkovoj Dobromylského obvodu».
 Boj na línii Janov – Gorodok sa skončil ďalšou porážkou rakúskej armády.«Rakúske vojská ustupujúc po ceste z Gorodka do Sudovoj Višne k Peremyšľu, obvinili z „rusofilstva“ a zadržali 48 (štyridsať osem) miestnych obyvateľov ruských Haličanov a eskortovali ich v sprievode silného konvoja do pevnosti (v Peremyšli). V pestrom dave zadržaných prevládali roľníci, no boli medzi nimi i niekoľkí železničiari a dve dievčatá, z ktorých jedna – bola dcéra duchovného. V Peremyšli, na ulici Dvorskoho sa nešťastníci stretli s Maďarmi – honvédmi idúcimi na koňoch a pechotou. Uvidiac unavených a utýraných Rusov, oni začali ich popoháňať pažbami, nemilosrdne strkať a tĺcť. Nešťastné obete, padajúc zaliate krvou pokračovali ďalej, pokiaľ sa neocitli zahnané na ulicu Semiradskaho, ktorá sa križuje s ulicou Dvorskaho. Tu pri domoch č. 1, 2 a 3 sa začalo už skutočné zverské bitie zadržaných. Bili honvédi, bili Maďari – pešiaci, miestny Židia a mazepovci a to čímkoľvek čo padlo pod ruku, hlava – nehlava. Na pomoc beštiám prišli z reštaurácie v dome č. 1 ešte nejakí chuligáni. Z dverí a okien Židia začali hádzať do nešťastných mučeníkov ťažké pivové poháre, palice a dokonca nevedno kde nájdené kúsky koľajníc poľnej železnice. Ulica sa ozývala stonmi a krikom ... – Nіchtschlagen – nurschiessen! (Nebiť – strieľať, zabíjať!) – odrazu sa ozval rázny a prenikavý hlas nejakého majora. Vtedy dievčina – dcéra duchovného padla na kolená pred krížom (Božími mukami) nachádzajúcimi sa na rohu poniže domu č. 4 a spínajúc k nemu ruky zvolala: Matka Božia, zachráň nás! Tu k nešťastnému dievčaťu priskočil vojak – Maďar a silne ju udrel rukoväťou revolvera a potom jej vystrelil do čela, načo ako skosená, padla mŕtva ... Tento výstrel sa stal signálom. Začala streľba. Stony, krik, výstrely z pušiek – všetko to sa zmiešalo dokopy v akýsi divoký strašný chaos ... Vojaci a Židia s bezhraničnou zúrivosťou pokračovali v bití palicami a pažbami bezduché telá zavraždených ... Striekajúca krv a mozog sa rozlietala na strany, zanechávajúc husté stopy na mostnici a stenách susedných domov ... Po masakre telá nešťastných mučeníkov sa zmenili na beztvárnu masu. Potom ich naložili na rebriňáky a niekam odviezli. Medzi zavraždenými boli nájdení dvaja nešťastníci, ktorí ešte javili slabé príznaky života, no jeden z nich zomrel po ceste, a druhý – o niekoľko hodín v nemocnici. Na druhý deň Židia začali pilne zoškrabávať krvavé stopy zo stien a zamazávať ich vápnom ... No napriek tomu na domoch číslo 1 a 3 tieto krvavé pečate hanebného a hnusného zločinu boli ešte dlho viditeľné, ako večná a nezmazateľná výčitka neľudským katom».
 RUSKÁ ARMÁDA VTEDY PRIŠLA AKO OSLOBODITEĽKA
 Podľa niektorých štatistických údajov v danej dobe na Haličine žili tri milióny obyvateľov. Z toho dva milióny boli etnickí Rusíni – rusofili pri nevýznamnom počte «Ukrajincov». Rakúsko – uhorskí kati zlikvidovali okolo 200 tisíc obyvateľov. Či to nie je genocída ruskej národnostnej menšiny Rakúsko – Uhorska? Fakticky každý desiaty Rusín na Haliči bol zlikvidovaný za svoju oddanosť ruskému svetu a pravosláviu. Od vykonania týchto zverských represií do súčasnej doby svetové spoločenstvo ich neuznalo za genocídu. Rakúšania a Maďari s jezuitskou krutosťou uskutočňovali medzi svojim východoslovanským obyvateľstvom násilnú ukrajinizáciu. Keď kati zadali Haličanovi otázku o národnostnej príslušnosti a ten odpovedal, že je Rusín, tak ho sadistickým spôsobom zabíjali, alebo odvliekli do koncentráku. Ak prehlásil, že je Ukrajinec, tak ho nechali na pokoji. Je pozoruhodné, že väzni «Thalerhofa» a «Terezína» mali na výber. Mohli byť v ktorýkoľvek okamžik oslobodení, pokiaľ v písomnej podobe potvrdili svoju príslušnosť k Ukrajincom. No skoro všetci väzni si vybrali hlad a smrť, a nezradili svoju ruskú identitu. Samozrejme, nemálo roľníkov a obyvateľov, aby zachránili seba a svoje rodiny, priznávali príslušnosť k ukrajinstvu. Hľa, takýmto spôsobom ruských Haličanov obracali na Ukrajincov, renegátov – odrodilcov. Možno duchom slabých ľudí za to odsudzovať? Je to otázka sporná a rétorická. Mnohí sa neskôr zriekali vynúteného ukrajinstva a vracali sa k ruskej identite. Dokonca v čase sčítania obyvateľstva už poľskou vládou v roku 1931 si rusínsku národnosť zapísalo 1 milión 116 tisíc obyvateľov. A ukrajinskú národnosť 1 milión 660 tisíc obyvateľov. A to po masových vraždách, deportáciách a vynútenej emigrácii ruského obyvateľstva. Preto verní sluhovia imperátora Franca Jozefa I. družne oznamovali: «Украинци пють, гуляють, а кацапы вже конають! Украинци пють на гофи, а кацапы в Талергофи» teda v preklade: «Ukrajinci pijú, zabávajú sa, a Kacapy (hanlivá prezývka Rusov na západnej Ukrajine) už skonávajú! Ukrajinci pijú na hofi (dvorných pánov) a kacapy do Thalerhofu».
Ruská imperátorská armáda 04. septembra 1914 vstúpila do Ľvova, obsadila Peremyšelskú pevnosť, oslobodila skoro celú Haličinu. Ruské obyvateľstvo, ktoré zostalo nažive, radostne vítalo rodné vojsko. V ústrety mu išli roľnícke a pravoslávne-cirkevné delegácie s chlebom a soľou. Na prechádzajúce vojská hádzali kvety, prinášali pohostenie. Mnohí vstúpili ako dobrovoľníci do cárskej armády. Jasot z dôvodu zvrhnutia 600 ročného cudzineckého jarma bol všeobecný. Dokonca za oceánom noviny amerických Haličanov «Свит» písali: «Náš Ľvov – ruský, naša Halič – ruská! Pane, sláva Ti, z miliónov ruských sŕdc posiela Ti celá Rus svoju úprimnú modlitbu. Bože veľký, mohutný Spasiteľ, zjednoť nás, ako Ty si jeden v troch osobách, tak Rus naša v svojich častiach jedna bude naveky». Ruská prítomnosť v Haličine zdalo sa zavládla naveky. Vznikla vojensko-občianska správa Haličskej gubernie v čele s generál-gubernátorom grófom Georgiom Bobrinským. Po uliciach Ľvova a druhých obcí chodila ruská policajná stráž. Za celú dobu pobytu ruských vojsk v regióne bolo uskutočnených len 1200 uväznení, 1568 osôb bolo vyhostených do vnútra Ruska. Ani jedna občianska osoba nebola odsúdená na trest smrti. A to v čase platnosti vojnového stavu. Treba chápať, že Rusi prišli do Karpatskej Rusi nie ako okupanti, ale ako osloboditelia bratského obyvateľstva. A Ruská armáda na rozdiel od rakúsko-uhorskej armády s civilným obyvateľstvom nebojovala.
 UKRAJINCI BY NEMALI ZABÚDAŤ, ŽE ONI V SKUTOČNOSTI SÚ RUSÍNI
 Hľa prečo pri odchode Ruskej armády z Haličiny na jar roku 1915 s jej ustupujúcimi jednotkami odišlo okolo 200 tisíc osôb – Rusínov, ktorí po Októbrovej revolúcii (1917) slúžili v karpatoruských formáciách Bielej gardy. Charakteristické je, že po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 Ukrajinská Haličská armáda (UHA-УГА) brániaca Západo-Ukrajinskú Národnú Republiku (ZUNR-ЗУНР) v ukrajinsko-poľskej vojne 1918-1919, ktorá nakoniec ustúpila za rieku Zbruč, fakticky nebojovala na strane Simona Petľuru a jeho UNR (Ukrajinskej Národnej Republiky) s bielogvardejskými formáciami generál poručíka Antonína Denikina. A neskôr, po zradcovskom spiknutí Petľuru s poľským líderom Józefom Klemensom Piłsudským o zradcovskom odovzdaní Haličiny Poľsku, prešla na stranu denikinovcov. Pluky Karpatorusov boli i v armáde admirála Alexandra Kolčaka. A po porážke bielogvardejcov Ukrajinská Haličská armáda (UHA-УГА) prešla na stranu Červenej Armády, aby bojovali proti Poliakom v poľsko – sovietskej vojne 1919 -1920. A následne zmenila názov na Červenú Ukrajinskú Haličskú armádu (ČUHA – ЧУГА). Teda haličskí Rusíni v ruskom národe nepriateľa nevideli. Ani u bielych, ani u červených. Hlavné bolo – oslobodiť haličské zeme od Poliakov. Osobitnou témou je ukrajinizácia Maloruska ako petľurovcami, tak i stranícko-sovietskou mocou. Tu sa ukrajinizácia uskutočňovala v oveľa mäkšej forme – ako prechodná fáza k formovaniu z národov Sovietskeho Zväzu jediného sovietskeho národa. Problém ukrajinizácie zostáva pálčivým i v tomto čase. Po Majdanovom prevrate v Kyjeve v roku 2014 euroreformátorská moc, obdobne, ako v minulosti Rakúšania spustili «antiruský projekt» a poslali prápory dobrovoľníkov – nacionalistov a tiež pravidelnú armádu proti svojich rozhorčených občanov v Donbase. Tu mi vidíme, že ukrajinská armáda, tak ako rakúsko-uhorská, plní trestne - policajné funkcie proti svojim občanom na východe krajiny, ktorí sa postavili proti rusofóbii. Akákoľvek armáda, zapojená do represií proti svojmu obyvateľstvu prestáva byť národnou ... a stáva sa antinárodnou prisluhovačkou tých pánov, ktorí ju poslali. Tento problém Donbaskej občianskej vojny , môže byť riešený len splnením Minských dohôd z 2015 roku. Táto cesta nemá alternatívu. Ináč – nasleduje vleklý a dlhotrvajúci bratovražedný konflikt a rozpad a zánik Ukrajiny ako štátu – jeho politickej, sociálnej a ekonomickej štruktúry . Je zhubné zabúdať na poučenia z histórie. Minulosť môže naplno presne a smrtiaco vystreliť do súčasnosti i budúcnosti. Takže ruskí Haličania sa nikde nestratili. Faktický, no nateraz ešte oficiálne neuznaná ... genocída, násilná ukrajinizácia, a iné kolízie zmenili ich na Ukrajincov. Len nejaká časť východoslovanského obyvateľstva na Zakarpatí, Slovensku, Maďarsku, Rumunsku a Srbsku , v USA a Kanade naďalej seba nazývajú Rusínmi a chránia tradície ruských predkov ... Ja by som v žiadnom prípade sa nechcel dotknúť nacionálnej hrdosti spoluobčanov, považujúcich sa za Ukrajincov, medzi ktorými mám mnoho priateľov a dokonca príbuzných. Máloktorému národu bolo súdené prejsť cez toľké obdobia cudzozemského panovania a vplyvov, dostať neuveriteľné množstvo nacionálne – psychologických traum, prežiť na začiatku XX. storočia skutočnú genocídu. No chcel by som veriť, že Ukrajinci skôr, alebo neskôr si spomenú, že oni – ruskí ľudia, a vrátia sa k svojim historickým prameňom.
 Zdroj: http://nvo.ng.ru/history/2017-08-04/14_959_galicia.html
 Súvisiace články:
 Koncentračný tábor Terezín 1914-1919: http://rusyn-narod.ru/istoriia_inyie_stati/title
 Tábor smrti Talerhof alebo utrpenie Haličiny: http://rusyn-narod.ru/istoriia_inyie_stati/tabor_smrti_talerhof_alebo_utrpenie_haliciny_
 Кто устроил геноцид русских галичан: http://rusyn-narod.ru/istoriia_inyie_stati/zagholovok_stat_i01
 První evropský koncentrační tábor – jenom a pouze pro Rusy. Jak z Rusů dělali Ukrajince, Talerhof zapomenutý lágr smrti https://www.pokec24.cz/politika/prvni-evropsky-koncentrak-jenom-pro-rusy/
 Divide et Impera! http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/divide_et_impera_ 
 Bez rusofilstva rusínske hnutie zanikne!: http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/bez_rusofilstva_rusinske_hnutie_zanikne_
 Без русофільства русиньскый рух загыне!: http://rusyn-narod.ru/kultura__moi_stati/zagholovok_stat_i012  
 FOTO:
 1. Памятник жертвам Талергофа (рус. дореф. Жертвамъ Талергофа 1914-1918 Галицкая Русь) — Preklad textu na pamätníku : Pamätník obetiam Talerhofu (napísané doreformačnou ruštinou: Obetiam Talerhofu 1914-1918 Haličská Rus)... memoriál, zasvätený pamiatke väzňov rakúsko-uhorského koncentračného tábora Talerhof 1914-1918. Nachádza sa vo Ľvove na území historicko-memoriálneho múzea-rezervácie Lyčarkovský cintorín. Postavené v roku 1934 podľa projektu ľvovského sochára Ludvíka Tyroviča - Людвика Тыровича (Туровича). Architekt Oleg Lucyk - Олег Луцык.

 2.Bratská mohyla haličsko-ruských žurnalistov Ľvov, Lyčarkovský cintorín)
 3. Genocída ruských Haličanov (1)
 4. Genocída ruských Haličanov (2)
 5. Genocída ruských Haličanov (3)
 6. Talerhof – genocída ruských Haličanov (4)
 Preklad: Milan Semančík, Trenčín, 03.01. 2018***