Назад к списку

Ruský dom v Prešove: 85-ročná tradícia a súčasnosť

Publikovaný materiál, jeho časti alebo myšlienky je možné stiahnuť, kopírovať za podmienky dodržania autorského zákona a uvedenia zdroja – www.rusyn-narod.ru
História Ruského Domu v Prešove, spomienky, súčasnosť ...
Preklad z rusínčiny: Milan Semančík


17. júna 2010 si Rusíni na Slovensku pripomenuli 85 výročie kúpy a následné otvorenie svätyne kultúry Rusínov v meste Prešov, Ruského Domu na vtedajšej Masarykovej, dnes Hlavnej ulici č. 62. Potreba kúpiť alebo postaviť dom, ktorý by slúžil kultúrnym cieľom Rusínov na Slovensku, je spojená s národným obrodením po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku prvej ČSR. To sa podarilo našim vlasteneckým predkom (predovšetkým svetskej inteligencii a cirkevným činovníkom), ktorí hneď po vzniku demokratického štátu po roku 1918 si uvedomovali potrebu disponovať vlastným centrom kultúry. Urobili veľkú a záslužnú prácu v záujme upevňovania národnej identity Rusínov na Slovensku v podmienkach medzivojnového obdobia. Rozvíjaním národnobuditeľských aktivít ukázali nasledovaniahodný príklad pre súčasnú generáciu a zanechali jej cenný dar, o ktorý sa treba starať tak, ako sa dobrý gazda stará o majetok po vlastných predkoch. Budova, ktorá sa kúpila pre kultúrne potreby Rusi a ktorá dostala názov RUSKÝ DOM, stojí v historickom Jadre mesta Prešov medzi mešťanskými domami, ktoré v priebehu 15. - 18. storočia boli poznačené renesanciou s miestnymi stavebnými prvkami. Ruský Dom, ktorý sa podarilo kúpiť našim predkom na takom lukratívnom mieste, má svoju históriu. Podľa historického dokumentu z roku 1684 vodca protihabsburského povstania Imrich Tököli túto budovu podaroval vtedajšiemu veliteľovi mesta Prešova – plukovníkovi Šimonovi Feldmayerovi za jeho úspešnú obranu mesta počas obliehania Habsburgovcami. Pozdejšie v prvej polovici 19. storočia budovu nadobudla rodina Dessewffyova. Bol to gróf Jozef Dessewffy, jeho manželka Eleonóra a syn Emil. Táto historická budova a súčasne i pamiatka aj po vzniku prvej ČSR zostala vo vlastníctve grófa Dessewffy. Rod Dessewffyových, ale hlavne posledný z jeho rodu - Emil, bol do rozpadu Rakúsko-Uhorska na významných funkciách ako v politickom, tak i v kultúrnom živote vtedajšej spoločnosti. O tom, v akých podmienkach a problémoch sa rozvíjal život Rusínov na Slovensku po vzniku prvej ČSR, sa možno dozvedieť z cenného a rozsiahleho článku (publikovaného v r. 1936) rodáka zo Šarišského Jastrabia známeho advokáta a politika rusofilskej orientácie Dr. Židovského – Prešovská Rus v Boji za svoje práva v rokoch 1919 – 1936. Uvedieme len niektoré najhlavnejšie myšlienky z tejto publikácie: „Oceňujúc rozvoj, ktorým prešla Prešovština za 17 rokov (1919 – 1936) v rámci ČSR, vidíme jasný progres v porovnaní s tým, z čoho nám bolo súdené začínať (po vzniku republiky), ale tento progres sme nedosiahli tak ľahko. Prežívame i v súčasnosti bolestivý a ťažký proces, a i keď oceňujeme úspechy, súčasne pociťujeme horkosť prežitého.“ Autor v obecných rysoch charakterizuje najhlavnejšie problémy, ktoré vznikli po roku 1919 a ktoré boli určené rozčarovaním rusínskej spoločnosti z formovania vzťahov medzi Slovákmi a Rusínmi vo vtedajšej politickej situácii. Ivan Židovský podrobne analyzuje boľavé javy v procese slovakizácie rusínskych škôl, pripomína, že po vzniku prvej ČSR progres nastal, ale dostavil sa následkom spoločenského boja za dosiahnutie spravodlivosti v zhode z vtedajšími demokratickými princípmi, za ktoré spoločne bojovali Češi, Slováci a Rusíni. Vyzdvihuje veľké zásluhy Dr. M. Hodžu i Dr. I. Dérera – predstaviteľov vtedajšej československej štátnosti. Podľa neho sa progres dosahoval s ťažkosťami, ale bol výsledkom dosiahnutia demokratických práv a slobôd Rusínov v prvej ČSR.„Po prevrate (po r. 1919) sme nič nemali, - píše sa ďalej v publikácii, - teraz máme Spoločnosť A. Duchnoviča s mnohými čitárňami, divadelnými krúžkami a spevokolmi, celý rad najlepších spevokolov pri stredných a národných školách, Ruský Dom, Spolok ruských učiteľov, Spolok ruských žien, Spolok ruskej mládeže ...“ Ivan Židovský v svojom článku píše, že na pomoc Rusínom v boji za školy v materinskom jazyku prišla československá demokracia, ktorá neodňala Rusínom práva a možnosti organizovať národnobuditeľské aktivity na vlastnú samozáchranu – a Rusíni toto právo využili. Vytvorili Ruskú národnú stranu a s pomocou župana Rumana dosiahli na Prešovštine rad ústupkov v prospech oživenia národného života. Podľa I. Židovského toto oživenie viedlo k tomu, že 2. mája 1923 roku v súvislosti so 120-jubilejným výročím narodenia A. Duchnoviča sa rusínska spoločnosť rozhodla uctiť si pamiatku svojho národného buditeľa založením tradície Pamiatky Ruského Národného Domu v Prešove. S oživením národného života Rusínov sa začala prejavovať i veľká aktivita v ruských politických a spoločenských kruhoch. Z vyššie uvedeného môžeme dedukovať, že proces národného obrodenia Rusínov po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku prvej ČSR bol významnou etapou v histórii karpatských Rusínov, preto pri hodnotení 85-ročného jubilea kúpy Ruského Domu v Prešove tento proces zasluhuje našu pozornosť. Je príkladom toho, ako bolo možné v skromných podmienkach, bez žiadnej politickej a materiálnej podpory štátu vybudovať masovú, ale popritom akčnú a z ideovej stránky vyprofilovanú, ale tolerantnú, dobrovoľnú, ale disciplinovanú organizáciu Rusínov na Slovensku. Ako motiváciu na kúpu Ruského Národného Domu naši vlasteneckí predkovia v novinách Ruské slovo z roku 1925 uvádzajú nasledovné: „Čo vtáčikovi teplé hniezdo, čo človeku rodina, to národu svoj Národný Dom. To srdce uvedomelého života, to viditeľný znak toho, že národ existuje, miluje svoje ... A srdce nášho Rusína bije, i my chceme žiť. Znakom toho je náš Národný dom v Prešove. Nezabúdajte na to, že kto i len halier obetuje na neho, podaruje si na rozvoj podkarpatorusínskeho samostatného života Rusínov!“ I tak sa písalo o začiatkoch Ruského Národného Domu v tých istých novinách: „Deň – 28. jún 1925 roku bude významným v histórii Prešovskej Rusi. V tento deň širší výbor Grekokatolíckeho Ruského Národného Domu zasadal na grekokatolíckej fare v Prešove, aby prezídium výboru podalo informáciu o vykonanej práci a poprosilo o rady od účastníkov. Informáciu podal Teodor Rojkovič, dekan, člen župného zastupiteľstva v Košiciach. V svojej informácii povedal toto: „Agitácia o nadobudnutie Ruského Národného Domu sa začala 21-ho mája 1923 roku. V Amerike bolo vyzbieraných 1400 dolárov, no táto suma ešte nebola poslaná. Dobrovoľné finančné dary u nás dosiahli len 26 000 Kčs. Keď sa prezídium dozvedelo, že dom grófa Dessewffyho sa bude predávať, ihneď rozhodla tento dom kúpiť, lebo lepšie priestory nebolo možné nájsť v Prešove pre Národný Dom. Dom, ktorý chceme nadobudnúť pre kultúrne potreby ľudí rusínskej národnosti, nachádza sa na Masarykovej ulici číslo 62. Preto Dr. Ivan Kizák a Teodor Rojkovič 18. júna 1925 podpísali kontrakt s pánom Ardom (tútorom domu), podľa ktorého sa Dessewffyho dom kúpi za 280 000 Kčs, pre potreby Národného Domu. Nateraz bola pánovi Ardovi vyplatená záloha 26 000 Kčs. A tak nech krásny dom na Masarykovej ul. č. 62 od 1. augusta 1925 bude náš „Grekokatolícky Ruský Národný Dom“ (pozn. – taký bol jeho prvý názov), a potom sa stane Domom každého podkarpatského Rusína. V septembri bude treba zaplatiť 7 percent z tej sumy. Do Ameriky poslali sme výzvu k Rusínom, aby nám pomohli, ale my nemôžeme všetko len od Ameriky čakať, i my musíme prispievať ... Dom bude zaetablovaný na meno Ruského klubu v Prešove.“ Tento dom bol do katastra mesta Prešova zapísaný v roku 1925 tak: „Dom a dvor súpisné číslo 31 na Masarykovej ul. 62 o výmere 13 árov a 16 metrov štvorcových, záhrada a intravilán 1 ár a 11 metrov štvorcových, záhrada a intravilán 13 árov a 53 metrov štvorcových. Vlastníctvo je na mene Ruský klub v Prešove. V celosti bez ťarchy.“ 18. augusta 1925 sa v tých istých novinách ďalej píše toto: „Len čo sa rozletela novina o kúpe Národného Domu v Prešove, už prichádzajú radostné ohlasy zo všetkých strán, kde bije srdce Rusínov. A kto príde do Prešova, nech nezabudne si pozrieť náš NÁRODNÝ DOM. Prejde cez priestorný dvor a s hrdosťou si prezrie všetko, čo v tom dome je. Mysľou zaleťme do budúcnosti a zasnívajme: tu bude sirotinec, tam čitáreň, veľká sála, tlačiareň, klub, hotel a pod. Už od 1. augusta 1925 roku my RUSÍNI disponujeme týmto našim domom. Chceme za účasti masy Rusínov, slávnostne im ho odovzdať, aby slúžil svojmu poslaniu.“ Na stránkach novín Ruské slovo objavovali sa výzvy na dobrovoľné príspevky a dary. Výzvy často boli adresované bratom-farárom, učiteľom cirkevných škôl, remeselníkom, gazdom, robotníkom, starým i mladým, aby obetovali-prispeli, a nazbierané peniaze posielali na adresu o. Dr. Ivana Kizáka, predsedu Ruského klubu v Prešove. Upozorňovali Rusínov, aby nezabudli do 1. septembra 1925 zaslať nejaké peniaze, lebo do tohto termínu treba zaplatiť prvú splátku v sume 125 000 Kčs. Vedenie Ruského Domu pevne verilo, že sa tak stane, lebo v opačnom prípade by nebolo možné kúpiť ten krásny a na stanovené ciele adekvátny dom. Pod výzvami najčastejšie v spomínaných novinách figuruje meno o. Teodora Rojkoviča. Keď sa o tom veľkom diele Ruského klubu v Prešove dozvedeli naši krajania z grekokatolíckych bratstiev v Amerike, vyslovili svoju veľkú radosť z toho, že i ich krajania sa zjednotili, a prejavili ochotu pomôcť tejto veci. Súčasne členom Ruského klubu v Prešove oznámili tiež svoje podmienky, podľa ktorých grekokatolícky charakter[1] inštitúcie má byť zabezpečený tak, že riadnymi členmi Ruského klubu v Prešove môžu byť len grekokatolíci ruskej[1] národnosti (rozumej rusínskej), ktorí žili na teritóriu vtedajšieho Prešovského biskupstva. Predseda výboru Ruského klubu v Prešove Dr. Ivan Kizák tieto podmienky prijal a potvrdil ich ústne, keď bol na návšteve v Prešove grekokatolícky biskup Vasiľ Takáč z Ameriky. Za veľký dar poďakoval a prisľúbil, že grekokatolícky charakter Ruského klubu bude dodržaný. A tak za krátky čas Ruský klub na zaplatenie domu na Hlavnej ul. 62 dostal od grekokatolíckych spolkov z Ameriky značnú sumu, a k nej priložil i sám biskup Pavel Petro Gojdič, OSBM, sumu 70 000 Kčs. A tak kúpna cena bola v prevažnej miere zaplatená. Zostatok, ako i iné výdavky Ruský klub v Prešove vyplatil z ďalších darov svojich členov a grekokatolíckych veriacich. Ako dôkaz o tom slúži i v súčasnosti PAMÄTNÁ TABUĽA v interiéri Ruského Domu, kde pod názvom „РУССКИЙ ДОМ от 17.06.1925“ sú vygravírované všetky mená tých zakladateľov, ktorí sa zaslúžili o kúpu svätyne kultúry a osvety Rusínov na Slovensku.To boli začiatky Ruského Domu, to bola kampaň za jeho kúpenie medzi Rusínmi na Prešovštine ale i za hranicami. Výzvy boli našimi ľuďmi vypočuté a dom začal slúžiť svojim cieľom, ktorým slúžil i v medzivojnovom období. Ruský Dom bol centrom všetkej organizačnej a kultúrno-osvetovej práce ako Ruského klubu, tak i Kultúrno-osvetovej spoločnosti Alexandra Duchnoviča v Prešove (založeného v roku 1924), ktoré bolo spočiatku filiálkou užhorodského spoločenstva. V Ruskom Dome pracovalo vedenie obidvoch organizácií. Hlavnými aktivitami bola kultúrno-osvetová práca podľa vlastného Štatútu, a to prostredníctvom sekcií, čitární a klubov. Na čele vedenia ako Ruského klubu v Prešove, tak i Spoločnosti A. Duchnoviča stáli tie isté osoby – a to predseda Dr. Ivan Kizák, a tajomník Dr. Osif Kizák. Po smrti Dr. I. Kizáka v roku 1929 za predsedu obidvoch kultúrno-osvetových organizácií bol zvolený Dr. Simeon Smandraj. Na tejto funkcii predsedu stál až do svojej smrti v roku 1947.Od žijúcich členov ako Ruského klubu, tak i Spoločenstva A. Duchnoviča v Prešove sme sa po roku 1989 dozvedeli, že tieto kultúrne organizácie boli považované za „dvojkrídlych vtákov s jednou (spoločnou) hlavou“ – a tou „hlavou“ bolo Spoločenstvo A. Duchnoviča, ktoré malo svoju zástavu, ktorú v Medzilaborciach r. 1936 vysvätil grekokatolícky biskup Pavel Petro Gojdič. Ruský klub svoju zástavu nemal. Ruský klub zabezpečoval, podľa už nežijúcich starých členov, len materiálnu časť a technickú starostlivosť o chod budovy na Hlavnej ulici č. 62. V Ruskom Dome sa aktivizoval i Zväz ruských učiteľov, Zväz ruských žien a sekcie: organizačná, literárno-náučná, hudobno-spevácka, divadelná, zdravotno-hygienická, športová, národných domov. Hneď v roku 1926 sa začala budovať knižnica, do ktorej sa dostali knihy po nebohých kultúrnych činiteľoch, hlavne duchovného charakteru. Dlhoročnou knihovníčkou bola Mária Dufancová. Vznikol celý rad filiálok Spoločenstva a sieť čitární. V rámci činnosti Ruského Domu sa začali organizovať Dni ruskej kultúry v Prešove. Prvé také dni boli v roku 1933 (10. – 11. júna), počas ktorých bol odhalený pamätník A. Duchnovičovi na vtedajšom Námestí legionárov (tak sa toto námestie volá i dnes – pozn. red.). O týchto udalostiach bolo podrobne napísané už v prvých porevolučných periodikách pre Rusínov – Народных новинках i časopise Русин. Dni ruskej kultúry sa organizovali i v ďalších etapách (v medzivojnovom období) v Bardejove, Svidníku, Medzilaborciach, Topoli, Orlíku, Jurkovej Voli, Komloši, Ladomírovej. V rámci kultúrno-osvetovej práce bol tiež odhalený pamätník Adolfovi Ivanovičovi Dobrianskemu v Michalovciach v roku 1928. Boli organizované i ďalšie kultúrne akcie v Ruskom Dome, a to v roku 1927 bola tam úspešná výstava výšiviek a bábik v národných krojoch Prešovštiny i výstavky, ktoré organizoval Zväz ruských žien. V priestoroch Ruského Domu sa organizovali novoročné bály, besedy, čajové večery, stužkové slávnosti pre absolventov ako Grekokatolíckej ruskej učiteľskej akadémie tak i Grekokatolíckeho ruského (neskôr štátneho) gymnázia až do 50-tych rokov 20. storočia. Veľké a záslužné aktivity realizoval i Zväz ruských učiteľov, ktorý spolu so Spoločenstvom A. Duchnoviča sa zaslúžil v boji za naše školy v materinskom jazyku v 30-tych rokoch 20. storočia. Ruský Dom počas svojej existencie bol k dispozícii i pre rusínske stredné školy, i pre adeptov teologickej akadémie, kde mohli nájsť svoje kultúrne vyžitie. Okrem tlačiarne a hotela (resp. možnosti ubytovania pre hosťov) sa podarilo zabezpečiť vedeniu Ruského klubu skoro všetko. Teodor Dufanec ako posledný predseda Ruského klubu v historicko-literárnom zborníku Пряшевщина, vydanom v Prahe v roku 1948, na stránkach 263 – 297 píše približne toto: Ruská kultúrno-osvetová spoločnosť A. Duchnoviča bola založená v Užhorode v roku 1923, a v roku 1924 filiálka tohto spoločenstva rozvinula svoje aktivity v Prešove. Jeho úlohou bolo pomáhať vo veciach osvety najširších ruských národných más to jest Rusínov pod Karpatami. Organizovalo národné čitárne, zakladalo pri nich spevácke, divadelné a hudobné krúžky, knižnice, vydávalo knihy a časopis, pomáhalo pri zbere literárno-historických pamätníkov a šírilo ideu zjednocovania národných más, ako i národnej kultúry. Už v roku 1929 (už v priestoroch kúpeného Ruského Domu v Prešove) bolo cítiť rozdiel v administratívnom riadení na Prešovštine. To nútilo prácu Spoločenstva na Prešovštine prispôsobiť administratívnym a národným podmienkam na Slovensku. V rokoch 1933 – 1934 v Prešove Národná čitáreň A. Duchnoviča (pri Ruskom Dome) disponovala už značnými kádrami vlastenecky naladenej inteligencie. Spoločenstvo A. Duchnoviča sa od roku 1930 stalo samostatným spoločenstvom pre Prešovštinu, pričom udržovalo tesnú spoluprácu s vyššie spomenutým Spoločenstvom v Užhorode. V dňoch 10. – 11. júna 1933 sa v Prešove uskutočnila rusínska kultúrna demonštrácia – Deň Ruskej kultúry, ktorý sme už vyššie spomenuli, v priebehu ktorej bol v Prešove odhalený pamätník A. Duchnovičovi. Na sviatok prišlo 10 000 osôb. Táto masová akcia dala základ, začiatok intenzívnej činnosti Spoločenstva A. Duchnoviča v Prešove (pri Ruskom Dome). S veľkými ťažkosťami zainteresovaní dokázali registrovať ŠTATÚT spoločenstva, no po registrácii sa prešovskí vlastenci – starí i mladí, tak z dedín, ako i z miest chopili práce na organizačnom poli. Bolo založených mnoho desiatok čitární. Ako farár, tak i učiteľ, úradník, študent, buď autobusom a niekde i pešo, sa prebíjali do rusínskych dedín – čítali lekciu, pomáhali divadelnému krúžku, zacvičovali spevokol. Taký druh „chodenia k národu“ mal veľký význam: náš dedinčan národnostne zosilnel, upevnil sa, kultúrne vyrástol, inteligencia nadobudla počas tejto práce veľké skúsenosti zo zabezpečovania kultúrnych požiadavkou Rusínov. Podľa Fedora Dufanca do roku 1935 na Prešovštine nebolo ani jednej ruskej štátnej školy, výučba sa realizovala len v cirkevných grekokatolíckych školách, za čo treba poďakovať starším aktivistom vo sfére osvetovej práce – Dr. Ivanovi Kizákovi, Dr. Nikolajovi Beskydovi, Dr. Simeonovi Smandrajovi, Fedorovi Rojkovičovi i v tom čase mladému biskupovi Pavlovi Gojdičovi, ktorí vždy a zo všetkých síl išli po ruskej ceste vyznačenej predkami, no hlavne A. Duchnovičom. V rámci tejto kultúrnej práce, ktorá viedla k národnému uvedomeniu ľudových más, našli sa sily, ktoré prinútili vtedajšie politické strany počítať s „ruskými“ (rozumej Rusínmi), a to viedlo k otvoreniu v roku 1935 škôl s ruským vyučovacím jazykom v školskom roku 1936/1937 i k otvoreniu Grekokatolíckeho ruského gymnázia v Prešove. Úspešná práca Spoločenstva A. Duchnoviča pri Ruskom Dome v Prešove počas vtedajšieho politického režimu bola pretrhnutá udalosťami rokov 1938 – 1939. No treba konštatovať, že vtedajšiemu režimu neboli po srsti idey A. Duchnoviča a jeho Spoločenstva ... Po oslobodení v roku 1945 sa postupne začali obnovovať čitárne A. Duchnoviča, a v roku 1947 znovu začali prekvitať na našich dedinách a mestách, vytvárali sa a obnovovali miestne i okresné Dni ruskej kultúry: v Topoli – rodnej obci A. Duchnoviča, v Stropkove kde sa zišlo viac ako desať tisíc ľudí. Z poverenia biskupa Pavla Gojdiča grekokatolícke biskupstvo na sviatku reprezentoval pomocný biskup Vasiľ Hopko. V tom čase „sokolíci“ A. Duchnoviča, sa učili a vychovávali v troch ruských gyмnáziách, a to v Prešove, Humennom a v Prahe ...21. júna 1968 roku sa v amerických novinách Карпатска Русь objavil článok posledného predsedu Ruského klubu a kultúrno-osvetovej spoločnosti A. Duchnoviča pri Ruskom Dome v Prešove Teodora Dufanca, ktorý píše toto: „Posielam vám jeden článok o konfiškácii Ruského Domu v Prešove. Prosím ho publikovať vo vašich novinách, lebo, lebo tu v ČSSR, niet takých novín, kde by som ho mohol publikovať. Nech dobrodinci z Ameriky, ktorý prispeli na náš RUSKÝ DOM v Prešove vedia, čo sa stalo s tým Domom, ktorý bol kúpený v r. 1925 i za peniaze z Ameriky, z iniciatívy apoštolského administrátora, kňaza Gabriela Marťaka a iných, a v roku 1965 sa stal obeťou konfiškácie štátu. Proti konfiškácii protestoval vedúci Ruského Domu – Osif Zbihlej, ale jeho protest nebol vypočutý. V Ruskom Dome pôsobili všetky spoločnosti, vrátane Spoločnosti A. Duchnoviča, bola tu cenná knižnica, galéria obrazov rusínskych maliarov ...“ Toľko z publikovaného listu posledného predsedu Spoločnosti A. Duchnoviča pri Ruskom Dome v Prešove. Po roku 1965 nastali ťažké časy ako pre Spoločnosť A. Duchnoviča, tak i pre Ruský klub. Na žiadosť vtedajšieho ÚV KZUP, pod č. 882/64 zo 7.12.1964 sa žiadalo previesť majetok Ruského Domu na Mestský národný výbor v Prešove. Okresný národný výbor, finančné oddelenie v Prešove. Pod č. Р-15/1965 Кр. Pozitívne odpovedal na žiadosť ÚV KZUP a v tom istom roku Ruský Dom sa stal majetkom Mestského národného výboru v Prešove. Za navrátenie Ruského Domu a ďalšieho majetku, ktorý bol skonfiškovaný aj mimo budovy Ruského Domu, a to na Slovenskej ul. v Prešove, na konci 20. storočia sa viedol súdny proces, výsledkom ktorého bolo navrátenie v júni 2002 roku len jednej tretiny majetku Ruského klubu, kúpeného v r. 1925, prvotnému vlastníkovi budovy – Ruskému klubu-1923. Akt vrátenia na základe rozhodnutia okresného súdu v Prešove, na Mestskom úrade v Prešove potvrdili svojimi podpismi za mesto Prešov, vtedajší primátor Inž. Juraj Kopčák, a za vedenie Ruského klubu-1923 dlhoročný predseda RK-1923, už nebožtík, Mgr. Ivan Bobák. Svedkovia tohto aktu môžu dosvedčiť, že k podpisu sa pripravoval za dverami i pán Štefan Sekerák, súčasný „správca“ Ruského Domu, ale nebohý Mgr. Ivan Bobák ho nepripustil k podpisu a povedal pred svedkami, že neuznáva Štefana Sekeráka ako predsedu RK-1923, lebo za predsedu ho nikto na žiadnom riadnom zasadaní Ruského klubu za širokej účasti členstva do júna 2002 nezvolil. O tom je i dôkazový materiál zo septembra 2002, kde najstarší členovia RK-1923 sa domáhali zvolať riadnu členskú schôdzu RK-1923 s cieľom zvoliť zákonné orgány RK-1923, lebo do tej doby nijaká členská schôdza – s cieľom zvoliť zákonné orgány RK-1923 – nebola. Treba povedať, že po návrate Ruského Domu Ruskému klubu-1923 a zápise do katastra mesta Prešova na RK-1923, sa začala rozvíjať i kultúrna činnosť ako RK-1923, tak i Kultúrne-osvetového spoločenstva A. Duchnoviča. V roku 2003 sa organizoval náučný seminár v spojitosti s jubileom 120 výročia od narodenia Dr. Nikolaja Beskyda a bola odhalená pamätná tabuľa v obci Legnava, okr. Stará Ľubovňa. V roku 2004 za účasti takých významných činovníkov medzinárodného rusínskeho hnutia, ako Vasiľ Sočka-Boržavin z Užhorodu, Petro Trochanovský z Krynice, Dr. Tibor Mikloš Popovič z Budapešti a iných sa uskutočnila rada ďalších náučných seminárov na tému histórie a kultúry Rusínov. Ale členovia RK-1923, a to hlavne vtedajší, ešte žijúci, najstarší členovia RK-1923 zbadali (no až po dlhom čase, od 15.12.1999 – skoro po piatich rokoch), že vedenie RK-1923 nemá mandát zastupovať členskú základňu a začalo sa dožadovať zvolania členskej schôdze – Konferencie (podľa vtedy platného Štatútu RK-1923). V r. 2004 došlo aj k zneužitiu Štatútu RK-1923, ktorý v pozmenenej podobe Štefan Sekerák poslal na registráciu na Ministerstvo vnútra SR. S podporou najstarších členov RK-1923 iniciatívna skupina zvolala na 9. apríla 2005 mimoriadnu členskú schôdzu RK-1923, na ktorej boli vyriešené problémy, ktoré ťažili členov RK-1923 po viac ako päť rokov. Ale tí, ktorí vystupovali ako kvázi legitímny predstavitelia RK-1923, aj keď nemali mandát z riadnej členskej schôdze, nechceli odstúpiť zo svojich pozícií, začali veľkú kampaň spojenú so žalobami na súd, na MV SR a iné orgány. Zasielali podlé a nepravdivé listy, neustále „predbežné opatrenia“ nie len na Okresný, ale i na Krajský súd v Prešove. Členská základňa RK-1923, sympatizanti a široký okruh Rusínov s veľkým sklamaním prijali správu o tom, že v januári 2006 sa úzkej skupine RK-1923 podarilo založiť Nadáciu Ruského klubu-1923 bez toho, že by to členská základňa, a celý majetok Ruského klubu spolu s budovou dali zapísať do katastra mesta Prešova, a dokonca zaregistrovať dokumenty na Ministerstve vnútra SR.O lživom úkone v spojení s prevodom budovy Ruského Domu na nadáciu i dianí okolo toho, a t nie len v roku 2006, ale i v januári 2007, svedčí 12 čestných členov RK-1923 z členskej základne Štefana Sekeráka. A v súčasnosti sa vedú znovu súdne jednania, ako i vyšetrovanie na Okresnej prokuratúre v Prešove. Od roku 2006 bolo napísaných veľa článkov ako v Rusínskych, tak i slovenských médiách, boli organizované podporné akcie za navrátenie Ruského Domu v Prešove pred Ruským Domom v rokoch 2009 i 2010, bola naštudovaná i scénka „Bludisko“ v Divadle A. Duchnoviča v Prešove v roku 2009 a iné akcie. O súčasnom stave okolo Ruského Domu v Prešove napísal i malú baladu významný rusínsky kultúrny dejateľ Štefan Ladižinský z Bratislavy. Píše tak:Čvirikajú vtáčky (Malá balada o veľkom Ruskom Dome)Čvirikajú vtáčky už na každom strome, čo nové v Prešove, v starom Ruskom Dome. Čvirikajú vtáčky zo strechy na strechu, že tam málo úžitku, ale veľa hriechu. Čvirikajú vtáčky na prešovskom strome, že sa robia techtle-mechtle v našom Ruskom Dome. Načo naši otcovia nám ten dom kúpili? Že by sa ich potomkovia dnes na ňom vadili? Čvirikajú vtáčky a kukučka kuká: Rusíni nepoznajú prúty Svätopluka.TRADÍCIE A SÚČASNOSŤSituácia pre Rusínov sa priaznivo zmenila až po celospoločenských zmenách v novembri 1989 roku. Rusíni znovu nadobudli možnosť otvorene deklarovať svoju národnosť. No za minulé štyri desaťročia sa mnoho zmenilo: tvrdšia rusínska vlastenecká inteligencia bola zlikvidovaná, vyrástlo nové pokolenie, ktoré je následkom ukrajinizačnej politiky nacionálne dezorientované. Malá skupina toho pokolenia sa hlási k „Rusínom-Ukrajincom“, a veľa rusínskeho obyvateľstva sa už považuje za Slovákov. V týchto neľahkých podmienkach boli nútení začínať svoju prácu rusínsky aktivisti, ktorí sa začali zjednocovať do jednotlivých národných organizácií a spolkov. Ako prvá vzniká Rusínska obroda na Slovensku, Združenie inteligencie Rusínov Slovenska (ZRIS), obnovuje svoju činnosť Ruský klub v Prešove, ako i rada ďalších spolkov a organizácií. Založili sa i prvé porevolučné noviny pre Rusínov Slovenska – Народны новинкы, časopis Русин, nadväzujú sa živé kontakty s organizáciami Rusínov na Ukrajine – v Zakarpatskej oblasti, s Lemkami v Poľsku, Rusínmi v Srbsku, але і krajanmi – Rusínmi v Amerike i Kanade. Vzniká Svetový kongres Rusínov, ktorý už spája všetkých Rusínov, ktorí sú v súčasnosti rozhádzaní v rozličných krajinách. Rusíni sa domohli i založenia Inštitútu rusínskeho jazyka a kultúry, ktorý vzala pod svoju strechu Prešovská univerzita, a tak mu dala punc akademickej inštitúcie, bolo založené Múzeum rusínskej kultúry v Prešove. Začiatky toho nového znovuzrodenia Rusínov boli ťažké a komplikované: školy, ako i budovy, v ktorých v minulosti rusínska mládež mala možnosť nadobúdať plnohodnotnú osvetu, boli zlikvidované. Ani jeden z internátov, ktoré v minulosti slúžili pre našu mládež, už nebol k dispozícii po roku 1989. A nie je ani v súčasnosti. Ale všetky rusínske organizácie mali možnosť otvorene deklarovať, že nadväzujú na bohaté tradície svojich predkov, na všetko cenné, čo bolo vo sfére kultúry a osvety vytvorené v minulosti. Tak isto si mohli vybojovať i rozvoj aktivít, ktoré vedú k zachovaniu kultúrneho dedičstva našich predkov. Úlohou všetkých našich rusínskych organizácií po roku 1989 bolo zachrániť to, čo sa do tých čias zachovalo, zastaviť ďalšiu denacionalizáciu, navrátiť to, čo bolo od 50-ch rokov minulého storočia stratené, nezabúdajúc na odkaz našich buditeľov: prebúdzať zo sna všetkých tých, ktorí v dôsledku mnohostranného nátlaku sa odcudzili a stali sa z národnostnej stránky indiferentní. A to bola neľahká práca, ktorá v náväznosti na tradície і Ruského Domu v Prešove vyžadovala spoluprácu všetkých síl. Mnoho energie bolo vynaloženej všetkými spomínanými organizáciami, ako i ďalšími, ktoré sme tu nespomenuli. Tieto aktivity sa zintenzívňovali hlavne pri celoštátnom sčítaní obyvateľstva – v r. 1991, v máji 2001, ako i v súčasnosti, lebo znovu sa blíži sčítanie obyvateľstva – v máji roku 2011. Možno skonštatovať, že najprestížnejšou inštitúciou pre Rusínov na Slovensku je v súčasnosti Inštitút rusínskeho jazyka a kultúry na Prešovskej univerzite, kde pod vedením riaditeľky inštitútu doc. PhDr. Anny Pliškovej, PhD., prebieha nie len proces edukácie študentov-rusinistov, ale rozvíja sa i bohatá vydavateľská práca na vedeckej úrovni. V neposlednom rade, podľa tradícií našich predkov, Rusíni venujú mnoho síl na zakladanie rusínskych škôl s cieľom zachrániť svoju vlastnú existenciu. Mnoho bude treba v najbližšom čase urobiť: navrátiť Rusínom bývalé centrum národnej kultúry – Ruský Dom v Prešove, aby slúžil pre všetkých Rusínov na ich blaho a rozvoj. Popri Inštitúte rusínskeho jazyka a kultúry PU úspešne rozvíja svoju činnosť i Múzeum rusínskej kultúry v Prešove pod vedením riaditeľky PhDr. Oľgy Glosikovej, DrSc, kde počas celého roka sa organizujú kultúrne akcie zamerané na rozvoj rusínskej kultúry a osvety. V priestoroch múzea rozvíja svoje aktivity i Kultúrno-osvetový spolok A. Duchnoviča v Prešove, ktorý od roku 2007 v nových historických podmienkach nadväzuje na bohatú tradíciu bývalej Ruskej kultúrno-osvetovej spoločnosti A. Duchnoviča, ako i Spolok rusínskych spisovateľov Slovenska. Na záver treba povedať, že nehľadiac na ťažkosti, Rusíni na Slovensku, ale hlavne tu, na bývalej Prešovskej Rusi, sa obrodzujú, nadväzujúc na odkaz našich rusínskych buditeľov, ktorí v rámci spolkov rozvíjali svoje aktivity práve v Ruskom Dome.
Poznámky:

[1] Žiadosťou zachovania «grekokatolíckeho charakteru» sa v tej dobe rozumelo zachovanie ruského (rusínskeho) charakteru inštitúcie. Pozri: http://www.holosy.sk/sk/m%D1%96lan-semanch%D1%96k-14- vymazané!
LITERATÚRA:
РОЙКОВИЧ, Теодор: О нашім Ґрекокатолицькім Народнім Домі. In Русское слово, 8.8.1925.РОЙКОВИЧ, Теодор: Засидание комитета Грекокатол. Русского Народного Дома в Пряшови. (Informácia o. T. Rojkoviča, dekana, člena župného zastupiteľstva o začiatkoch agitácie za nadobudnutie Grekokatol. Ruského Národného Domu v Prešove). In Русское слово, ч. 27, 1929.
ЖИДОВСКИЙ, Иван: Пряшевская Русь в борьбе за свои права за годы 1919 – 1936. Ужгород, 1936.
ШЛЕПЕЦЬКИЙ, Иван (ред.): Пряшевщина. Историко-литературный сборник. Прага, 1948.
Пряшевская Русь (Орган свободной русской общественной мысли), 1939.
СТАНОВЫ Сполку „РУССКИЙ КЛУБ“ в Пряшові, културный сполок руськых обывателів пряшовской диецезіі. Реґ. Мин. Внутра Братіслава 13.2.1928 під ч. 15188 – 1928/5.
ЗОЗУЛЯК, Александер (зост.): Вызнамны про Русинів (Зборник рефератів із міджінародного научного семінаря к 110. роковинам од зачатя навчаня в Ґрекокатолицькій руській учітельскій семінарії і 80 років од куплїня Руського дому в Пряшові). Пряшів: Світовый конґрес Русинів, 2005.
ŠVORC, Peter a kol.: Sprievodca po historickom jadre mesta Prešova. Prešov: Universum, 1996.
ЛАДІЖІНЬСКЫЙ, Штефан: Чвірікають пташкы (Мала балада о велькім Руськім домі). In InfoРусин, VI, 1-2, 2009, с. 11.
Mgr. Gabriel Beskyd Rusínsky kultúrno-osvetový spolok. A. DuchnovičaDuchnovičovo nám. č. 1081 48 Prešov.
Fotografie:
1. Súčasný pohľad na budovu Ruského Domu na ulici Hlavná č. 62 v Prešove (foto Milan Semančík 15.02.2014);
2. Historický pohľad na budovu Ruského Domu na ulici Hlavná č. 62 v Prešove (foto archív pána Mgr. Gabriela Beskyda);
3. Pamätná tabuľa v budove Ruského Domu na ulici Hlavná č. 62 v Prešove (foto archív pána Mgr. Gabriela Beskyda);
4. Titulná strana zborníka Studium Carpato-Ruthenorum 2010 (foto archív pána Mgr. Gabriela Beskyda).
(Zverejnené dňa 16.02.2014: http://www.holosy.sk/m%D1%96lan-semanch%D1%96k-14 а http://www.holosy.sk/sk/m%D1%96lan-semanch%D1%96k-14) -vymazané!)
Mgr. Gabriel Beskyd, Prešov 2010 
---
Na žiadosť pána Inž. Ivana Frického publikujem jeho spomienky na Ruský Dom, ktoré napísal v Košiciach v decembri 2008 i v mojom preklade do slovenskej verzie.

Milan Semančík
Spomienky na Ruský Dom
Inž. Ivan Frický
Preklad z rusínčiny: Milan Semančík
Rád čítam články, v ktorých sa možno dozvedieť o živote a novinkách z mesta Prešova, v ktorom som ja po vojne od roku 1945 prežil svoje študentské roky. Nedávno „Prešovský večerník“ z 16. októbra 2008 zverejnil článok pod názvom: „ Zajtra zvolia Babku 2008 a Dedka 2008“. Tento článok bol veľmi zaujímavý. Autor v článku píše o stretnutí občanov zdravotne postihnutých v priestoroch Ruského Domu. Boli to ľudia z Prešova a jeho okolia. Vystavovali na vernisáži svoje umelecké práce z oblasti rezbárstva (František Heger a Vladimír Šofronko), aranžovanie kytíc kvetov a sušených javorových listov ( Margita Šebestová a Františka Straková), výrobu stromčekov šťastia predviedla Kristína Machalová, ktorá z Malého Šariša prišla so svojou mamičkou známou speváčkou národných pesničiek. Na výstave sa bolo na čo pozerať i z iných organizácií zdravotne postihnutých ľudí. Prítomným zahrali i mladí muzikanti – huslisti. Výstavu otvoril a prítomných privítal predseda Nadácie Ruského klubu v Prešove Štefan Sekerák. Predsedkyňa Okresnej rady zdravotne postihnutých vysoko ocenila nádherné výrobky, ktoré dýchajú ľudskosťou, šikovnosťou, trpezlivosťou, vyrovnanosťou ľudí, ktorí ich zhotovili. Predsedkyňa tiež informovala, že 17. októbra 2005 tu v Ruskom Dome začne galavečer s kultúrnym programom a voľbou Babky a Dedka 2008.Teší ma, že na také kultúrno-spoločenské akcie sa využívajú i priestory Ruského Domu, len bohužiaľ nové vedenie Nadácie Ruského klubu tieto priestory využíva väčšinou na akcie komerčného zamerania a nie pre každého, a nie na takú činnosť, s ktorou počítali naši zakladatelia tohto kultúrneho centra, keď v 1925 roku tento dom pre náš rusínsky národ kúpili. Keď by ste sa, Vážení čitatelia chceli dozvedieť niečo viac o zaujímavej a tŕnistej ceste i o poslaní Ruského Domu, pokračujte v čítaní tohto článku. Pri návšteve tohto kultúrneho centra na mramorovej tabuli si môžete prečítať, že Ruský Dom bol kúpený z darov našich rusínskych mecenášov, amerických Rusínov a zo zbierok nášho ľudu rusínskych dedín a mestečiek na východnom Slovensku v roku 1925 za 280 000 Kčs. Hlavným poslaním Ruského Domu bolo stať sa kultúrnym centrom našej rusínskej inteligencie ako cirkevnej, tak i svetskej, našich učiteľov, žien, študentov a všetkého rusínskeho národa. Na toto poslanie boli prispôsobené priestory Domu, jeho zariadenie a premyslený program činnosti. Ja si veľmi dobre pamätám na prácu v Ruskom Dome, lebo ako študent Ruskej učiteľskej akadémie v povojnových 1945 – 49, som bol organizátorom našich študentských akcií v tom, nami obľúbenom kultúrnom centre. My študenti – budúci učitelia a šíritelia kultúry a osvety medzi našim rusínskym národom sme sa snažili nadobudnúť čo najväčšie vedomosti pre svoju budúcu profesiu. Bývali sme na internáte pri našej škole na Kmeťovom stromoradí. Internát vtedy spravovali a o nás sa starali otcovia baziliáni. Na internáte sa veľa kultúry robiť nedalo, veď rádio vtedy na internáte ešte nebolo, o televízii po vojne – ani chýru. „PODDUKELCOV“ (PUĽS) v Prešove tiež nebolo a do nášho národného divadla sme my chudobní študenti korunky nemali. Ale predsa, tu v Prešove bolo niečo také, čo sa nám páčilo a na čo sme sa tešili – bol to náš Ruský Dom. Ako študenti sme my tu chodili hlavne v sobotu poobede a v nedeľu po študentskej svätej liturgii, na ktorej sme my – budúci učitelia a kantori, túto liturgiu na choruši spievali. Po skončení v cerkvi naša cesta viedla vždy do našej kultúrnej svätyne – Ruského Domu, lebo pre nás tam boli dvere vždy otvorené. Tu pre študentov boli organizované rozličné pestré kultúrne akcie. Spomínam si, že už na začiatku novembra sme pripravovali stužkové oslavy pred maturitou. Nemalé starosti nám robili slávnostné stretnutia a vítanie Nového roka podľa juliánskeho kalendára. Toto sme oslavovali spolu s našimi profesormi. Zaujímavé boli zhromaždenia novej povojnovej mládežníckej organizácie „Zväzu mládeže Karpát“ kde sme mi radi počúvali Dr. Andreja Suška, predsedu ZMK, ktorý hovoril o úlohách v povojnovom národnom obrodení. Nemožno zabudnúť na stretnutie študentov s našim, vtedy mladým, rusínskym básnikom Ivanom Macinským. My sme radi počúvali jeho básne, lebo on ich deklamoval s veľkým entuziazmom a veľmi prežíval všetko čo prednášal a my sme prežívali spolu s ním. My sme ho počúvali s otvorenými ústami a odmeňovali sme ho veľkými aplauzami. My sme v ňom vtedy chceli vidieť a videli druhého Majakovského. Kto by mohol na také niečo zabudnúť. Nám sa páčilo v Ruskom Dome, lebo sme sa tu cítili ako doma na svojom území. Tu bolo vždy na čo pozerať, počúvať, a čo prečítať. V regáloch sme nachádzali časopisy a noviny písané azbukou. Najzaujímavejšia v tom čase bola naša „Prešovština“, lebo v nej sme nachádzali i naše články o živote študentov napísané po rusky. Vo veľkej sále bolo staršie rádio s gramofónom a platňami väčšinou ruských piesní, melódie ktorých sa niesli vo všetkých priestoroch Domu. My niektorí študenti z chudobnejších rusínskych dediniek sme rádio s gramofónom videli prvýkrát a pozerali sme na neho ako na čudo. Miestnosti boli vyzdobené obrazmi našich rusínskych buditeľov: Alexandra Vasiľjeviča Duchnoviča, Júlia Ivanoviča Stavrovského-Popradova, Alexandra Ivanoviča Pavloviča, Adolfa Ivanoviča Dobrianského a iných. V druhej miestnosti boli obrazy našich biskupov: Jozefa Gaganca, Jána Valija, Pavla Petra Gojdiča, OSBM, a iných. Na pekne upravených stenách mohli ste si prečítať históriu Ruského Domu a vidieť obrazy jeho zakladateľov: Teodora Rojkoviča a Dr. Ivana Kizáka. My sme dobre poznali históriu tejto „svätyne rusínskej kultúry“ a boli sme za ňu vďační našim dobrodincom a zakladateľom. My sme boli vtedy hrdí i na to, že práve v týchto priestoroch bola v roku 1945 vyhlásená naša prvá „Ukrajinská národná rada Prešovštiny“. Veľkú pasiu sme mali večer pozerať z okien Ruského Domu na „korzo“, kde sa prechádzali naše dievčatá ktorým sme zhadzovali dole papieriky s odkazmi. Z pohľadu dospelých to bolo trochu detinské, nerozvážne, no my sme svoj čin považovali za niečo normálne, lebo sme to robili z našich okien a z nášho Domu. Veľmi nám Ruský Dom prirástol k srdcu. Nedávno som bol v Prešove a chcel som pochodiť po mne dobre známych miestach zo študentských rokov. Začal som na Kmeťovom stromoradí kde stojí budova našej, už bývalej, Ruskej učiteľskej akadémie. Ja som túto školu skoro nespoznal. Celá je vynovená, zmodernizovaná a vyučovací proces prispôsobený požiadavkám dnešnej doby. Na Vajanského ulici č. 31 som navštívil monastyr (kláštor) otcov baziliánov, v ktorom všetky cirkevné obrady sa slúžia v cirkevnej slovančine a apoštol, evanjeliá a kázeň – v rusínskom jazyku. Žiaľ od istého času je monastyr pre veriacich neprístupný (zamknutý), na bráne visí železná reťaz s visiacim zámkom a otcovia baziliáni museli z monastyra nedobrovoľne odísť. I také niečo sa v dnešných nespokojných ale „moderných“ časoch stáva. ...Najviac som sa tešil na Ruský Dom. Už pri vchode z chodníka vo vitrínach kedysi bolo vidieť všelijaké naše časopisy a noviny písané azbukou, boli tu vystavované výšivky našich žien, veľkonočné vajíčka, na niektorých bolo azbukou napísané „ ХРІСТОС ВОСКРЕСЕ“. Vidieť bolo i iné predmety charakteristické pre Rusínov. Teraz tam uvidíte malé elektronické výrobky, vodovodné pochrómované kohútiky a druhé drobné predmety ako reklamu cudzích podnikateľov. Nič také, čo by charakterizovalo kolorit rusínskeho národa a že vitríny patria Ruskému Domu. Steny okolo schodov na prvé poschodie vždy boli vyzdobené obrazmi našich básnikov a umelcov a obrazmi našich drevených cerkví, ktoré boli zapísané ako svetové kultúrne dedičstvo do zoznamu UNESCO. Teraz sú tam holé steny. Pokrútil som hlavou a išiel som na prvé poschodie. Tu v priestorných chodbách – pusto. Sem tam po kútoch poukladané staré bútory či rozbité skrine. Na stenách ani jeden obrázok. Hľadal som nejaký plagát, lebo sa práve konali kultúrne festivaly vo Svidníku a v Medzilaborciach. Nikde nič. Po vojne sme my študenti, pomáhali pri výzdobe nášho Domu. Na stenách boli obrazy zo života našich ľudí. Na obrazoch bolo vidieť rusínsku svadbu, svätenie Paschy na Zmŕtvychvstanie, kosenie žita cez žatvu, hrabanie sena na Majdanoch, kolísku na poli so štyrmi nôžkami a ženu ako kojí svoje dieťa a iné obrazy, na ktorých bolo vidieť ťažký život našich Rusínov. Na steny sme dávali i fotografie Dní Ruskej kultúry 30-tych a 40-tych rokov minulého storočia z Topole, Orlíka, Komloša, Ladomírovej, Stropkova a iných obcí. Boli tu i veľké fotografie z osláv odhalenia pamätníka Alexandra V. Duchnoviča v Prešove v roku 1933. Na ďalších stenách boli vystavené kroje našich rusínskych žien a chlapov z ubľanskej doliny, od Svidníka a iných obcí. Prekrásny pohľad bol na národné kroje jarabinských dievčat, ktoré sa obliekali do vyšívaných blúzok, lajblíkov, farebných kabátov, fartuchov (vyšívaná zástera), na hlave mali kvetované šatky a cez plecia prehodené blýskavé ranclivky (ranclivka – letná blýskavými nitkami vyšívaná šatka, po okrajoch zakončená strapcami, nosená na ozdobu). Táto výzdoba na stenách podávala pravdivý obraz toho, ako a čím žije náš rusínsky národ. Dnes sú steny prázdne. Pri slabom svetle na chodbe som s biedou prečítal bronzovú tabuľu o histórii Ruského Domu. Chcel som si pozrieť veľkú sálu, kde sme organizovali naše akcie, no dvere boli zatvorené. Za jednými dverami bolo počuť hlasy. Otvoril som ich, pozdravil: „Добрый день“. Odpoveď bola: „Dobrý deň“. Na moje otázky mi prítomná žena odpovedala len po slovensky. K nej sa pridal i za stolom sediaci muž – tiež po slovensky. Vtedy som si hneď uvedomil, že ja v Ruskom Dome už nie som medzi svojimi, ale medzi cudzími ľuďmi. Pozdravil som a odišiel do Košíc. Po ceste na stanicu mi v hlave bežali myšlienky, aká veľká tragédia nastala, že bývalá sláva Ruského Domu tak zanikla. Sám sebe si kladiem otázku, či ešte niekedy sa znovuzrodí zabudnutá tradícia rusínskeho Ruského Domu a či sa opäť stane centrom kultúry a stretnutí našej inteligencie – svetskej a duchovnej, študentov a nášho rusínskeho národa. Veď tu v Ruskom Dome kedysi bola Spoločnosť A. Duchnoviča, tu zasadal Ruský klub 1923, tu bolo centrum Zväzu ruských učiteľov, Zväzu ruských žien, tu sa stretávala naša rusínska mládež, tu bol i Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich a mnoho iných organizácií. Toto všetko tu bolo až do roku 1965, keď nám Ruský Dom konfiškovali. Po „nežnej revolúcii“ v roku 1989 sa javilo, že Ruský Dom sa nám vráti naspäť a bude ho opäť spravovať Ruský klub 1923, no nebola to pravda. Začal sa boj o jeho vlastníctvo. Nevyznám sa v zákonoch a paragrafoch prechode vlastníckych práv na druhé osoby, no toto čo sa stalo s Ruským Domom, tomu nerozumiem. Ako je možné, že skupina troch ľudí: Štefan Sekerák, Konštantín Barna a Pavol Birčak vytvoria „ Nadáciu“, túto zaregistrujú na Ministerstve vnútra SR, prevedú na ňu majetok Ruského Domu a zapíšu do katastra mesta. Toto je čosi podlé a hanebné pre náš rusínsky národ, lebo pre neho bol tento dom kúpený z jeho vlastných zbierok a darov našich mecenášov. Dnes tento majetok má cenu 9,5 milióna korún. Zakladatelia tohto nášho rusínskeho kultúrneho centra sa dnes musia v hrobe obracať, keď vidia ako sa znevažuje a znehodnocuje ich vynaložené úsilie. Zostáva nám len veriť, že na súdnom pojednávaní vyjde pravda navrch a dočkáme sa spravodlivosti a do Ruského Domu sa opäť vráti normálny kultúrno-spoločenský život na úžitok celého nášho rusínskeho národa a všetkých Prešovčanov. Bolo by dobré, keby sa priestory Ruského Domu využívali nie len na komerčné akcie s cieľom najväčšieho zisku, ale aby sa tu mohli stretávať ľudia z rozličných organizácií na svojich akciách. Tu by sa mohli konať zhromaždenia MO ROS, Ruského klubu 1923 a iných organizácií, aby sa nemuseli po prešovských reštauráciách hľadať miestnosti, keď napr. sa chceme stretnúť a pripomenúť si nedožité narodeniny rusínskeho patriota Alekseja Fariniča, alebo na medzinárodnom seminári pohovoriť o významnom rusínskom historikovi, kultúrnom dejateľovi a kňazovi Nikolajovi Beskydovi. Bude treba opäť vyzdobiť priestory Ruského Domu tak, aby dýchal životom nášho rusínskeho národa a potom sa tu môžu robiť i stretnutia napríklad záhradkárov, podnikateľov, rybárov i zhromaždenia iných národnostných menšín. Nech sa v Ruskom Dome obnoví vítanie Nového roka podľa juliánskeho kalendára, alebo už i spomenutá voľba babky a dedka roka. Pri tých akciách by mohla hrať napríklad naša známa rusínska kapela ROLLAND z Čirča, alebo sninský PAJTAŠE a na obveselenie zaspievať hviezda rusínskych pesničiek Mária Macošková. Naša rusínska mládež nech si tu organizuje pre ňu dnes moderné diskotéky.Vy, Vážení čitatelia rusínskej tlače, keď pôjdete niekedy po korze na Hlavnej ulici č. 62 a uvidíte na ňom napísané „РУССКИЙ ДОМ-1925-RUSKÝ DOM“ Táto kultúrna svätyňa nám Rusínom bude vždy pripomínať našu históriu.
Košice, december 2008.
Inž. Ivan Frický
---
1. 

2.
3.
4.

 ***