Video o tom, ako ruskí piloti porazili americké esá.

  Náš príbeh sa začal ešte v auguste 1992, keď sa Američania rozhodli, že je čas ukázať Rusom, kto je na oblohe pánom a tak netrvalo dlho a pozvali naše (ruské) esá, aby urobili pár pár tréningových súbojov. Pozvali nás.
  Príďte k nám. Zorganizujeme cvičné letecké súboje, a uvidíme, kto je kto. Oficiálne to bolo zabalené do priateľského pozvania zarámcovaného slovami: studená vojna je za nami. Naše krajiny sú priateľmi. Buďme i my - piloti priatelia. Ale v skutočnosti sa ukázalo, že je to trochu inak. Odmietnuť túto príležitosť by bolo hlúpe. Naši (ruskí) piloti sa tiež chceli presvedčiť, či Američania sú na oblohe tak dobrí, ako sa v tom čase chválili. Výzva bola prijatá. Ruská strana sa rozhodla vyslať plukovníka letectva Alexandra Charčevského a jeho krídelníka majora Georgija Korobu. Boli dohodnuté všetky formality. Piloti sa začali pripravovovať na cestu do cudzej krajiny. Čakal ich ťažký a dlhý let na svojich stíhačkách. Vtedy o tom písali masmédiá. Na leteckú základňu Langley Air Force Base v štáte Virginia bolo oznámené, že na priateľskú návštevu tam priletia ruskí vojenskí piloti z Lipeckého výcvikového centra pre bojové nasadenie a preškolenie. Priletia na východné pobrežie USA severnou cestou cez Čukotku a Aljašku na dvoch dvojmiestnych výcvikovo (učebne) - bojových stíhačkách Су-27УБ = Su-27UB v sprievode vojenského dopravného lietadla IL-76.Bola to prvá návšteva tohto druhu. Predtým sa do Ameriky posielali len špičkoví skúšobní piloti najvyššej kvality na špeciálne pripravených strojoch. Tentoraz prišli na svojich strojoch (Charčevského a Korobu)/.
 Najzaujímavejšie je, že naši (ruskí) piloti si naozaj mysleli, že návšteva bude priateľská a že ich Američania srdečne privítajú. My sme sa vcelku rýchlo naladili na tú vlnu, že nás v Amerike budú vítať ako priateľov. Ako sme však po prílete pochopili, oni nie. Pretože nás privítali trochu chladno. A boli ostražití. Nuž ale vlastne to chladné privítanie začalo ešte na oblohe. Na ceste do USA na trase Anadyr - Lindor nás privítali lietadlá F-15 - živými raketami. Viete to je všetko pekné, len je divné, že hostí vítajú bojovými raketami. Po celú dobu preletu naši piloti trénovali. Využívali každú príležitosť, ktorá sa im naskytla na manévrovanie, nácvik vzdušných súbojov medzi sebou. A to i preto, že chceli zo svojich tvári zmyť tú špinu, ktorú na nich nakydali vo všetkých amerických masmédiách, zrejme na príkaz americkej strany. Američania boli vykresľovaní ako tí, ktorí si vydobyjú nadvládu vo vzduchu svojimi F-15 a F-16. Ktoré sú najlepšie vo všetkých parametroch. Keď sme začali podrobnejšie skúmať, s akými lietadlami sa stretneme vo vzdušnom boji, tak výsledok porovnania charakteristiky lietadiel F-15 so SU-27 bol taký, že prakticky v žiadnom rozsahu vysokých rýchlostí sme nemohli nájsť výhodu. Preto sme svojich pilotov pripravovali na akékoľvek nepredvídateľné okolnosti vychádzajúc z toho, že i keď sa zdá, že nemajú žiadnu šancu vyjsť víťazne z boja, ale americké esá sa dopustia chyby, aby na jej využitie boli pripravení. Neskôr sa ukázalo, že údaje o amerických stíhačkách poskytnuté Američanmi boli skreslené a nezodpovedali pravde. Neviem, prečo Američania nám poskytli nie že by celkom nesprávne informácie, ale informácie skreslené. Zrejme nás chceli využiť ako sparing partnerov v cieľoch zvýšenia svojej slávy. Chceli nás zastrašiť. Každý pilot vie, že psycho-emocionálny stav pilota je vo vzdušnom boji veľmi dôležitý. Akstratíte chladnú hlavu, šanca na víťazstvo rýchlo klesne na nulu.
  Po sérii preletov Alexander a Georgij dorazili na leteckú základňu Langley. Tu ich privítali s veľkou nevôľou. Na ich žiadosť: "poďme na vec, nebudeme sa ťahať za nitky". Američania odpovedali zamietavo. Že sa to nedá, že to je možné len na osobitné povolenie. Musíme počkať. A snažili sa vystrašiť ruské esá. V svojom snažení neoplývali nápadmi. Na tretí deň čakania nechali vzlietnuť svoje stíhačky F-15 na oblohu a nechali Rusov, aby sa na ne dívali. Američania predviedli akrobaciu v malých výškach. Naši piloti sa zhodli na tom, že to bola pravdepodobne ich najväčšia chyba. Prezradili svoje tajomstvo. Alexander a Georgij analyzovali činnosť amerických pilotov. Okamžite identifikovali ich slabiny pri rýchlostiach 600 až 650 kilometrov za hodinu, kde Su-27 je lepší ako F-15 o 1,5 až 1,8 násobok. A vypracovali taktiku vedenia vzdušného boja. Následne, keď sa Američania sami ubezpečili v svojom klame, že Rusov dobre vystrašili a sú pripravení prehrať, zorganizovali takzvané spoločné manévrovanie v aquatóriu Atlantického oceána. To bolo dobre. Na to sme prišli.
  Okolo pobrežia bola vyhlásená (vyčlenená) pobrežná zóna vzdušného priestoru USA vo výškovom rozpätí dva a polaž osem a pol kilometra na takzvané spoločné manévrovanie - cvičné letecké súboje.
  Stíhačka RU: Su-27UB
  Osádka: predný kokpit ruský pilot; zadný kokpit americký veliteľ tejto leteckej základne.
  Stíhačka US: F- 15D
  Osádka: predný kokpit americký pilot; zadný kokpit ruský letecký atašé (pilot). Plnil i úlohu tlmočníka.
  Ďalší F - 15D sa tejto akcie zúčastnil ako doprovodné lietadlo, ktoré dohliadalo na všetko čo sa deje medzi ruskými a americkými pilotmi. Celkove sa odohralo osem súbojov. Štyri súboje vybojoval Alexander a rovnaký počet Georgij. Skúste uhádnuť kto vyhral a s akým skóre.
  Neskôr sa ukázalo, že vo všeobecnosti sa malá pozornosť venovala vzdušným súbojom v malých vzdialenostiach. Ukázalo sa, že stíhačka nemôže plniť len úlohu boja na veľké vzdialenosti. Musí viesť i blízke vzdušné súboje.Taktika vzdušného boja - tam sme my Rusi doma. To je naše dedičstvo. Stanovené podmienky boli typické pre blízky vzdušný boj. Útok zo zadnej polosféry a snaha udržať sa na chvoste nepriateľa, ktorý sa snaží narušiť útok a prejsť do zadnej polosféry útočníka. V prvom kole úlohu cieľa plnila F- 15D, ktorá bola napadnutá Su-27UB. Nasledovala výmena miesta. Americký orol mal "potriasť" chvostom ruskej stíhačky. Táto úloha sa ukázala pre Američanov nesplniteľná. Zato Su-27UB si udržala nepriateľa na muške bez väčšej námahy. Po výmene miest sa ešte zvýšil rozdiel vo výsledkoch. Američanom bol napadnutý Su-27UB. Ten s využitím prudkého obratu a následným nabratím výšky pri plnej forsáži sa odpútal od protivníka a po jeden a pol plnej otočky sa dostal na chvost F- 15D, pričom vykonal zachytenie cieľa. Vtedy som počul veliteľa základne: "Tam ide strašidelná guľa ..." Nuž boj uchvacuje. V jednom zo súbojov došlo k vtipnej situácii. Georgij s využitím rovnakého manévru sa dostal na chvost F - 15D. Ukázalo sa však, že je to F - 15D (sprievodný). Následne sa pilot (Georgij) ujal svojho konkrétneho nepriateľa. Nepriateľ - pilot F- 15D však stratil Su-27UB (Georgija) z dohľadu a bol nútený sa spýtať sprievodného lietadla na polohu nepriateľa. V tom čase Su-27UB (Georgij) sa nespozorovaný pevne držal na chvoste spottera F- 15D majúc ho v hľadáčiku. A ako hlásilo sprevádzajúce americké lietadlo i keď neskôr sa opakovane pokúsil odpútať od prenasledujúceho ruského Su-27UB - všetky jeho pokusy boli márne.
  Výmena pilotov v kokpitoch stíhačiek lietadiel nepriniesla žiadne prekvapenie.
  Výsledky:
  v celkovo 8 výcvikových súbojoch Rusi 8 Američania 0. Slovom Američania nevyhrali ani jeden súboj. Vidíte, myslia si, že sú najsilnejší ..., najschopnejší a zvyšok ... my ostatní sme ruské medvede = 0 (nula). Uznávajú len silu a keď prehrali svoje súboje, až potom nás rešpektovali.
  Ale na zemi, obklopení novinármi, keď sa začali sypať otázky, veliteľ leteckej základne Langley hovoril o "rovnosti". Stáli tam veliteľ základne, novinári, boli kladené otázky: Ako prebiehala letecká vojna? Odpoveď: Áno, všetko v poriadku, výsledok bol nerozhodný. Tu som sa prvý krát presvedčil, akí sú Američania vo všeobecnosti zákerní. A novinári, ľudia zhromaždení okolo sa čudovali a vzdychali. Ukázalo sa, že to dokážu aj Rusi.
  Pre amerických orlov sa ukázala nadradenosť našej (ruskej) domácej technológie a letové schopnosti našej (ruskej) dvojice tak pôsobivá, že "urazení" americkí orly sa prestali usmievať a podávať nám ruky. Nezostávalo im nič, len škrípať zubami v bezmocnom hneve. Pričom hovorili: "Dobre, budeme mať F - 22, a potom sa opäť stretneme s vami a ukážeme vám to".
  Let späť domov.
  Počas letu domov nás nejakú dobu sprevádzali Američania. Do cesty sa nám postavila ohromná búrková oblačnosť. Jednoduchšie ju bolo preletieť. A keď sme ju preleteli a začali sa spúšťať dole, na obidvoch "Suškách" vypovedali obidva motory. Američania nás podleteli a videli sme, ako od nás odchádzajú ďalej dopredu. Ukázalo sa, že nám natankovali palivo, ktoré malo nižšiu hustotu, ako bola stanovená pre motory našich "Sušiek". Prejavilo sa to na výške 14 000 km ... Alexander povedal Američanom, aby sa od nás nevzďaľovali, a v prípade, že sa nám nepodarí nahodiť motory, aby mohli oznámiť polohu nášho katapultovania. Ale najlepšie americké esá, ktoré s nami deň predtým prehrali všetky vzdušné súboje sa do éteru len škodoradostne zarehotali, pridali plyn a ušli. Rozhorčený takouto zradou, keď ťa opustia v ťažkej situácii a neposkytnú ti pomoc. Keď nevieš, či sa ti podarí naštartovať motor. A čo potom, kde letieť ? Po trati bolo veľa zmien kurzu, veľa chytákov ... Američania to poznajú. Dole americká púšť. Na stovky kilometrov niet živej duše. Okamžite sme vypli všetky energospotrebiče okrem rádiostanice, aby sme šetrili akumulátory.
  Lietadlá sa kĺžu dole v plnom tichu. Valíme sa dole k zemi, počuť len sykot kyslíka v maske. Hlavou mi prebehla myšlienka: že ak teraz opustíme lietadlá, aká hanba! Peši sa budeme vracať domov, dajú nás do TV - nič nevedia ! Naraz dva motory na dvoch lietadlách im vypovedali (?!). Nezmysel. Také niečo sa vôbec nikdy nestalo. A tu Alexander premysliac si patovú situáciu sa rozhodol risknúť a dáva povel: Žora, snažím sa to rozbehnúť. Rob ako ja (nasleduj ma). Dve ťažké stíhačky nebeskej farby voľne padajúce na zem pripomínajúce vzdušné bomby. Zastavené turbíny neochotne naberajú obrátky pod tlakom prichádzajúceho čoraz hustejšieho prúdu prízemného vzduchu prečerpávajúc z palivového potrubia do spaľovacej komory zhnilé americké palivo. Opakujeme pokusy o štart. Výška sa rapídne zmenšuje. Na to, čo sa stane, ak sa nám to nepodarí, nie je čas myslieť. Pri rýchlom klesaní nám praskajú uši. Otvárame ústa. Výkrikmi a hlbokými vzdychmi sa snažíme vyrovnať vnútrolebečný tlak, inak sa nám ušné bubienky roztrhnú. Návzájom sa skoro nepočujeme. Zrazu moje krídlo do éteru kričí: pravý naskočil. Vyrovnávam. Môj sa naďalej rúti do nenávideného piesku. Zúrivo pozerám na ukazovateľ motora. A konečne turbína zavyla. Trhol som ovládačom smerom na seba strácajúc zrak pod náporom preťaženia. Neskutočné, mojemu krídlu motor naskočil vo výške 3000 metrov. A mne vo výške 1500 metrov. To všetko v časovom rozsahu 1,5 až dve minúty. Teda po poklese na cca 1/14-tinu výšky. Nejakým zázrakom motory sušiek naskočili. Naši piloti boli schopní dobehnúť americké stíhačky a neskôr bezpečne pristáli na ďalšom waypointe na inej americkej leteckej základni.
  Alexander si myslel, že veliteľ leteckej základne aspoň vynadá svojim pilotom. Kdeže. Najcharakteristickejšie pre túto akciu: "Cvičné letecké súboje" bola skutočnosť, že velenie voči takémuto konaniu svojich pilotov nič nepodniklo. Nie len že ich nepotrestalo, ale ani neurobilo žiaden rozbor, nik nedostal ani pokarhanie. Ešte k veci. Neskôr americkí orli, ktorí nás sprevádzali, prišli k nám na parkovisko a s drzým úsmevom šplechli do éteru: "Nuž čo Russian birds, ťažko bolo (?) Dobre, radujte sa, tže ste zostali nažive". Jeden z nich dodal, znížiac hlas: "Vy len pamätajte, nabudúce bude horšie". Takto vypadajú americké priateľské žartíky.
  Áno pre Američanov to muselo byť veľmi frustrujúce. Prehrali na nulu. Po tejto prvej "priateľskej návšteve" som sa presvedčil, že Američania nikdy nebudú našimi priateľmi, ak dokážu vo vzduchu, v takej ťažkej situácii nechať ľudí napospas "osudu". Po tomto incidente problémy pre našich (ruských) pilotov skončili. Vrátili sme sa do vlasti. Priviezli sme nespochybniteľné víťazstvo. Zostal však nepríjemnný dojem zo správania Američanov a z uvedomenia si toho, že Američania priateľmi Rusov nikdy nebudú. No Alexander nie len s Američanmi bojoval v cvičnom boji. Ale i s Francúzmi. No to je už iná história. Mimochodom, ak by ste si chceli i túto históriu vypočuť, ja som ochotný vám ju niekedy vyrozprávať. To je nateraz odo mňa všetko. Uvidíme sa neskôr.
  Zdroj:
  * АМЕРИКАНСКИЕ ЛЕТЧИКИ ЖЕСТКО ПОПАЛИ: Русские асы и не такое могут...= Americkí stíhači narazili: ruské esá dokážu viac ... https://www.youtube.com/watch?v=Vd5REj_qolQhttps://www.youtube.com/watch?v=Vd5REj_qolQ
  * О подлости американских летчиков во время дружественного визита российских военных= O podlosti amerických pilotov počas priateľskej návštevy ruských pilotov https://www.youtube.com/watch?v=KSYuup2m3dY
  Súvisiace materiály:
  ~ Было Жутко! После этого воевать с ними больше не хочется! Последний бой немецкого аса Германа Графа = Bolo to strašidelné! Potom už s nimi nechcel bojovať! Posledná bitka nemeckého esa Germanna Grafa https://www.youtube.com/watch?v=sGybQyzF09A
  ~ Hajtovka - pomník Il-4 https://rusyn-narod.ru/istoriia__moi_stati/zagholovok_stat_i0
Preklad: Milan Semančík, Trenčín 15.05.2023***