Spoločným zdrojom pre vierouku katolíckej a pravoslávnej Cirkvi je Božie Zjavenie dané v Svätom Písme (knihách Nového a Starého Zákona) a v apoštolskej tradícii (Sacra Traditio). Obe Cirkve za vieroučné považujú 27 kníh Evanjelia, no rozchádzajú sa v pohľade a vzťahu ku knihám Starého Zákona. Niektoré z nich napríklad knihy (Иудифи = Judita, Товита = Tobiáš) pravoslávna Cirkev na rozdiel od katolickej Cirkvi, považuje za nekanonické.

A) Vzťah k základom viery.
Je jedným z vážnych rozdielov medzi Cirkvami.
➙ Pravoslávna Cirkev zastáva názor že kresťanské učenie nie je možné podrobovať zmenám.
Pod pojmom apoštolská tradícia pravoslávna Cirkev rozumie prijaté ustanovenia siedmych Вселенских соборов (Святых Отцов) = siedmych Ekumenických koncilov (Svätých Otcov) z ktorých posledným je Nikejský v roku 787, ďalej pravoslávne kánony, bohoslužobné texty, diela bohoslovcov epochy Ekumenických koncilov (Svätých Otcov) do roku 787, a pod.
Ďalej:
☦ odmieta katolícke dogmy o „primáte“ pápeža rímskeho, „Neomylnosti pápeža rímskeho“ a prijímanie rozhodnutí, ktoré on činí v „mene celej Cirkvi“ ("ex cathedra"). Chápe prvenstvo (primát pápeža rímskeho) výlučne ako: «primus inter pares» — «первый среди равных» — «prvý medzi seberovnými»;
☦ odmieta uzákonenie celibátu (cælibatus ) počas pontifikátu pápeža Svätého Gregor I. Veľkého (590-604) a pontifikátu pápeža Svätého Gregora VII.
  (Kňazi pravoslávnej cirkvi sa môžu oženiť nakoľko vo vzťahu k manželstvu sa pravoslávna Cirkev riadi závermi VI. Ekumenického koncilu = Tretieho konštantinopolského koncilu (680-681));
- v VI. až VII. storočí sa katolícka Cirkev pokúsila presadiť svoje rozhodnutia namiesto rozhodnutí prijatých Ekumenickými koncilmi. V dôsledku toho pápež „Svätý“ Gregor I. bol odsúdený VI. Ekumenickým koncilom (Tretím Konštantinopolským konaným v r. 680-681)za kacírstvo = herézu (Ересь);
☦ neomylné sú len rozhodnutia Вселенских соборов = Ekumenických koncilov;
☦ schválenie „Filioque = Филиокве, ktoré uskutočnil pápež Benedikt VIII. v roku 1014:
- kazí učenie o Trojici;
- stalo sa jednou z príčin rozkolu kresťanskej Cirkvi v roku 1054;
 (V IV. storočí bol schválený symbol viery – strohá vieroučná formulka, do ktorej boli zahrnuté základné dogmy kresťanstva. V VII. storočí sa západná Cirkev rozhodla vniesť do nej zmeny, pridaním slov o "vychádzaní – pôvode Svätého Ducha" nie len od Boha Otca, ale "i od Syna" (филиокве, от лат. Filioque – "и Сына"). Toto úsilie západnej Cirkvi zavŕšil pápež Benedikt VIII v roku 1014 oficiálnym schválením „Filioque“ ako dogmy);
- z pohľadu pravoslávia také rozhodnutie mohlo byť prijaté len so súhlasom celej Cirkvi;
☦ odmieta v stredoveku (XI. až XVI. storočie) v katolíckej doktríne udomácnené učenie „o mimoriadnych zásluhách“ a o „očistci“. Popiera existenciu takýchto zásluh a tým viac možnosť s nimi disponovať;
☦ odmieta existenciu „očistca“ a tiež rozdelenie hriechov na „ľahké“ a „ťažké“. Podľa učenia pravoslávnej Cirkvi, ihneď po smrti sa rieši osud ľudskej duše počas takzvaných «мытарств = mytarstv» = skúšky všetkých činov počas života. Modlitba či už jednotlivých kresťanov, alebo i celej Cirkvi môže zmeniť posmrtný osud človeka z milosti Božej. Konečné riešenie o večnom prekliatí, alebo večnej blaženosti sa prijíma na Poslednom súde;
☦ odmieta gregoriánsky kalendár (nový štýl letopisného kalendára) zavedený pápežom Gregorom XIII. v roku 1582;
 (V pravoslávnej cirkvi funguje juliánsky chronologický systém (starorímsky kalendár, upravený v Byzantskej ríši). Zotrvanie pri pôvodnom juliánskom kalendári je odôvodnené spôsobom výpočtu každoročného slávenia Veľkej noci = Paschy. Pri prechode na gregoriánsky kalendár sa kresťanská Veľká noc môže zhodovať so židovskou, čo je cirkevnými kánonmi zakázané. Plnohodnotne sa juliánskym kalendárom riadi Jeruzalemská, Srbská, Ruská a Gruzínska pravoslávna Cirkev. V ostatných pravoslávnych Cirkvách sú bohoslužby prevedené na gregoriánsky kalendár, napriek tomu však výpočet dátumu Paschy a s ňou spojených sviatkov sa realizuje s využitím juliánskeho kalendára – juliánskeho letopisného systému);
☦ odmieta v XIX. (1854) a XX. (1950) storočí katolíckou Cirkvou vyhlásené dve nové, takzvané „mariologické“ dogmy a učí:
 a) Matka Božia bola od prírody rovnaká ako všetci ostatní ľudia, hoci nemala osobné hriechy. Jej spása od následkov prvotného hriechu bola umožnená po vykupiteľskej obeti a zmŕtvychstaní Ježiša Krista;
 b) Božia Matka zomrela prirodzene, ale kvôli svojej svätosti bola prvou smrteľníčkou, ktorá vystúpila do neba.
➙ Katolícka Cirkev sa riadi: „teóriou dogmatického rozvoja“.
V zmysle tejto teórie je prípustné prijímať nové dogmy a doplnky do Svätej apoštolskej tradície (Sacra Traditio). To jest je prípustné meniť a dopĺňať text tejto tradície novými „vieroučiteľnými“ textami. Ako príklad je možné uviesť:
† zavedenie „primátu“ pápeža rímskeho. Teda učenia o mimoriadnej osobnej moci pápeža rímskeho nad celou kresťanskou Cirkvou, ktoré sa stalo zdrojom vydelenia sa katolíckej Cirkvi už od prvých storočí kresťanskej histórie;
† v roku 494 nášho letopočtu sa rímsky pápež po prvý krát nazval "zástupcom Ježiša Krista na Zemi“;
† počas svojho pontifikátu pápež „Svätý“ Gregor I. Veľký (590-604) uzákonil celibát (cælibatus). Do života katolíckej Cirkvi však bol plne uvedený až za vlády pápeža Svätého Gregora VII. po nim prijatých Gregoriánskych reformách. Odvtedy je celibát pre kňazov katolíckej cirkvi povinný. Výnimka sa týka kňazov uniatských cirkví;
† v roku 1054 pretenzie Svätej stolice (Rímskej kúrie) na najvyššiu cirkevnú moc a teda na podriadenosť Konštantinopolského patriarchu rímskej Svätej stolici sa stali jednou z príčin rozkolu medzi západnou a východnou kresťanskou Cirkvou;
† počínajúc XI. storočím, sa v katolíckej Cirkvi udomácňuje učenie a prax, že súhrn dobrých skutkov Ježiša Krista a všetkých svätých, ktorí kedy žili, je akýmsi druhom „zásoby zásluh a milosti“, ktoré patria Petrovej „moci kľúčov“, ktoré sú touto mocou spravované, môžu byť rozdeľované a môžu byť využité na odpustenie hriechov svojich ovečiek. V tejto téze má korene učenie o odpustkoch = indulgentia. Na to nadväzuje doktrína katolíckej Cirkvi, podľa ktorej zomrelý kresťan zaťažený bremenom „ľahkých“ hriechov sa nemôže hneď – priamo odobrať do Cárstva Božieho, je mu uložený dočasný trest: „očistec“. S konečnou platnosťou sa o jeho posmrtnom osude rozhoduje na Poslednom súde;
† v roku 1582 zaviedol pápež Gregor XIII. gregoriánsky kalendár;
† úsilie katolíckej Cirkvi o zavedenie „primátu“ pápeža rímskeho, ktoré je možné pozorovať už od prvých storočí kresťanskej histórie sa výrazne prejavilo pri jednaniach usilujúcich o zjednotenie Cirkví. Konkrétne na Druhom lyonskom koncile, ktorý sa konal v roku 1274, a na Ferrarsko-florentskom koncile (1438 až 1445), bola táto požiadavka kladená ako podmienka zjednotenia;
† v roku 1870 na I. Vatikánskom koncile si katolícka Cirkev nechala schváliť a zaradiť do kresťanskej vierouky dogmu o „primáte“ pápeža rímskeho a o „Neomylnosti pápeža rímskeho“ a o práve prijímania rozhodnutí, ktoré on činí v mene celej Cirkvi ("ex cathedra");
† v XIX a XX storočí katolícka Cirkev vyhlásila dve nové, takzvané „mariologické“ dogmy:
a) prvá z roku 1854 hovorí o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie v zmysle, že Božia Matka bola v okamihu počatia oslobodená od prvotného hriechu kvôli budúcim Kristovým vykupiteľským zásluhám a kvôli privilégiu, ktoré jej bolo dané;
b) druhá z roku 1950 hovorí o telesnom nanebovzatí Matky Božej do neba, a hlása, že „Panna Mária bola vzatá telom i dušou do nebeskej slávy“.
† celkove katolícka Cirkev v novej dobe zaviedla do svojho života a pokúsila sa viac a či menej úspešne zaviesť do života iných Cirkví 21 (dvadsať jeden) uznesení katolíckych koncilov (naposledy v rokoch 1962-1965) a nariadení rímskych pápežov; 
B) Štruktúra Cirkvi.
⇉ Pravoslávna Cirkev
☦ je spoločenstvo miestnych (národných) Cirkví — samosprávnych (autokefálnych) a autonómnych, zjednotených na princípe spoločnej pravoslávnej viery. Je to asociácia veriacich. Celkový počet veriacich sa odhaduje na 300 miliónov. Na počiatku súčasnej pravoslávie boli štyria patriarchovia: Konštantinopolský, Alexandrijský, Antiochijský a Jeruzalemský z celkového počtu piatich patriarchov dávnovekej pentarchie.
⇉ Katolícka Cirkev
† je zjednotená do jednej celosvetovej štruktúry podriadenej priamo pápežovi v rukách ktorého je sústredená všetka zákonodárna, výkonná a súdna moc.
+ jej centrom je Vatikán – hlavné mesto západného kresťanstva. Spája na celom svete cca 2 miliardy kresťanov. Je plnoprávnym teokratickým štátom so štatútom pozorovateľa v Organizácii spojených národov. Tým, že sa Vatikán stal štátom, priznal, že má svoje záujmy i na tomto svete;
+ Rozloha: 0,44 km²;
+ Počet obyvateľov: 863 (r.2020);
+ Oficiálne priznaný príjem: 190 tisíc dolárov/jedného obyvateľa/jeden rok;
+ Aktíva: 2 trilióny dolárov;
+ Má diplomatické zastúpenie v 174 štátoch sveta. Niektorí tvrdia že vo všetkých štátoch sveta - členov OSN, iní, že dokonca so všetkými (206);
+ Spolupracuje s medzinárodnými organizáciami vrátane Interpolu;
+ Riadi sa plánom, má osoby zodpovedné za splnenie plánu v jednotlivých oblastiach sveta;
+ Štátnym sekretárom = predsedom vlády Vatikánu je: Pietro cardinal Parolin;
+ Vláda sa skladá z deviatich ministerstiev = kongregácií (reholí) a dikastérií (súdov), konkrétne:
~ Rehoľný rád dominikánov – plní úlohy ministerstva vnútra;
~ Rehoľný rád františkánov – rieši otázky vedy;
~ Prelatúra Svätého Kríža a Opus Dei – rieši otázky kontrarozviedky;
~ Maltézsky rád – plní úlohy ministerstva financií. Má štatút pozorovateľa v Organizácii spojených národov a v Rade Európy. Má diplomatické vzťahy so 107 štátmi sveta;
~ Rehoľný rád jezuitov – rieši otázky rozviedky a spravodajstva.
▣ Celosvetová sieť katolíckych duchovných a predovšetkým jezuitov sa dostáva k množstvu informácií. Je to kvalitná sieť.
⋄ Všetci sú absolventami strednej školy, univerzity a postgraduálneho štúdia so zameraním na znalosť minimálne dvoch jazykov a špecializáciou na znalosť oblasti do ktorej budú vyslaní;
⋄ Celková dĺžka štúdia 12 rokov;
⋄ Každý z nich musí prijať obeť celibátu = nemôže mať manželku, nemôže mať deti;
⋄ Pred vysviackou – rukopoložením musí prijať obeť chudoby.
→ Tým by nemal mať pochybnosti o tom, či má, alebo nemá nejaký záujem na tomto svete.
⇉ Splnenie takýchto podmienok svedčí o priam fanatickej zapálenosti za katolícku vieru a o absolútnej oddanosti pápežovi rímskemu;
⇛ Takíto ľudia, vyslaní kdekoľvek do sveta zabezpečujú Vatikánu veľmi cenný potok informácií s ktorými potom môže Maltézsky rád – ministerstvo financií obchodovať.
C) Iné rozdiely.
⇛ Pravoslávna Cirkev
☦ v pravoslávnych chrámoch je oltár oddelený od strednej časti chrámu ikonostasom. Veriaci v chrámoch nesedia, je pre nich dôležité, aby mali pred sebou dostatočný priestor na poklony. Žehnajú sa sprava naľavo. Sviatosť krstu – prvého svätého prijímania (миропомазания = birmovky) je v pravoslávii spojená s pokrstením (krátko po narodení). Pravoslávia totiž učí, že viera nie je záležitosťou rozumovej vyspelosti, ale skúsenosťou z tajomného stretnutia s Bohom cez Christa, cez Jeho Telo a Krv. Preto aj dieťa, pokrstené a myropomazané je už dospelé vo viere. Takéto dieťa nie je obmedzované v účasti na živote Cirkvi, môže pristupovať k Eucharistii – k sv. prijímaniu, rastie a silnie vo viere.
⇛ Katolícka Cirkev
† v katolíckych kostoloch latinského rítu sa oltárom nazýva len samotný trón – престол (altare), umiestnený spravidla na otvorenom priestranstve chrámu. Okrem toho sú v katolíckych kostoloch inštalované lavice, na ktorých veriaci sedia počas bohoslužby. Žehnajú sa zľava napravo. Sviatosť krstu – prvého svätého prijímania (миропомазания = birmovky = konfirmácie) je v katolíckej Cirkvi vykonávaná osobitne – po dovŕšení vyzrelého veku dieťaťa cca 13 – 14 rokov.
Zdrojový materiál:
▣ Основные различия между православием и католичеством. Досье https://tass.ru/info/2657992
▣ Как устроена самая тайная из мировых сетей https://www.youtube.com/watch?v=uS9_kq1PrWM&t=125s
▣ Odpustky https://www.knazi.sk/liturgia/odpustky/
▣ Viete čo sú odpustky? http://www.ecavbadin.sk/galerie/luther/odpustky.pdf
Súvisiace články:
~ Exkurz do histórie Rusínov a námety na riešenie situácie v rusínskom hnutí na Slovensku https://rusyn-narod.ru/istoriia__moi_stati/exkurz_do_historie_rusinov_a_namety_na_riesenie_situacie_v_rusinskom_hnuti_na_slovensku
~ Európa a budúcnosť https://rusyn-narod.ru/politika__moi_stati/europa_a_buducnost
    {V roku 1438 sa schádza Ferrarsko-florentský všeobecný = ekumenický koncil (1438-1445), ktorý bol pokračovaním Bazilejského koncilu. Riešili sa rozpory medzi západnou (katolíckou) Cirkvou a východnými Cirkvami. Služobníci Svätého otca využili ťažké postavenie východného Kresťanstva po zradnom bratovražednom útoku na Konštantinopol, ktorý paralyzoval Byzanciu. Dochované svedectvá hovoria o tom, že na účastníkov delegácií zastupujúcich východné Cirkvi bol vyvíjaný neprípusný tlak (nedostávali náležitosti umožňujúce ich pobyt, a tak museli predávať svoje osobné veci ... Koncil bol preložený z Ferrary do Florencie, aby delegácie východných Cirkví z neho neušli, no ujsť sa podarilo biskupovi Isaija Stavropoľskému. Metropolita Grigorij Iverský z Gruzínska začal simulovať pomätenie mysle ...) Pod takýmto tlakom. Bez prečítania a diskusie, za použitia rôznych intríg, úskokov a fígľov. Bol v roku 1439 predkladaný na podpis záverečný dokument známy pod názvom «Florentská únia». Je to zmluva o zjednotení západnej (katolíckej) Cirkvi a východných Cirkví. Východné Cirkvi sa zaväzujú uznávať zvrchovanosť Pápeža rímskeho nad všetkými kresťanmi a rad katolíckych dogiem ... . Na oplátku sa západná (katolícka) Cirkev zaväzuje poskytnúť pomoc pri odrazení osmanskej agresie proti Byzancii, uznáva právo východných Cirkví na zachovanie si obradov, jazyka, svätého prijímania «pod obojím» ... . Viď: http://www.hrono.ru/dokum/1400dok/1439unia.php Úniu odmietli podpísať (mimo už vymenovaných): metropolita Mark Efezský, metropolita Isaakij Nitrijský, metropolita Sofronij Gazský. Napriek tomu, že akt o Únii podpísal i ruský metropolita Izidor – národnosťou Grék, v Rusku nikdy nevstúpila do platnosti. Po návrate do Ruska bol metropolita Izidor kniežaťom Vasilijom II. zbavený funkcie a uvrhnutý do väzenia. V Byzancii to bolo zložitejšie. Národ Byzancie neprijal Úniu. Metropolita Iraklijský sa musel verejne ospravedlniť a kajať. Opätovne však bol zvolený kandidát schvaľujúci Úniu. Podľa svedectiev boli voľby sfalšované. I keď v roku 1443 Jeruzalemský sobor (koncil) východných Cirkví Florentskú úniu preklial, prvá uniatská bohoslužba v metropolitnom chráme Svätej Sofie bola odslúžená 12. decembra 1452. Teda menej ako pol roka pred pádom Konstantinopoľa do rúk osmanských Turkov. Skutočnosť, že sa Rímu podarilo primäť členov byzantskej delegácie podpísať Úniu sa stala ťažkým duchovným úderom pre národ Byzancie. Ako vieme z histórie, Rím - západná katolícka Cirkev neposkytla sľúbenú pomoc Byzancii proti osmanskej agresii. Nekresťanský postup Ríma voči Byzancii nesvedčí o bratstve dvoch kresťanských Cirkví, ale o pokračovaní bratovražedného útoku Ríma proti Byzancii v spojenectve s 0smanskou ríšou. Zrada Byzancie Rímom významne prispela k pádu Byzancie. Pravoslávne Cirkvi Florentskú úniu neuznávajú.}
~ Окружное послание патриарха Фотия 867 г. 
http://www.vostlit.info/Texts/Dokumenty/Byzanz/IX/860-880/Fotij/pred.htm
http://www.sedmitza.ru/text/443922.html 
V svojej encyklike sa patriarcha Byzantskej Cirkvi neobracia k vládcovi, alebo jeho ríši, ale k národu (народ Рос). Je vidieť, že mu ide o národ a nie o jeho vládcu a či územie.

 Spracoval a napísal: Milan Semančík, Trenčín 09.04.2021, doplnené 15.05. a 18.10.2021***