Podľa sčítania obyvateľstva v roku 2001 žilo na území Slovenska 1.590 občanov hlásiacich sa k ruskej národnosti. V roku 1990 sa za Rusov považovalo 1.389 ľudí, teda počet Rusov na Slovensku vzrástol o 14,4 %, kým počet obyvateľstva Slovenska za to isté obdobie vzrástol o 1,9 %. Početne totiž vzostup zaznamenala iba slovenská, rómska, ruská, rusínska a židovská národnosť. [1]
Pravda, vývoj ruskej národnosti v predchádzajúcom období bol podstatne zložitejší. V roku 1980 síce zaznamenávame na Slovensku 2.579 Rusov, avšak ich vyčíslenie v predchádzajúcich cenzoch v roku 1970, 1961 a 1950 znemožňuje iná metodika sčítania, podľa ktorej boli Rusi evidovaní s ukrajinskou a rusínskou, resp. len s ukrajinskou národnosťou.[2]
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že Rusi na Slovensku predstavujú tzv. migračnú menšinu, ako tento pojem uvádza Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov. Rusi sa usadili na Slovensku v troch hlavných vlnách. Najpočetnejšiu tvorila tzv. porevolučná emigrácia, ktorú tvorili najmä predstavitelia ruskej inteligencie a dôstojníckeho zboru, ktorí opustili Rusko po roku 1918. Vo vtedajšej Československej republike našli pomerne priaznivé podmienky pre život a uplatnenie vďaka podpore politickej a vládnej garnitúry, ktorá vychádzala nielen z princípov humanity, ale aj zo snahy posilniť slovanský charakter republiky voči početnej nemeckej a maďarskej menšine a revizionistickej politike susedných štátov.
Druhá vlna migrácie sa uskutočnila v priebehu 50. a 60. rokov. Išlo o partnerov a príbuzných československých občanov, ktorí študovali, resp. dlhodobo prebývali v ZSSR. Menší počet Rusov sa na Slovensku usídlil po roku 1989 hlavne v súvislosti s rozvíjaním podnikateľských aktivít smerujúcich do strednej a západnej Európy.
Nedorozumenia pri pertraktovaní tejto otázky vznikajú tým, že termínom ruské sa v období raného stredoveku označovali všetky východoslovanské kmene, a to pred, ale aj po ich rozdelení na veľkoruskú, bieloruskú a maloruskú (ukrajinskú) vetvu. Naviac, v období rusínskeho národného obrodenia v druhej polovici 19. storočia prevládla koncepcia A. Dobrjanského i ďalších buditeľov, podľa ktorej Rusíni v Uhorsku boli súčasťou veľkého ruského národa. Ďalšiu komplikáciu v našich podmienkach spôsobila skutočnosť, že pojmom ruský sa označovali príslušníci ortodoxnej, a neskôr aj gréckokatolickej cirkvi, a to často bez ohľadu na etnickú príslušnosť svojich nositeľov. Ako ruské obyvateľstvo bolo nazývané osídlenie Podkarpatskej Rusi a severovýchodného Slovenska v rokoch 1919 – 1945, ktoré neskôr prijalo rusínsku alebo ukrajinskú identitu. Termín ruský ako synonymum rusínskeho na Slovensku doznieval aj v ďalších rokoch, v ktorých oficiálne uznávanou bola len ukrajinská národnosť /1950 – 1968/.
Ak teda za Rusov považujeme len príslušníkov moderného novodobého národa, Rusi na Slovensku netvoria autochtonnú menšinu. To prirodzene neznamená, že sa na ruskú minoritu nevzťahujú národnostné a menšinové práva, ako ich stanovuje Ústava SR a medzinárodné dohody a dokumenty, ktoré Slovenská republika ratifikovala a v tomto zmysle sú pre ňu záväzné.V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že pojem autochtonná menšina v tomto kontexte nie je celkom adekvátny. Ide totiž o historický pojem, z ktorého nemožno priamo vyvodzovať politické kozekvencie. V súčasnosti sa síce používa napr. v legislatíve Maďarskej republiky, v ktorej sa za autochtonnú menšinu považuje nemaďarské obyvateľstvo žijúce na území MR viac ako 100 rokov. Tieto menšiny okrem individuálnych národnostných práv disponujú aj právom vytvárať samosprávne orgány. V našich podmienkach sa zdá byť účelnejšou terminológia používaná v Českej republike podľa Zákona č. 273/2001 Sb., O právech příslušníku národnostních menšín a o změně některých zákonů, ktorá operuje pojmom tradične a dlhodobo žijúcej národnostnej menšiny. V podstate zahrňuje nielen početnejšie a kompaktnejšie žijúce minority, ktoré majú možnosť priznané národnostné práva aj v praxi využívať, ale aj málopočetné, nové menšiny, ktoré vznikli v priebehu 20. storočia.
V tomto zmysle sa domnievame, že požiadavka na zastúpenie ruskej menšiny v Rade vlády pre národnostné menšiny a etnické skupiny je odôvodnená.
[1] Pozri GAJDOŠ, M. – KONEČNÝ, S. et al.: Medzietnické vzťahy v národnostne zmiešaných oblastiach Karpatského euroregiónu: Stav a možnosti ich monitorovania. Prešov; Užhorod: Prešovská spoločnosť pre integráciu Slovenska; Združenie prihraničných orgánov samosprávy Zakarpatska, 2002, 19, 28.
[2] BAJCURA, I.: Cesta k internacionálnej jednote. Bratislava: Nakladateľstvo Pravda, 1982, s. 32.
V Košiciach 9. 5. 2005
Spracovali:
PaedDr. Marián Gajdoš, CSc.
PhDr. Stanislav Konečný, CSc.
PhDr. Anna Jurová, CSc.
Zdroj: «Stanovisko Spoločenskovedného ústavu SAVk autochtónnosti ruskej národnostnej menšinyna území Slovenskej republiky» http://www.google.sk/url?sa=t&source=web&cd=1&ved=0CBcQFjAA&url=http%3A%2F%2Fromovia.vlada.gov.sk%2Fdata%2Ffiles%2F214.rtf&rct=j&q=autocht%C3%B3nna%20cirkev&ei=-68uTruNHsvIsgaVrIUT&usg=AFQjCNHCiSKMFNILG433N57ca_T-nG7Ohw&cad=rja ***