Publikovaný materiál, jeho časti alebo myšlienky je možné stiahnuť, kopírovať za podmienky dodržania autorského zákona a uvedenia zdroja – www.rusyn-narod.ru Vznik článku o profesorovi Ivanovi O. Semančinovi – nie je chvíľková záležitosť. Materiály na tento článok začal zbierať môj otec Štefan Semančík niekedy v 60-tych rokoch. Keď mi o tom rozprával, ako sa k tomu dostal ...

 Od legiend súvisiacich so vznikom obce až po legendu o výnimočných schopnostiach nášho predka, ktorý bol schopný z hlavy vypočítať koľko klincov do kopýt je potrebných pre podkutie husárskej jazdeckej švadróny, koruhvy a či pluku. Pomyslel som si: «nemysliteľné». Poznal som Bohom zabudnutú obec, z ktorej náš rod pochádza. V škole sme sa učili históriu Veľkej Moravy ... . Ale vzhľadom k rodičovskej úcte som si ho vypočul. Tak ako postupne získaval historické doklady: v niečom priamo potvrdzujúce pravdivosť ústneho podania, v niečom nepriamo potvrdzujúce, alebo aspoň meniace z «nemysliteľné» na možné a pravdepodobné, moje pochybnosti sa rozplývali. Až nakoniec som po jeho smrti pokračoval v jeho diele. Uvedomoval som si, že nie je najvhodnejšie publikovať materiály o svojom predkovi. Preto som ich v rokoch 2008 a 2011 poslal doporučene rôznym inštitúciám, i niektorým rusínskym osobnostiam na využitie v publikačnej činnosti. Predo dvermi je rok 2015 a nič sa nedeje. Ja už mám tiež svoj vek. A mám tiež svoju povinnosť voči obci z ktorej pochádza môj rod. Zatiaľ publikujem aspoň tento skromný príspevok. Možno, ak pán Boh dá, podarí sa mi napísať i knihu o obci.

 Profesor Semančin Ivan Osifovič

 Napísal som v názve priezvisko Semančin, nakoľko s ním sa môj predok narodil v roku 1752 v rusínskej obci Starina (Sztarina = Poprad - O - falu = Poprádófalu) bývalej Šarišskej gubernie (comitatus Sárosiensis) bývalej Rakúsko – Uhorskej monarchie. V súčasnej dobe okres Stará Ľubovňa, Slovensko.[1] Prvotnosť priezviska «Semančin» mi do nedávnej doby dedinčania potvrdzovali vždy, keď som prišiel do obce a oni sa ma po rusínsky pýtali: «Ты чій сын? Штефанїв або Миколая Семанчыного ?». Život ho zavial do rôznych častí Európy. V dôsledku toho sa jeho pôvodné meno a priezvisko prepisovalo do národných systémov písma. Tak vznikali rôzne varianty. Konkrétne: Ivan Szemancsin[2], ďalej Johann Zemantschek[3], Johann Zemantsek, Jan Zemantsek[4]. Johann Zemántsek[5], Іван Семанчік[6], Ivan Zemančík[7], Иван Иосифович Земанчик [8]  ...
 Je to ale môj predok. A nech by to už bolo akokoľvek, nech by príčinou takého množstva písomných variantov jeho priezviska bola chyba matrikára, on sám, alebo jeho európsky spôsob života, (ktorý sa prejavil v pomaďarčení, ponemčení a poslovenčení jeho mena a priezviska), pre mňa a moju rodinu je podstatné:
 - tradičné vedomie, že on je náš predok;
 - že sa narodil v obci Starina okr. Stará Ľubovňa;
 - že prvotnosť priezviska «Semančin» mi ešte donedávna potvrdzovali občania obce pri návšteve.
  Žiaľ pôvodní obyvatelia obce už temer vymreli, alebo sa odsťahovali za prácou. Domy predali chalupárom z Prešova a Košíc. A tak obec ožíva len s príchodom chalupárov, ktorí tu prichádzajú na chalupy oddýchnuť si cez soboty a nedele a cez letné prázdniny.Narodil sa v dedine o počiatku ktorej hovorí Legenda, staršia a múdrejšia sestra Pravdy, nasledujúce:
 «Kedysi, dávno pradávno. Keď bol náčelníkom nášho plemena Mikuš. Ešte v tých dobách, keď sme boli v našich prvopočiatočných sídlach. Napadlo nás nepriateľské plemeno s ohromnou silou. Ľudia nášho plemena statočne bojovali. V boji vynikal svojou odvahou a rozumnosťou Seman veliaci bojovníkom svojho rodu. Vtedy sa náčelník Mikuš rozhodol rozdeliť plemeno na dve časti. Prvú časť musel Seman neodkladne vyviesť z boja. S druhou časťou sa rozhodol osobne kryť ústup náčelník Mikuš. Semanovi sa podarilo vyviesť z boja základnú časť do Čierneho lesa. Tu hlboko v horách. V nedotknutej, z troch strán horami chránenej doline. Otvorenej k rieke Poprad, no súčasne tou riekou chránenej, založili sídlo, ktoré všetci novo prišlí volali Starina. Starejší ocenili schopnosti Semana a rozhodli sa mu odovzdať žezlo hrdinsky padlého náčelníka Mikuša. Jeho vrchná časť: dva krát zohnutý had (v tvare S) symbolizovala moc – ochráncu plemena i jeho šťastie».
 S miestom jeho narodenia. Presnejšie s neďalekým kláštorom mníchov Činu sv. Vasiľa Veľkého na hore Ostriež[9][10][11] sa spája miestna legenda o svetom Gorazdovi Agathonovi arcibiskupovi Veľkej Moravy. Ona hovorí, že po zničení duchovného a kultúrneho centra Veľkej Moravy (v Nitre ?) on utiekol do tohto kláštora. Toto miesto a ľudí poznal už z predchádzajúcich svojich misií i krstenia náčelníka Semana, ktorému sa tak stal duchovným otcom. Neskôr sa stal prvým biskupom v Krakove. V tejto funkcii navštevoval kláštory v súčasnosti sa nachádzajúce na území východného Slovenska. Po ceste mal kláštor Ostriež obkolesený len lesmi a neďalekú obec Starina. V tej dobe dedina Legnava ešte neexistovala.
 Predpokladá sa, že základné vedomosti získal Semančin Ivan Osifovič od vasiliánskych mníchov z neďalekého, kedysi významného kláštora na hore Ostriež. V súčasnosti známeho pod názvom Legnavský kláštor. Kláštor bol zničený v 13. storočí. No mnísi naďalej žili na jeho mieste. Založili tu «pustovňu» – niečo podobné na obydlie pre niekoľkých mníchov možno pustovníkov - samotárov.Na akom lýceu získal stredoškolské vzdelanie, mne nie je známe.
 Zo získaných historických údajov som sa dozvedel, že v školskom roku 1786/87 ako absolvent univerzity pracuje už ako «adjunkt» na katedre vyššej matematiky Univerzity v Pešti[5]. Na pozadí toho, že v roku 1868 Uhorský parlament prijal zákon «O povinnej školskej dochádzke» a až imperátor Jozef II. 22.8.1785 svojim dekrétom zrušil poddanstvo v Uhorsku, jasnejšie je vidieť výnimočnosť jeho rodiny a jeho osobných kvalít.

 15. januára 1787 píše Dvornému univerzitnému magistrátu v Pešti kde prosí, aby mu bolo dovolené pri zachovaní platu 200 f (floris) t.j. zlatých, ktorý má ako (adjunkt - zástupca) prednášateľa vyššej matematiky, stážovať jeden rok na Göttingenskej univerzite s cieľom:
 - rozšírenia do súčasnosti nadobudnutých vedomostí z matematiky a prírodovedy;
 - priučiť sa i zahraničnému spôsobu prednášania u mužov, ktorí svoje katedry tak dlho si udržali;
 - rozvinúť čistú nemeckú reč, ktorú tak dobre neovláda, aby v nej mohol verejne sprostredkovávať svoje vedomosti.
 Podľa všetkého jeho prosba bola zamietnutá, pretože už 15. augusta 1787 píše vo Viedni gróf Pálffy, kráľovskému maďarskému miestodržiteľovi, že Jeho Výsosť dala adjunktovi vyššej matematiky Johannu Zemantseku katedru matematiky s platom 500 f. (zlatých), vo filozofickom vzdelávacom inštitúte «Studium Ruthenum», ktorý bude založený pre rusínskych cirkevných chovancov pri Jozefínskej univerzite vo Ľvove.
 - Od roku 1788 pracuje aj ako vedúci katedry fyziky v «Studium Ruthenum»;
 - Od roku 1791 pomáha prof. Hiltenbrandovi v riadení katedry fyziky na latinskej filozofickej fakulte Jozefínskej univerzity vo Ľvove;
 - V roku 1794 sa stal ordinárnym (riadnym) profesorom a vedúcim katedry fyziky Jozefínskej univerzity vo Ľvove pričom neprerušil prednášanie svojich lekcií z matematiky a fyziky v ruštine (in der Landessprache, in russicher Sprache) v «Studium Ruthenum» po celý čas do jeho zatvorenia;
 - V roku 1796 sa stal dekanom filozofickej fakulty Jozefínskej univerzity vo Ľvove;V tomto období rodiaceho sa nacionálneho (národného) myslenia sa aktívne zúčastňuje národného života. Silnejú kontakty karpatoruskej inteligencie a tiež karpatoruského (rusínskeho) obyvateľstva s Ruskom. To sa nepáči rakúsko-uhorskej moci. A tá zvyšuje všestranný tlak na predstaviteľov karpatoruskej inteligencie vrátane tlaku na prof. Semančin Ivana Osifoviča, ako na jedného z exponovaných predstaviteľov karpatoruského (rusínskeho) inštitútu.
 Únikom z politického, religiozného a národného (nacionálneho) prenasledovania bola i emigrácia. Svedčí o tom i «Hlásenie dvorného chirurga Orlaja o niektorých karpato-ruských profesoroch z 5ho Marca 1803 r. [12] » To bol projekt v ktorom šla reč a uvádzali sa dôvody v prospech pozvania do Ruska niektorých karpatoruských profesorov pre obsadenie univerzitných katedier. Do tohto hlásenia, ktoré bolo napísané v ruskom a latinskom jazyku, bol zapísaný i profesor Semančin Ivan Osifovič. Citujem:
«Pán Zemanček, vo Ľvovskej univerzite experimentálnej fyziky verejný riadny profesor. Pôvodom Slovan. Skvelé schopnosti prinášajú mu skvelé uznanie. Lekcie prednáša v latinskom jazyku. Plat má 1200 guldenov (zlatých).
 [V latinčine:] D. Zimantsek Physices experimentalis in Universitate Leopolitana Professor p: o: natione Slavus, vir omni laude major; prolekciones aque latine legit.»
 31.07.1803 Hlavná správa učilíšť Ruska odoslala pozvánku všetkým vybraným osobám zaradeným do «Hlásenia ... .»
 Pri porovnaní ruského textu s jeho prekladom do latinčiny, okrem iného, ihneď udrie do očí zjavná chyba v prepise priezviska. No vzniká i otázka: prečo pán Ivan S. Orlaj nebol presvedčený o ruskej národnej príslušnosti prof. Semančin Ivana Osifoviča ? Na túto otázku je možné dať odpoveď keď sa na neho pozrieme očami súčasníka tejto doby rodiacich sa nacionálnych (národných) myšlienok. Vtedy, keď niekto napísal alebo povedal že on je «rodom ...» znamenalo to:
 1) Z akého stavu z akého stavovsko-triedneho prostredia (majetkových pomerov) pochádza;
 2) teritoriálnu, štátnu príslušnosť;
 3) národnosť.V tomto prípade sa pán I. S. Orlaj pokúša určiť národnosť. Nepodarilo sa mu však oddeliť majetkové a teritoriálno štátne kritériá od národnostných. Pokiaľ do oficiálneho záznamu kolonky stavovsko majetkový pôvod si pán M. A. Baluďanský, P. D. Lodij, V. G. Kukolník písali: «rodom z uhorských šľachticov». A I. S. Orlaj si písal: «pôvodom Кarpato Rus, rodom z uhorských šľachticov». Tak I. S. Semančin si tak napísať nemohol. On už bol schudobnelý šľachtic, ktorému jeho majetková situácia nedovoľovala správať sa na úrovni so šľachticmi[13]. No jeho súčasník pán Ivan Franko v svojom diele «Ivan Franko o ukrajinskej literatúre» ho na strane 53 jednoznačne zaraďuje k „Uhrorusom“.
 - V r. 1803 bol zvolený a ustanovený všetkými hlasmi na funkciu rektora Jozefínskej univerzity v Ľvove;
 - K 31.12.1805 roku na základe najvyššieho nariadenia Rakúsko – Uhorského imperátora Františka І. zo dňa 9.8.1805 O zatvorení «Studium Ruthenum» a spojení Jozefínskej univerzity v Ľvove s Jagellonskou univerzitou v Krakove, končí svoje pôsobenie v Ľvove;
 - Od 1806 r. po 1809 r. pracuje ako profesor experimentálnej fyziky a dekan filozofickej fakulty Jagellonskej univerzity v Krakove;
 - V roku 1809 skupina ľvovských profesorov premiestnených na základe najvyššieho nariadenia Rakúsko – Uhorského imperátora na Jagellonskú univerzitu v Krakove odmietla ďalej pokračovať v práci a opustila Krakov. Spolu s nimi i profesor Ivan Osifovič Semančin;
 - na penzii poberá vďaka milosrdenstvu imperátora plný plat;
 - V roku 1822 posledná informácia «žije ešte» vytlačená v «Gazete Lwowska 86/1822»;
 Práve v dedine Starina rodnej obci prof. Semančin Ivana Osifoviča grekokatolícka Cirkev, ktorej duch bol slovanský, latinským univerzom ešte nezlomený, postavila v roku 1874 posledný slovanský kríž[14].
 Poznámky:
 [1] Spoločná fotografia obálky a listu Štefanovi Semančíkovi od Bibliotheca Academiae Scientiarum Hungaricae z roku 1976.
 [2] Mne sa nepodarilo nájsť tento zápis. No ja som našiel v Cirkevnej matrike – zápisy narodených prichodu Starina (ktorá je v mojom vlastníctve) zápis: «Szemancsin Vaszko» narodený v 1831 roku, ktorý je vnukom profesorovho brata.
 [3] Dzieje Universytetu Jagiellonskiego w latach 1765 - 1850, tom II, Krakow, 1965;
 [4] Historya Uniwersytetu lwowskiego, Dr. Ludwik Finkel, Dr. Stanisław Starzyński, nakładem Senatu akademickiego c. k. Uniwersytetu lwowskiego z drukarni E. Winiarza Lwów 1894, viď link: http://www.archive.org/stream/historyaunivers00stargoog/historyaunivers00stargoog_djvu.txt
 [5] Korešpondencia s Magistrátom Univerzity v Pešti od. 15.1.1787 do 18.8.1787, fotokópie súkromný archív, originál Maďarský štátny archív Budapešt.
 [6] РУСИН 5 – 6/2000, Школованя русиньской церьковной інтелігенції у ХVІІІ. ст., проф. Іштван Удварі, Русиньска оброда, с. 19 – 20; porovnaj: www.rusynacademy.sk/, respective: http://rusyn.presov.sk/.
 [7] Закарпатоукраинская интелигенция в России в первой половине ХІХ. века, Тамара Байцура, Словацьке педагогічне видавництво в Братіславі, відділ української літератури в Пряшеві 1971, s. 14, 26, 28, 43, 45, 46, 205, 206; a tiež: Veda ľudu, ročník V. č. 18, Z dejín Ukrajincov na východnom Slovensku, PhDr. Ľudovít Haraksim, OSVETA, n.p. Martin 1957, s.9.
 [8] Профессор Иван Иосифович Земанчик, Милан Семанчик, Карпатская Русь: Литературно-публицистический альманах. Вып.2/ Сост. А.В. Фатула, М.Ю. Дронов - Межрегионнальная общественная организация «Объединение русинов», Москва «Граница» 2017, с. 164-197.
 [9] Letopis Bukovského monastyra ..., Jozafát V.Timkovič, OSBM, Prešov 2004, s. 215 – 220, porovnaj: S. Tóth, Sáros vármegye monografiája, II, Budapest, 1910, s. 408-409; III, 1912, s. 233. Treba vedieť, že kláštor bol zničený. V blízkosti tohto miesta bola vystavaná kaplnka nazývaná menom neskôr založenej obce Legnava. Miestny zo zvyku kaplnku volajú rusínsky: монастырь [kláštor] Legnava.
 [10] Dejiny Slovenska a Slovákov, Milan Stanislav Ďurica, Lúč, Bratislava 2007, s. 47. Na stránke 43 píše, že arcibiskup Gorazd utiekol na Vislansko a stal sa prvým biskupom v Krakove.
 [11] РУСИН 5 - 6/2002, Архиєпископ Ґоразд і нашы предкы, ПгДр. Михал Поповіч, Русиньска оброда, s. 23, 24; pozri na: www.rusynacademy.sk/, respective: http://rusyn.presov.sk/.
 [12] ЦГИАЛ, ф 733, оп. 86, 1803, д. 30, лл. 1-6.
 [13] Pozri porovnávacie portréty Orlaj Ivana Semenoviča, Semančin Ivana Osifoviča a Lodija Petra Dmitrijeviča.
 [14] Послїднїй хрест славяньской церкви, РУСИН р. ХХІ, ч. 2/2011, с. 22-25; http://www.rusynacademy.sk/image/rusyn_2-2011.pdf  https://sites.google.com/site/newsbookinfo/posledny-kriz-slovanskej-cirkvi  http://www.holosy.sk/posledny-kriz-slovanskej-cirkvi - vymazaný!
 Milan SEMANČÍK, Trenčín (Napísané: 14.03.2014, publikované: 30.12.2014 viď: http://www.holosy.sk/sk/m%D1%96lan-semanch%D1%96k-26 , oprava chýb: 05.01.2015.) – vymazaný! Aktualizované: 28.10.2017 - pozri poznámku [8].
Foto: 1. Orlaj Ivan Semenovič; 2. profesor Semančin Ivan Osifovič; 3. Lodij Petro Dmitrijevič.  

***