Rusín cyrilometodskej orientácie. Kultúrny a politický dejateľ rusofilského smeru, publicista, krajinovedec.

 
     Narodil sa *11.12.1894 v Hajtovke, Šarišská župa, Rakúsko-Uhorská monarchia, teraz Slovensko.
     Zomrel †10.06.1984 v Užhorode na Zakarpatskej Ukrajine v ZSSR. 
     Základnú školskú dochádzku ukončil na miestnej ruskej základnej škole v obci Hajtovka. V štúdiu pokračoval na gymnáziu v Bardejove a štúdium ukončil na ruskom gymnáziu v Prešove, kde maturoval v roku 1913.
     V roku 1923 promoval na právnickej akadémii v Košiciach.
     V marci 1915 dostal povolávací rozkaz do rakúsko – uhorskej armády. Bojoval na východnom fronte, kde sa dostal do ruského zajatia v roku 1916. Bol svedkom revolúcie a občianskej vojny v Rusku.
     Domov sa vrátil v roku 1919, kde sa zapojil do rusínskeho národno - vlasteneckého hnutia. To ho priviedlo do Užhorodu, kde sa stal šéfom referátu školstva na Podkarpatskej Rusi. Krátko nato i poradcom gubernátora Podkarpatskej Rusi pre otázky kultúry. V roku 1922 bol zvolený za člena samosprávy mesta Užhorod, kde bol zodpovedný za rozvoj infraštruktúry mesta, ktorá bola v žalostnom stave. V rokoch 1924 až 1927 vykonával funkciu viceprimátora mesta Užhorod. Ostro vystupoval proti činnosti ukrajinských imigrantov a spoločnosti „Prosvita“. 
     Aktívne pracoval v oblasti kultúry, kde pracoval na pozícii vedúceho mestskej knižnice. Bol spoluzakladateľom „Общества им. Духновича = Spoločnosti Duchnoviča“, kde pôsobil na pozícii člena jej prezídia. V  nadácii „Школной помощи = Školská pomoc“, ktorú založila Jekaterina Breško-Breškovskaja (Jekaterina Verigo), bol v rokoch 1935-1938 jej predsedom. 
     Dôsledne usiloval o realizáciu ústavného práva Podkarpatskej Rusi na autonómiu. Angažoval sa v rusofilskej frakcii Центральной Русской Народной Рады (ЦРНР) = Centrálnej Ruskej Národnej Rady (CRNR). Po viedenskej arbitráži (02.11.1938) opustil Užhorod, ktorý bol pripojený k Maďarsku a odišiel do nového hlavného mesta oklieštenej Podkarpatskej Rusi – do Chustu. A to napriek tomu, že bol spolu s Vasilijom Karamanom, Pavlom Fedorom – Cirochanom, JUDr. Ivanom Pješčákom, I. Židovským a dalšími v opozícii k novej ukrajinofilskej vláde. Vymenovanie novej ukrajinofilskej vlády v čele s Augustínom Vološinom považoval za vážnu politickú chybu ústrednej vlády ČSR. V Chuste obnovil činnosť Centrálnej Ruskej Národnej Rady (CRNR). Spoločne sa pokúšali presvedčiť centrálnu vládu v Prahe o nutnosti vylúčenia ukrajinofilov z autonómnej vlády s odôvodnením, že je to sila nedemokratická, deštruktívna a nelojaálna voči Československu.Vo voľbách do krajského snemu vo februári 1939 nemohol Petro Sova a ďalší opoziční rusínsky politici kandidovať. Vláda Augustína Vološina pohrozila Petrovi Sovovi a jeho priateľom zatknutím a internáciou v koncentračnom tábore Dumen pri Rachove na Podkarpatskej Rusi. 
     Po okupácii „Karpatskej Ukrajiny“ maďarskou armádou (12. marca 1939) sa vrátil do Užhorodu. Stal sa členom poradného zboru pri regentskom komisárovi a členom mestského zastupiteľstva mesta Užhorod. 
     Na druhý deň po vstupe Sovietskej armády do Užhorodu (29.10.1944), ako známy rusofil bol zvolený za primátora mesta Užhorod. Stal sa tak prvým primátorom mesta Užhorod po oslobodení Sovietskou armádou. Na prvom zjazde národných výborov v Mukačeve (26.11.1944) bol ako nestraník zvolený za prvého zástupcu predsedu Národnej Rady „Zakarpatskej Ukrajiny“. Tým skončila jeho politická kariéra. Jeho orientácia na autonómiu Podkarpatskej Rusi sa už nehodila do koncepcie „Zakarpatskej Ukrajiny“.
     Postupne prešiel, nie ako nováčik, do „neutrálnej“ oblasti. Stal sa riaditeľom „Zakarpatského krajinoznaleckého múzea“. Vydal jednu z najlepších kníh o histórii Užhorodu:
-  Прошлое Ужгорода = Minulosť Užhorodu 1937; Ďalej:
-  Архітектурні памятники Закарпаття = Architektonické pamiatky Zakarpatska 1958; 
-  Зачарованная долина = Očarujúca dolina 1966; 
-  В дебрях Карпат = V divočine Karpát 1975.
   A veľa rôznych turistických sprievodcov, zborníkov poľovníckych poviedok a pod.
   Ako jeden z prvých na Zakarpatí, začal písať o ekologických problémoch, ochrane pamätníkov, národného umenia a prírody. 
   Foto:
   Sova Petro Petrovič 1916
   

          Sova Petro Petrovič 1919         Sova Petro Petrovič 1922
   (V strede v dvojradovom kabáte)

   Sova Petro Petrovič 1945

  Sova Petro Petrovič 1946  Sova Petro Petrovič 1966

                                                                                                                                  
   Zdroj:
   * Энциклопедия Подкарпатской Руси, Иван Поп, Carpato-Russian etnic research center USA, Издательство В. Падяка, Ужгород 2001
   * SOVA Petro (*1894 †1984) https://www.rusyn.sk/sova-petro-1894-1984/
   * Prvý starosta Užhorodu Petro Sova sníval o otvorení mestského múzea https://www.rusyn.sk/prvy-starosta-uzhorodu-petro-sova-snival-o-otvoreni-mestskeho-muzea/
   * Перший мер Ужгорода Петро Сова мріяв відкрити музей міста (ФОТО) https://zakarpattya.net.ua/Zmi/87679-Pershyi-mer-Uzhhoroda-Petro-Sova-mriiav-vidkryty-muzei-mista-FOTOFOTO:
   Napísal: Milan Semančík, Trenčín 19.10.2025***