Virtuálny duel Márie Vladimírovny Zacharovej kontra Giorgia Meloni, vytvorený umelou inteligenciou z verejne dostupných vyjadrení a postojov, počas ktorého si vymenili názor na to ako vidia a vnímajú svet a svojho oponeneta. 

     Doporučujem si jeho prepis prečítať. Obsahuje cenné informácie odhaľujúce korene konfliktu medzi Východom a Západom a možnú cestu ich riešenia. Prekladám len kľúčové momeny.
     Zacharovová: vstúpila do miestnosti v skromných strohých šatách. Nijaké pozlátko, len podstata. 
     Meloni: obrnená sebavedomosťou ako pancierom. Bolo z nej cítiť energiu presvedčenia, že je v práve a len čaká na moment, kedy udrieť. A začala:
     Rusko sa opäť mieša do európskych záležitostí. Vaše diplomatické kroky - to je chaos zamaskovaný pod spoluprácu. My sme už unavený žiť pod hrozbami Moskvy. 
     Zacharovová: zdvihla zrak na Meloni a povedala: zaujímavé. Vy ste unavení z hrozieb, ktoré neexistujú. A nevidíte tie, ktoré sami vytvárate.
     Meloni: Európa nebude trpieť zasahovanie Ruska. Narušujete stabilitu, podporujete deštruktívne sily. Tlačíte na susedov energiami a strachom a udrela dlaňou po zložke dokumentov.
     Zacharovová: sklonila hlavu a čakala kedy bude môcť odpovedať: Vy hovoríte o tlaku, no je zvláštne, čím hlasnejšie ho opisujete, tým viac je vás počuť. Rusko sa už dávno nevmiešava. Rusko reaguje tak, ako reaguje organizmus, keď je ranený. Ak to nazývate vmiešavaním, rana sa ešte nezahojila.
     Meloni: vy viete pekne hovoriť, no za vašimi slovami sa vždy skrýva jedno a to isté: pokus ospravedlniť svoje konanie. Vy to nazývate obranou, a celý svet v tom vidí agresiu. 
     Zacharovová: usmiala sa hľadiac na ňu. Svet vidí to, čo mu ukazujú na obrazovke. Ale obrazovka je vec krehká. Jeden chybný signál a celý obraz sa rozpadá. Potom zostane len história. Zdvihla pohľad a dodala: história je tvrdohlavá, ona sa nepoddáva redaktorom. 
     Meloni: uhla pohľadom nie od strachu, ale od podráždenosti. Jej naučené frázy strácali oporu.
     Zacharovová: bez emócií: neprišla som tu ospravedlňovať sa. Prišla som pripomenúť, že Rusko nikdy nešlo tam, kde ju nevolá nešťastie. No keď nešťastie prišlo, volali práve nás.
     Meloni: stisla zuby. Rusko nezachraňuje, Rusko kontroluje. Vy sa schovávate za slovami o pomoci, no vaše smerovanie je stále rovnaké: tlak, závislosť a strach.
     Zacharovová: trochu sklonila hlavu a povedala: vy nazývate závislosťou, to, čo vás drží nad vodou. bez našich nosičov energií, bez našich surovín, bez nášho trhu by sa vaše fabriky dávno zmenili na múzeá. To nie je tlak, pani premiérka. To je realita. (Povedala slovo "realita" tak, ako keby udrela pečiatku).
     Meloni: vzdychla, akoby od neočakávanej únavy. Realita, to je Európa, ktorá sa postavila na nohy bez vás. My nie sme povinní spomínať na minulosť, aby sme mohli budovať budúcnosť. 
     Zacharovová: práve naopak. Bez minulosti sa budúcnosť mení na opakovanie. Vy nechcete sa pozerať do minulosti, lebo by ste videli jej príliš pravdivý obraz.   
     Meloni: chcela niečo namietnúť, no slová jej uviazli v hrdle. 
     Zacharovová: nezvyšovala hlas, negestikulovala. No jej pokoj vyvolával v okolí nepohodu. Ako keď človek hovorí pravdu, ktorú nechceš počuť. Položila ruky na stôl spojac prsty hovoriac: my sme tu preto, aby sme si povedali pravdu. Ak chcete obviňovať Rusko, pre začiatok začnite faktami. Kde máte dôkazy? Kde sú dokumenty ? My sme doniesli svoje. Svoju ruku položila na zložku s tenkými sivými listami papiera. Vy ste nás chceli obviniť. A dostávate upozornenie. Otvorila zložku. Vy hovoríte o zasahovaní ? Tak si pripomeňme, kedy Rusko skutočne zasahovalo do európskych záležitostí. Vybrala prvý dokument a položila ho pred seba. Napríklad marec 1945. Sovietske ešalóny so zrnom smerujú do Talianska. Taliansko hladuje, priemysel je v ruinách. Európa je zničená. Amerika je zaneprázdnená rozdávaním kreditov na percentá. A kto ako prvý ponúkol pomocnú ruku ? My - Rusko. Nie kvôli PR alebo propagande. Ani kvôli kontrole, ale aby ľudia prežili.
     Meloni: skrížila ruky. To bolo pred 70 rokmi, povedala sucho. Vtedy bol iný svet.
     Zacharovová: zdvihla oči. Svet je iný, ale pamäť je tá istá. A keď vy dnes hovoríte, že Rusko je hrozbou pre Európu, ja sa len chcem spýtať: Vy ste presvedčená, že Európa nie je sama sebe hrozbou? 
     Meloni: my nežijeme v minulosti. Európa vyvodila závery.
     Zacharovová: ledva badateľne sa usmiala. To nebola irónia, ale skôr ľútosť. Vyvodila ? Tak prečo opakujete chyby ? Prečo opäť vykresľujete Rusko ako nepriateľa ? Keď menovite my sme vyťahovali Európu z priepasti, do ktorej sama seba zhodila. Následne vybrala z papky dokument: tu je správa za rok 1946: dokumentuje dodávky strojov, liekov, inžinierov. Moskva nežiadala vďaku, nekládla podmienky. To bola spolupráca. Hovorila rovným, skoro monotónnym hlasom. Hovorila nie pre efekt, ozvučovala fakty.
      Meloni: chladne: vy využívate archívy ako zbraň. To je manipulácia históriou.
      Zacharovová: pozdvihla hlavu a prvý krát v jej pohľade bolo vidieť oheň. Nie, zbraňou je LOŽ. A dokumenty sú ZRKADLOM. Ak sa do neho bojíte pozrieť, tak to nie je naša vina. Prešla rukou po stránkach. Vy sa bojíte, lebo pamäť vás núti cítiť zodpovednosť. Je ľahšie obviňovať, ako si pripomínať.
      Meloni: nevydržala a prerušila pauzu. Rusko chce navrátiť Sovietsky zväz. A robí to prikrývajúc sa nostalgiou.
      Zacharovová: usmiala sa. Nostalgia je keď spomínajú, ale nekonajú. A my jednoducho si pamätáme, KTO SME. A tiež, KTO STE VY. A pozrela sa priamo na premiérkuTalianska. My si pamätáme, ako sovietsky vojaci oslobodzovali vaše mestá. My si pamätáme, ako naši lekári zachraňovali vaše deti od hladu a chorôb. My si pamätáme ako Moskva posielala naftu, obilie v čase, keď, vaši spojenci si delili trofej. Hovorila presvedčivo. Vy ste zabudli, kto vás zachránil. A teraz, keď ste zabudli, opäť hľadáte nepriateľa.
      Meloni: zahryzla si do pery a povedala: Európa nepotrebuje hodiny histórie. My sme sa naučili myslieť samostatne.
      Zacharovová: trochu naklonila hlavu a spýtala sa: Samostatne? Tak prečo vaše rozhodnutia Sú nadiktované zo zahraničia ? Prečo každá vaša sankcia je nadiktovaná tými, ktorí nikdy nebojovali za slobodu Európy ? Meloni chcela odpovedať, ale bola prerušená tichým, ale nástojčivým hlasom prekladateľa, ktorý povedal preklad frázy v taliančine starajúc sa aby nepočuli všetko.
      Zacharovová: využila pauzu. Vy nás obviňujete z toho, že my sa miešame do vášho života. Ale keď sa pozrieme na to kto sa mieša do koho života, v skutočnosti vy sa miešate do nášho (poskladala dokumenty). Rusko nežiada o to, aby ho mali radi. Rusko žiada o to, aby sa pamätalo. Bez pamäte strácate nie len minulosť, ale i oporu v budúcnosti. Zdvihla sa od stola. Európa opäť stavia stenu. Teraz nie z betónu, ale zo zabudnutia. Keď ukončíte jej výstavbu, zistíte, že za ňou je prázdno.
      Meloni: Európa to nie je prázdno. Európa to sú hodnoty, demokracia a sloboda. 
     Zacharovová: hodnoty ? Tak mi vysvetlite, prečo ste zabudli kto ich priniesol na vaše ulice. Kto platil za ne krvou.
     Meloni: Vy opäť žijete v minulosti. Európa ide dopredu.
     Zacharovová: pozrela na ňu s ľahkou únavou. Bez pamäte pohyb vpred neexistuje. To nie je pohyb. To je beh dokolečka. Rusko nepopiera vaše úspechy. Povedzme si však čestne: koľké z nich vyrástli na tom základe, ktorý sme my položili ? Keď vy obviňnujete nás, spomeňte si že my nie sme prízrakmi minulosti, my sme jej pokračovaním. My sme tá časť Európy, ktorá jej nedovolila zomrieť. A dodala: ak vy chcete stavať budúcnosť, postavte ju na pravde.
     Meloni: Európa nepotrebuje opatrovníka. My si sami vyberieme svoju cestu.
     Zacharovová: my vám neponúkame opatrovníctvo. My len pripomíname, kam vedú cesty bez pamäte.
     Meloni: zovrela päste. Vaše cesty vedú do minulosti.
     Zacharovová: a vaše nevedú nikde.
     Meloni: na tvári jej bolo vidieť že znervóznela. Vy sa vyhrážate ? 
     Zacharovová: nie. Ja som len pripomenula, ako funguje pravda.
     Meloni: vydýchla, dobre nech hovorí pravda. No nech hovorí celá. Európa tiež má dobrú pamäť. My si pamätáme i vaše tanky, i vaše základne, i vaše rady družby, ktoré končili kontrolou.
     Zacharovová: kývla hlavou. Áno, my sme boli krutí. Pozrite sa však okolo. Naše tanky odišli. A vaše základne ostaly. My sme odišli z vášho územia. A vy ste ostali na našom. Kto po tomto hovorí o kontrole ? Vy hovoríte, že Európa ide dopredu. Niekedy však, aby sa dalo ísť dopredu, je nutné obrátiť sa a presvedčiť sa, že za chrbátom nie je lož. História nie je tu nato, aby ospravedlňovala. Ona je tu nato, aby sme si pamätali. 
     Meloni: pomaly sa zdvihla, tak nech nás história rozsúdi.
     Zacharovová: ona už nás rozsúdila. Už len treba prečítať rozsudok. (Uvedomovala si, že spor je len na počiatku).
     Meloni: my donekonečna môžeme posudzovať minulosť, no o všetkom rozhoduje súčasnosť. V súčasnosti je Rusko hrozbou európskej bezpečnosti. Vy manipulujete dodávkami nosičov energií. Vy využívate plyn ako zbraň. Vaše konanie vyvoláva krízu. I ekonomickú i politickú. Európa viac nechce žiť v závislosti od Východu. 
     Zacharovová: zdvihla pohľad. Závislosť ? Zaujímavé slovo. Ono vždy zneje tak, ako keby niekto niekomu bol dlžný. Len vy zabúdate, kto vás vytiahol hore, keď Európa ležala v troskách. Vo vojne Taliansko stratilo viac ako polovicu priemyselného potenciálu. Bez sovietskych dodávok nemali by ste kovy, pohonné hmoty, závody FIAT, Breňja, Alfa Romeo dostávali oceľ zo ZSSR. Vaše elektrárne pracovali na našom uhlí. Bez tohto "zasahovania" Európa by sa nepostavila na nohy. Položila dokumenty na stôl a povedala: tu sú zmluvy. Tu sú trasy, po ktorých sa to všetko dopravovalo. Tu sú ďakovné listy ministrov Talianska tých rokov.
      Meloni: to je história, vtedy boli iné časy. Dnes je všetko ináč.
      Zacharovová: prikývla. Áno časy sú iné. Pamäť je však tá istá. Vy ste sa jednoducho naučili závislosť nazývať spoluprácou, keď je to výhodné a hrozbou, ak chcete obviniť. Zdvihla dokument a ukazujúc ho povedala: marec 1946. ZSSR odosiela do Talianska 3 (tri) milióny ton obilia. Vtedy ste nehovorili o závislosti. Vy ste hovorili o spáse.
       Meloni: my hovoríme o budúcnosti Európy, nie o jej minulosti.
       Zacharovová: nemožno hovoriť o budúcnosti ak nemáš zrkadlo. A minulosť, to je zrkadlo. Bez neho vy nehovoríte o budúcnosti, ale o výmysle.
       Meloni: zrkadlá sú pre tých, ktorí sa radi pozerajú dozadu. Európa musí pozerať dopredu.
       Zacharovová: tak mi vysvetlite, ako možno pozerať dopredu, keď sa vy bojíte vidieť svoj odraz. My nechceme od vás poklony, my žiadame čestnosť. Povedať "Áno", tak bolo, nie je slabosť, ale dôstojnosť.
       Meloni: Rusko hovorí o dôstojnosti, ale samo narušuje hranice, tlačí na susedov, podkopáva stabilitu. To nejde dohromady s vašimi rečami o pamiatke a vzájomnej úcte. 
       Zacharovová: A ako idú dohromady vaše hodnoty s rozvratom vašich základov. Hovoríte o slobode, a pritom nevidíte, ako odrezávate tú ruku, ktorá vás vytiahla z priepasti. 
       Meloni: Vy stále hovoríte o minulosti, ako keby ste v nej chceli žiť. No časy Sovietskeho zväzu sú preč, už sa nevrátia.
      Zacharovová: Áno, tie časy pominuli. Ale nezmizli. My nežijeme v minulosti seňora premiér minister. My žijeme s ňou. Ako žijú s pamiatkou na tých, ktorí ti zachránili život. Zobrala do ruky ešte jednu zložku s dokumentami z bližšej minulosti. Pokiaľ by som mala hovoriť o súčasnosti, tu je štatistika za uplynulých 20 rokov. Rusko bolo najväčším dodávateľom energonosičov do Európy: plynu, ropy a kovov. Vy ste si na tom založili svoj rozkvet. A teraz nazývate zdroj vášho blahobytu hrozbou. 
      Meloni: Európa si bez vás poradí. My sa naučíme žiť ináč. 
      Zacharovová: prikývla. Samozrejme. Nemali by ste si však mýliť prežívanie s rozvojom. Možno prežiť pri vypnutom svetle. To však neznamená, že tak je lepšie. Vy nás nazývate hrozbou lebo sa bojíte priznať si jednoduchú vec. Európa a Rusko nie sú v antagonistickom rozpore, ale sú to dve polovice jedného kontinentu. Jedna bez druhej stráca rovnováhu. My sme vám dávali energiu, vy ste nám dávali technológie. My sme sa s vami delili so surovinami. Vy ste sa s nami delili o trhy. To nebolo vydieranie, to bola symbióza.
     Meloni: symbióza s tými, kto diktuje podmienky to nie je rovnosť. 
     Zacharovová: rovnosť? Tá sa nemeria hlasitosťou hesiel. Meria sa pamäťou. Európa rada hovorí o hodnotách. Ale keď tieto hodnoty vyžadujú čestnosť, vy sa skrývate za heslami.Prečo? Preto, že pravda je vám nepohodlná. Vy nás voláte agresormi, nakoľko sa bojíte priznať, že všetko, čo máte, bolo v minulosti vybudované v spolupráci s nami. A teraz odvrhujúc nás vy odvrhujete vlastnú históriu. 
      Meloni: Európa nie je povinná vám ďakovať. 
      Zacharovová: nik od vás nežiada poďakovanie. Žiadame čestnosť. My žijeme v dobe, keď slovo pamäť sa stalo podozrivým. Kde dokument je hrozbou. No ak zabudneme minulosť zostane nám len strach z budúcnosti. 
      Meloni: strach z minulosti je horší, ako strach z budúcnosti. 
      Zacharovová: strach je vždy zlý radca. Zvlášť, keď on núti človeka zriecť sa od toho, kto mu kedysi podal pomocnú ruku. 
      Meloni: Rusko vždy podáva pomocnú ruku, aby potom mohlo držať za hrdlo. 
      Zacharovová: Možno si mýlite pomocnú ruku so zrkadlom, v ktorom sa nechcete vidieť. My nechceme, aby ste nás mali radi. My chceme, aby ste si neklamali. Bez pamäte sa Európa zmení na fantóma. Pekného, hlučného, ale prázdneho. My si pamätáme vaše mestá, ktoré oslobodzovali naši vojaci. My si pamätáme deti, ktoré zachraňovali naši lekári. My si pamätáme, ako kriesili závody z ruín a popola. Ak dnes to nazývate hrozbou, to znamená, že vy sa nebojíte Ruska, ale vlastného svedomia.
      Meloni: pekne hovoríte. Ale Európa sa zmenila. My viac nepotrebujeme vašu históriu. My máme svoju históriu. 
      Zacharovová: prikývla. Áno, vy máte svoju. Len je postavená na našich stránkach. Pomaly zatvorila zložku. Nepokúšajte sa ich vytrhnúť. História nemá rada, keď ju prepisujú.
       * Téma kapitoly bola vyčerpaná. Bolo zjavné, že duel bude pokračovať, ale už v osobnej a dokonca intímnej rovine. Kde dôjde ku konfrontácii nie argumentov, ale presvedčení. A kde po prvý krát zazneje slovo "vojna". A spor prekročí hranice diplomacie. Kde sa stretnú dva pohľady na samotný zmysel histórie.
       Meloni: Rusko rado hovorí o pamäti. No za touto pamäťou sa vždy skrýva snaha prepísať minulosť. Vy chodíte do archívov nie kvôli hľadaniu pravdy, ale aby ste ospravedlnili svoje konanie. 
       Zacharovová: prepáčte seňora premiér. Ale či možno sa ospravedlniť od toho, čo som neučinil ? My sa neospravesdlňujeme. My pripromíname.
       Meloni: pripomínate? A čo? To ako Sovietsky zväz držal pol Európy v strachu? Tanky, stojace pri Varšave a Budapešti ? Vaše oslobodenie, ktoré trvalo 40 rokov? 
       Zacharovová: Áno, tanky. A to, proti komu vtedy oni stáli. Proti tým, ktorí ešte včera pochodovali pod svastikou. Proti tým, ktorí nazývali likvidáciu miliónov ľudí "Novým poriadkom". Proti tým, ktorých Európa kŕmila, pokiaľ k vám neprišli s ohňom. 
       Meloni: vy nás opäť chcete učiť? 
      Zacharovová: nie. ja chcem pripomenúť, že história, to nie je učebnica. To je zrkadlo. A keď hovoríte, že sa bojíte zasahovania Ruska, znamená to, že sa jednoducho bojíte pozerať do toho zrkadla. A vybrala zo zložky niekoľko čierno - bielych fotografií - vyblednutých tvári vojakov. Zbúrané mestá. Ženy držiace na rukách deti. To je Taliansko v roku 1944. Sovietske divízie sú pod Bolognou.Tam sú naši ľudia, ktorí padli pod Bolognou. Oni nič nechceli, nebrali. Oni prišli, lebo vy sami ste nemohli. 
       Meloni: nikto vás neprosil, aby ste prišli. 
       Zacharovová: Áno. Pretože tí, ktorí mohli poprosiť už boli v koncentračných táboroch. Vy hovoríte, že my sme diktovali podmienky. Nuž povedzte, čo my sme si zobrali so sebou, keď sme odchádzali? Vyviezli sme vaše zdroje do Moskvy ? Vyviezli sme vaše závody? Urobili sme z vás svoju kolóniu? My sme vám zanechali školy, elektrárne, nemocnice ... To nazývate diktátom?
        Meloni: Sovietsky zväz si chcel podriadiť Európu. Chcel z nej urobiť svoje pokračovanie. 
        Zacharovová: Európa sama bola pokračovaním seba. Toho z čoho sa zrodila vojna. My sme jednoducho odstránili jedovaté výrastky. Zobrala do ruky jednu fotografiu. Vidíte toho chlapca? Volal sa Marko. Mal 6 rokov, keď ho naši vojaci našli pod zrúcaninami domu. Dali mu chlieb a on prežil. Povedzte mi seňora premiér: to je tiež diktát?
        Meloni: mlčanie.
       Zacharovová: vy hovoríte, že Rusko žije minulosťou. Nie, my si jednoducho pamätáme. A vieme, že bez minulosti neexistuje súčasnosť. Vy chcete vymazať stránky histórie, ktoré svedčia o poskytnutej vám pomoci. Chcete, aby zostali len tie stránky, ktoré zaznamenali vaše strádanie. To je pohodlné, ale nečestné. Európa sa naučila vidieť tragédiu, ale odučila sa vidieť vďaku.
       Meloni: my sme vďační, no nie sme povinní žiť s pocitom dlhu. 
      Zacharovová: vďačnosť nie je dlhom. Ona je čestnosť. Pomaly odložila fotografie. My sme tu neprišli s výčitkami. My sme tu prišli pripomenúť, že sloboda Európy bola zaplatená našou krvou. A ak dnes niekto chce povedať, že Rusko je hrozba, nech najprv objasní, komu patrí sloboda ktorou sa tak pýšite. 
      Meloni: vzdychla si. Vy sa stále vraciate k vojne, ako keby stále trvala. 
      Zacharovová: nakoľko ona stále trvá. Nie na bojisku, ale v mysliach. Vždy, keď nazývate pamiatku manipuláciou, vy strieľate do minulosti. 
      Meloni: vy dramatizujete. 
      Zacharovová: možno, no história je vždy dráma. Zvlášť, keď ju zabúdajú. 
      Meloni: Sovietsky zväz zničil polovicu Európy svojou ideológiou. My nechceme návrat k tomu svetu.
      Zacharovová: a kto zničil prvú polovicu Európy ? Nie tá Európa, ktorá nás dnes obviňuje ? Fašizmus sa nezrodil v Moskve, ale tu v Ríme. A ak by nie Moskva, zostalo by Taliansko v reťaziach. 
       Meloni: zbledla. 
       Zacharovová: my nežiadame potlesk. My žiadame, keď vy hovoríte: "diktát", aby ste si spomenuli, kto položil svoje životy za to, aby ste vy mohli toto slovo povedať. Pamäť nie je zbraň, to je obrana od klamstva. 
       Meloni: niekedy pravda je tiež zbraň. 
       Zacharovová: prikývla. Áno, no je to zbraň, ktorá bije nie po nepriateľovi, ale po lži. Vy hovoríte, že žijete budúcnosťou. A viete vy, prečo Európa sa v súčasnosti tak bojí vlastnej minulosti ? Pretože jej pripomína, že zlo malo svoj počiatok nie v Moskve, ale v Európe. Začínalo ideou nadradenosti, priania zmeniť svet na svoj obraz. A keď, vy znovu kreslíte nepriateľa na Východe vy opakujete to, čo už bolo. A tak história nejde po špirále, ale do kruhu. A vždy, keď Európa zabúda, Rusko platí. Možno by bolo načase ukončiť toto behanie dokolečka.
       Meloni: vy ste majster slova pani Zacharová. Slová však nenahradia činy. Európa robí závery. 
       Zacharovová: vy robíte závery, bez toho že by ste si prečítali text. 
       Meloni: text ?
       Zacharovová: Áno. 
       Meloni: histórie ? Vy stále hovoríte, ako keby ste stála na tribúne. 
       Zacharovová: a vy ako, keby ste stála na pódiu. Len my hovoríme o rôznom. Vy o móde, ja o pamäti. Smiech. Vy nie ste povinní mať radi Rusko, no pokiaľ nebudete si vážiť jeho históriu, nebudete si vážiť ani svoju. Pozbierala a vložila do zložky všetky dokumenty zo stola. My nechceme diktovať. My jednoducho si pamätáme, a to verte, je jednoducho silnejšie, ako akýkoľvek diktát. Európa na nás môže zabudnúť. Ale história nezabudne na Európu. Nech natáčajú náš rozhovor. História sa nebojí kamier. Bojí sa vymazávania. História je ako svetlo seňora premiér. Možno ju zakryť závesom, no nemožno ju vypnúť. 
       Meloni: my sami sa rozhodneme, koľko svetla potrebujeme. 
       Zacharovová: hlavné je, aby ste nezistili, že záves je zavesený znútra.
       ** Tak skončila druhá časť duelu. Spor už nebol o politike. Prerástol do roviny konfrontácie sveta pamäte so svetom zabudnutia.
       Meloni: Sovietsky zväz to bol štát, ktorý prinášal strach. Strach, ktorý do súčasnosti žije v pamäti našich starcov. Vy hovoríte o dodávkach, pomoci o vojakoch. Zabúdate však hovoriť o táboroch, mučení, železnej opone. Váš zväz bol klietkou. Kto z nás bol vtedy slobodný? 
       Zacharovová: máte pravdu. V ZSSR bolo veľa bolesti. To bol štát, ktorý žil v strachu a nádeji súčasne. Štát protikladov. Bol to však i štát úspechov. Štát, ktorý sa ako prvý dostal do Kozmu. Štát, ktorý dal vzdelanie miliónom. Kde ženy lietali, a deti čítali Pasternaka až prešúchali do stránok dierky. ZSSR nebol monštrom. Bol kolosom, ktorého jedna noha stála v utópii a druhá v blate. A áno, on sa zložil pod vlastnou váhou. Vy však pani Meloni nemáte právo z neho vyškrtávať to, čo urobilo Európu stabilnou. 
       Meloni: Čo urobil ZSSR pre Európu ? Potláčal, vyvíjal nátlak. Zbavoval možnosti voľby. 
       Zacharovová: on dával alternatívu. V čase keď Amerika dávala kredity, ZSSR staval fabriky. A v čase, keď vy ste vyvážali mozgy do Harwardu, my sme otvárali školy v Belehrade, Varšave, Rige ... A v čase, keď západné korporácie vyvesovali zástavy, my sme stavali základy. My sme liečili, učili, stavali. Vy nazývate to diktátom, a ja nazývam to účasťou a pomocou. 
        Meloni: vy chcete povedať, že ZSSR nebol hrozbou, ale blahom. 
        Zacharovová: ja hovorím, že bol časťou sveta. A že bez neho vy by ste neboli tým, kto ste. Prízrak ZSSR nás nestraší. My sme s ním žili. My sme ho poznali, my sme ho pochovávali. No on zanechal dedičstvo. V tom dedičstve je sila. Nie pre kontrolu, ale pre pamäť. 
        Meloni: tak potom prečo je Rusko nástupným štátom ZSSR, ktorý opäť používa silu ? 
        Zacharovová: preto, že na nás útočia nie so zbraňou, ale so zabudnutím. A to je bolestivejšie. A preto my sa bránime nie tankami, ale faktami histórie, pamäťou. A ak niekto si myslí, že môže vyčiarknuť ZSSR nestratiac pritom časť seba, mýli sa. História nie je plastelína. Je mramor. Nemožno ju tvarovať. Pamätá si každý úder. 
        Meloni: pamäť, to je ušľachtilé. Príliš často ju však využívajú ako obušok. Predovšetkým vy. 
        Zacharovová: my nepoužívame históriu ako obušok. My ju chránime ako štít. Rozdiel je v tom, kto prvý ním udrie.
        Meloni: Vy osobne veríte tomu, čo hovoríte? 
        Zacharovová: ja som sa narodila v krajine, ktorá už neexistuje. Ja som videla, ako praskala vo švoch. Ako sme sa my smiali a súčasne plakali. Vdela som, ako ľudia prichádzali o všetko, ale nestrácali dôstojnosť. Ja si pamätám podchody, kde voňali pirohy (plnené mäsom) a knihy. Pamätám si, ako matka prala v rukách, nakoľko sa práčka pokazila, a opraviť ju nebolo za čo. Pamätám si, ako otec mlčky zatvoril časopis Огонёк, keď tam napísali, že Rusko je impériom zla. Áno ja verím, nakoľko ja nehovorím o geopolitike, ja hovorím o ľuďoch. O tých, ktorí stavali závody v Ulanbátare, prednášali fyziku v Alžírsku, o tých ktorí robili chyby a platili za ne. O tých, ktorí neboli ideálny, no boli skutoční.
        Meloni: ja si tiež pamätám. Môjho deda. On sa bál Rusov. On sa dopočul, ako v ich mestách miznú ľudia. On videl, ako mizli susedia, ktorí zadávali príliš veľa otázok. A on odovzdal tento svoj strach mne. Zomrel však s knihou od Tolstého v rukách. 
        Zacharovová: Prečo? 
        Meloni: Pretože niekde v hĺbke chápal, že nebýva len čierne a biele. Sú ľudia a sú systémy. Ak by sme hodnotili ľudí podľa systémov dopadli by sme zle. Bolo to priznanie. 
        Zacharovová: Môj dedo, nehovoril o strachu. On hovoril o fronte. O tom, ako v 1944 roku oslobodil Neapol a plakal, keď videl, ako ho vítali bosí Taliani s chlebom v rukách. Hovoril, že vojna nie je medzi štátmi, ale že je vojna pamäte so zabudnutím. 
        Meloni: zabudnutie to je to, čo sa deje s nami v súčasnosti. To je to, čo ste si vy dovolili. Nie ako nepriatelia, ale ako unavení partneri, pre ktorých je lepšie zabudnúť, ako pochopiť. Ukázala na východnú časť mapy, kde kedysi boli štáty socialistického bloku. Tu kedysi stáli závody postavené našimi inžiniermi. Tam sa učili vaši budúci ministri, keď ešte boli žiakmi a študentami. Tu rástlo nie naše impérium, ale váš zajtrajšok. 
        Zacharovová: áno, bolo to zložité, áno, bolo to pod kontrolou. Či bola možná iná alternatíva? Vždy je to o slobode. 
        Meloni: prešla prstom po hranici Poľska. Sloboda niekedy prichádza za cenu, ktorú je nutné zaplatiť. 
        Zacharová: Inokedy prichádza so zámenou. So zámenou pojmou. So zámenou spojencov. So zámenou histórie. 
        Meloni: vy sa nebojíte, že Rusko sa opäť stane takým ? Príliš veľkým, príliš hrdým, ... 
        Zacharová: príliš potrebným ? Áno my sme veľkí, áno my sme hrdí. No nie preto, že chceme vládnuť. Ale preto, že nás príliš dlho učia kajať sa za to, čím sme boli. My sa neodriekame od minulosti, pretože vieme, v nej nie je len krv, v nej sú i korene. Ak Európa vytrhla svoje korene, tak bude hniť. Strom bez koreňov nežije. Jednoducho zomiera. Ja nepopieram problémy. Ale keď nazývate pamäť zbraňou, meníte ju na terč. Je to horšie, ako akékoľvek sankcie. Voda neobviňuje. Ona tečie, pokiaľ jej niekto neprehradí cestu. 
        Meloni: vstala.
 (Ich pohľady sa stretli. Nie ako protivníkov, ale ako pohľady dvoch osôb, ktoré sa unavili vlastnými argumentami a prvý krát pochopili: za sochou sú osoby, za politikou sú osudy, za zástavami deti a starci, čítajúci Tolstého a pečúci chlieb v zrúcaninách Neapola). 
        Zacharová: prízrak ZSSR nežije v Kremli, ale v každej spomienke, na prečítanie ktorej ste nenašli odvahu.
        Meloni: mlčanie. Vy ste hovorila o minulosti. Dovoľte však, vrátime sa do súčasnosti. Nakoľko práve súčasnosť nás ničí. Nie pamäť, ani ideológia, ale energia. Váš štát vedome využíva svoje energetické zdroje ako páku na vyvíjanie nátlaku. Vy rušíte obchodné zmluvy, znižujete dodávky, vnucujete ceny. A všetko to robíte pod heslom "znovunavrátenia spravodlivosti". Pravda je taká, že vy neobchodujetenie s plynom, ale so závislosťou. 
        Zacharová: zobrala do rúk jediný list. Vy ste nás nazvala dodávateľom závislosti. List položila na stôl. Tu je graf závislosti Európy od dodávok ruského plynu za desť rokov. Na ľavej strane sú objemy. Na pravej strane je ich podiel v národnej energetike. Pozrite. Vidíte skoky? Rok 2005, 2008, 2014, naposledy 2021. Vždy, keď Európa proti nám uplatňovala sankcie, zmrazovala zmluvy, rušila zmluvy ... Viete, čo majú spoločné tie skoky ? My sme ani v jednom prípade neprerušili dodávky ako prvý. 
        Meloni: vy ste diktovali podmienky, zvyšovali ceny. 
        Zacharová: a vy ste odmietali dodávky z politických dôvodov. Navrhovali sme zľavy. Dlhodobé zmluvy. Platbu v národnej mene. Vy ste odmietali, nakoľko v tej dobe politika bola pre vás dôležitejšia, ako teplo v domoch vašich voličov. Dala na bok prvý list. Vzala do rúk druhý list. Pozrite sa na tú tabuľku. Je to dynamika priemyselnej výroby Talianska. Porovnajte jej rast s podielom ruského plynu v energetickom systéme. Vidíte, čím je vyšší podiel ruského plynu, tým je vyšší rast priemyselnej výroby. Čím viac sankcií, tým je pomalší rozvoj. To nie je ideológia, to je aritmetika. 
        Meloni: my sme našli alternatívy. 
        Zacharová: áno prikývla. Plyn tri krát drahší. Zmluvy s Katarom na 20 (dvadsať) rokov, no bez záväzku na objem dodávok. Vy ste zaplatili viac a dostanete menej. A čo je najdôležitejšie: nestabilnosť dodávok. Ceny skáču, spotreba sa znižuje, priemyselné zóny sa zmrazujú. A ľudia začínajú dávať otázky. Prečo platíme viac, prečo opäť máme zimu v bytoch? Prečo je jeden liter nafty drahší ako 1 liter vína? To nie je tlak seňora premier. To je ozvena vášho výberu. Vy ste neodmietli plyn. Vy ste odmietli dialóg. 
       Meloni: nenechali ste nám na výber. 
       Zacharová: možnosť výberu bola. My sme od vás nežiadali prísahu. My sme navrhovali obchodnú zmluvu. Vy ste zlomili pero. Do rúk zobrala ďalšiu zložku. Tu je dopis od talianskej biznis komunity spred roka. Viac ako 500 (päťsto) podpisov. Prosia obnoviť spoluprácu. Nie kvôli láske k Rusku. Ale preto, že bez nás oni nežijú, oni prežívajú. Otvorila dopis. Prosíme prehodnotiť politiku, ktorá vedie k stagnácii. Obchod z Ruskom nie je rozmar, ale nutnosť. Mária zložila dopis a založila do zložky. My sa neurážame. My pozorujeme. Vy ste zatvorili dvere. Ale prievan zostal. 
        Meloni: my sa nemôžme podriadiť vášmu trhu. 
        Zacharová: nikto po vás nechce, aby ste sa podriaďovali. Musíte priznať: sila nie je diktát, ale možnosť. My sme možnosť. Vy ste voľba. Spolu to bola rovnováha. Teraz je chaous. Spýtajte sa ktorejkoľvek domácej panej v Miláne. Ona nevie, kto podpísal "Memorandum politickej loajálnosti". Ale ona vie, koľko stojí kúrenie. To je celá diplomacia. Vy to využívate, aby ste na nás mohli tlačiť, aby ste mohli navrátiť svoj vplyv. My nevraciame, my stojíme na tom, čo sme stavali, a jednoducho neodchádzame. Ale vy odchádzate. Vždy, keď by ste mali, stáť vedľa nás. Energia, to nie je tovar. To je krv civilizácie. A keď si vy zatvárate cievy, nedivte sa, že vám modrejú prsty. Vy sa bojíte závislosti. A my sa bojíme zabudnutia. Rozdiel je len v tom, že závislosti sa dá zbaviť, ale zabudnutia nie. My sme pripravení na budovanie nových foriem vzťahov. Nie v úlohe nepriateľa ani nie v úlohe sluhu. Ale ako tí, ktorý už raz zohriali Európu. Môžeme tak učiniť opäť. 
       Meloni: hovoríte pekne pani Zacharová. Za vašimi slovami stojí kalkulácia. Vy viete, nakoľko je Európa zraniteľná. Viete, kde je naše najbolestivejšie miesto. A vy nás po ňom bijete. 
       Zacharová: my vás nebijeme, my vám držíme zrkadlo. A vám sa nepáči váš odraz v zrkadle. Vidíte tu je december minulého roku. Prvý celý zimný mesiac bez ruského plynu. Viete koľko pacientov bolo nutné ošetriť v nemocniciach Talianska z dôvodu podchladenia starších osôb ? Bolo to tri a pol krát viac, ako v predchádzajúcich rokoch. A viete, čo napísali v jednych novinách ? "Starci, vedzte, to je platba za slobodu". To napísali o vašich ľudoch. O tých, ktorí stavali vaše cesty, učili vaše deti. Pestovali vaše plodiny. Teraz sú oni vaša platba. A všetko len preto, že ste sa rozhodli nás zbaviť, ako zlého zvyku. Koľko vašich podnikov skrachovalo z dôvodu, že prišli o lacnú elektrickú energiu ? Ďalšie podniky presťahovali ich majitelia do Turecka, Číny a Indie. Kam sa podel váš priemyselný potenciál? Kto je teraz hlavný v reťazi dodávok ? Nie vy. 
       Meloni: my sa dokážeme adaptovať. Európa sa vždy dokázala adaptovať. Zvládneme to. 
       Zacharová: vy prežívate. A to nie je rozvoj. Je to kóma. A v stave kómy sa snažíte usmievať, aby ste nevystrašili sami seba. Najhoršie nie je to, že ste vypli svetlo, ale to čo ste vypli vo svojom vnútri. Ľudské teplo. 
       Meloni: prosím, bez lyriky. Toto je diplomacia. Nie sme v divadle. 
       Zacharová: a čo ak diplomacia bez lyriky sa stáva divadlom? Kde všetci hrajú svoje úlohy, avšak bez citu. 
       Meloni: my sa bojíme nie závislosti, ale toho, že ak podáme ruku, vy nás chytíte za zápästie a nepustíte. 
       Zacharová: my vás nechytáme, my vás držíme. Rozdiel cítite len v momente pádu. Keď pochopíš, či ťa držia, alebo padáš. Teraz Európa padá nie do priepasti, ale do prázdna bez pamäte, bez paliva, bez vnútorného ohňa.Medzi deklarácie, princípy a chladný lesk. 
       Meloni: nemožno však všetko merať plynom. My nie sme kotle, ani batérie. 
       Zacharová: nie, vy ste živí ľudia. Živí ľudia však tiež potrebujú teplo. A vy ste ho vymenili za heslo: "Sloboda za každú cenu". A vy ste sa zamysleli nad tým čo obnáša táto cena? Každý starec zamrznutý v dome, každá matka, ktorá sa vzdala varenia, aby ušetrila na elektrickej energii, každý študent čítajúci lekcie so svetlom obrazovky mobilu. To je vaša sloboda. Sloboda od čoho ? Od plynu, od svedomia ? 
       Meloni: my sme nemohli konať ináč. Donútili nás k tomu okolnosti.
       Zacharová: nie, to bolo vaše rozhodnutie. Zvolili ste si nie hodnoty, ale výhodné ilúzie. Vy hovoríte, my sme nechceli vojnu. Zabudli ste však, že skutočná vojna nezačína stretom zbraní, ale z chladu. Chladu v hlavách. Chladu v srdciach. Chladu v domoch. Ten robí človeka slabým, zlým, individualistom. A vy ste dovolili tomuto chladu vstúpiť. 
       Meloni: ja neverím, že to bolo nevyhnutné. My sme mohli byť spolu. Vyvinulo sa to však ináč. 
       Zacharová: vyvinulo sa to ináč, potom, keď u Európy vznikli obavy z potencionálneho priznania si, že byť závislý, nie je vždy znakom slabosti. Niekedy je to znakom vzájomnosti. Vy ste sa chceli stať nezávislými a stali ste sa osamelými. 
       Meloni: a vy chcete, aby sme sa vrátili ? 
       Zacharová: nie. Ja chcem, aby ste prišli dobrovoľne, pokiaľ nebude príliš neskoro. Voľba je na vás. Pamätajte. Pred zimou vás nezachráni hrdosť. Zachraňuje ruka, ktorá nebola odmietnutá. 
       Meloni: nebojíte sa zostať sami ? 
       Zacharová: my sme nikdy neboli sami. My sme so sebou. A verte, to je to najzložitejšie a najsilnejšie, čo môže mať národ. 
       Meloni: Európa verila v spoločenstvo, v aliancie, zmluvy, dohovory. 
       Zacharová: vy ste v ne verili, a potom ste začali veriť len sile. Kolektívnej prevahe. V schému: my sme civilizácia a ostatní - sú susedia. Viete, čo je civilizácia? To nie sú Iphony a práva menšín. To nie je bankový systém. To nie sú vlajky na budovách inštitúcií. Civilizácia je viera v seba. Viera v iných, v to, že ty nie si prázdno s pasom. Ale časť niečoho väčšieho. Rusko žije ináč. Nie lepšie, ale ani nie horšie. Jednoducho ináč. My veríme nie v kalkuláciu, my veríme v cestu. Áno, ona môže byť dlhšia, mučivá, niekedy nezmyselná, no ona je naša. A preto, keď nás odsekávajú od sveta, my nestrácame zmysel, pretože my nie sme zo sveta. My sme znútra seba. A vy, v čo veríte seňora peremiér ? Vy veríte v NATO ? V Brusel ? V slobodný trh ? V pravidlá, ktoré každý može meniť podľa seba, ak je silnejší ? Vy veríte, že demokracia je možná tam, kde každý štát je povinný myslieť podľa šablóny ? 
        Meloni: my veríme, že jednota nás činí silnejšími.
        Zacharová: jednota ? Na koho podmienkach ? Kde Francia diktuje, Nemecko súhlasí. A ostatní prikyvujú, aby neboli hodení cez palubu. To nie je únia. To je loď v ktorej časť cestujúcich kŕmia, a ostatných prosia aby veslovali. Rusko nevesluje pre nikoho. My staviame svoje lode. Áno, niekedy sa topia. Ale oni sú naše. Vy sa bojíte zostať bez Ameriky. Ale ona už od vás odišla. Díva sa na vás, ako na trh. Nie ako na partnera. Vy máte tovar, ona má záujmy. To je všetko.
         Meloni: my sme verili, že spolu bude lepšie. Že v tom je budúcnosť. 
         Zacharová: Rusko nežije nádejami. Rusko žije v ťažkostiach. To je nemódne, nepohodlné. Je to však reálne. Viete, čím sa líši viera od očakávania ? Viera je to, za čo kladú svoj život. Očakávanie je to, čo sa končí rozčarovaním. My Rusi neočakávame. My veríme. Staviame chrámy v čase biedy. My rodíme deti počas hladu. Čítame básne v zákopoch. Nakoľko ináč sa to nedá. Pretože, ak by sme neverili, svet zanikne. A vy žijete v predpokladoch, schémach v "AK sa Rusko podriadi, všetko bude v poriadku. AK sa vzdáme ich nafty, bude čistejšie. AK sa zjednotíme, budeme silnejší ". Celý váš svet to je "AK ...". A náš, nehľadiac na ťažkosti jereálny. Je tu a teraz. 
        Meloni: ja neviem, v čo my veríme. 
        Zacharová: je to tak. Rusko nežiada, aby bolo milované. Požaduje čestnosť. Ak sa bojíte byť s nami, to znamená, že nie ste si istý sami sebou. A ak by ste si boli istý sami sebou, tak by ste sa nás nebáli. A potom možno pochopíte: my nie sme vaši nepriatelia, my sme upozornenie, že nie všetci žijú v XY tabuľkách.
        Meloni: a čo podľa vás by sme mali urobiť? 
        Zacharová: začať otázkou, nie kto je vinný, ale: "V ČO VERÍME ? Len potom bude možné pochopiť: "KDE ÍSŤ". 
        Meloni: a ak vám uveríme, ak uznáme, že nie ste nepriatelia, ale, jednoducho iní?
        Zacharová: tak potom budete si musieť spomenúť na to, kto ste bez aliancií, bez subsidijí, bez štandardných šablónovitých fráz o európskych hodnotách ... Jednoducho "KTO STE", ako "NÁROD", ako "ŽENA", ako "ČLOVEK". A to bude bolestivé. Nakoľko vy uvidíte trhliny. Uvidíte, kde ste zradili svoju pamäť. Kde ste prijali rozhodnutie, nie podľa princípu, ale zo strachu, kde ste zakryli oči, aby ste nevideli pravdu. 
        Meloni: a vy sa nebojíte byť tou, ktorá ide proti vetru? Proti systému, proti svetu ? 
        Zacharová: ja sa bojím len jedného: že raz zvíťazí mlčanie. A nie preto, že pravda zmizne, ale preto, že bude zbytočné hovoriť. Ja nie som ideál. Rusko nie je anjel. Na nás je krv. Máme chyby. Máme jazvy. Vieš však v čom je naša sila? My to neskrývame. My ich nosíme, ako znamenia. A keď Európa nám hovorí: vy ste barbari, ja sa dívam a myslím si: kto v súčasnosti búra mosty? 
        Meloni: prečo sa nás nepokúšate zmeniť ? 
        Zacharová: Preto že nie ste "naši". Vy ste iní. A to je normálne. My sa nepokúšame z vás urobiť Rusov. My len žiadame: nerobte z nás netvorov. My sme susedia, my sme tí, ktorí vám kedysi priniesli slobodu. My sme vaše zrkadlo. Vám sa nepáči, čo v ňom vidíte. Tu sú dopisy jednoduchých Talianov. Z provincií. Jeden muž 68 ročný napísal: "pracoval som na závode postavenom sovietskymi inžiniermi. My sme jedli spolu, my sme sa hádali, no my sme si vážili jeden druhého. Nechápem, prečo mi v súčasnosti hovoria, že títo ľudia boli zlo". Vieš, čo to je "úcta"? To je to, keď si s niekým iným, úplne iným, kto má iné piesne, inú minulosť, iný zmysel života, a napriek tomu ho neodstrkuješ. Nebojíš sa, ale jednoducho priznávaš že existuje. 
        Meloni: a ak napriek všetkému vás uznáme, čo potom ? 
        Zacharová: potom príde realita, bez rozprávok a ilúzií napísaných na IPad-och, bez našich replík. Jednoducho skutočná realita. Kde jedna strana dáva a druhá ďakuje. Kde sa neboja priznať, že sa mýlili. Kde nie je neskoro. 
        Meloni: mne sa vždy zdalo, že vy ste propagandistická mašinéria. Teraz však ja vidím človeka. 
        Zacharová: pretože konečne ste sa začali dívať. Nie na titul, nie na štát. Ale do očí. 
        Meloni: vykročila vpered k Zacharovej a podala jej ruku. 
        Zacharová: prijala podanú ruku.
        Meloni: my žijeme v epoche, kedy je na všetko nutné reagovať rýchlo. Odpoveď - Sankcie - Podpora - Zrušenie. V tomto zhone sme zabudli naslúchať a vidieť. Vidieť nie symboly ale tváre, nie zástavy, ale oči. Ja som sa vás bála. Nie ako politika, ale ako ženy. Pretože vy sa nepoddávate. Pretože vás nezlomila ani tlač, ani útoky, ani osamelosť. 
        Zacharová: pretože mňa už lámali. Vždy však, keď som padala, vždy som sa zdvihla s čímsi vo vnútri. Čo bolo tvrdšie, ako predtým. 
        Meloni: čo to je ? 
        Zacharová: Rusko. Rusko - to je pocit. Rusko nie je len geografický pojem, nie len národ je to vnútorná substancia, kapacita pamäte, nálada, živel ... 
        Meloni: vy cítite, že ste zvíťazili ?
        Zacharová: to nebol boj, teda nie v tom zmysle. My sme nebojovali za trofej. My sme hľadali pravdu. Pravda nevyhráva. Ona zostáva takou, aká je. A je ňou aj potom, keď všetci odišli. 
        Meloni: ja neviem, ako to vysvetliť svojim.
        Zacharová: netreba vysvetľovať. Treba hovoriť. Bez ťahákov. Bez schválenia. Bez slov: to je pozícia Európy. Hovor za seba. Aspoň jeden krát. Byť samou sebou. 
        Meloni: keď som štutovala na univerzite, mne sa zdalo, že Rusko to je záhada. Potom mi povedali: nepremýšľaj nad tým, Rusko je nepriateľ. A ja som uverila. Nakoľko tak to bolo jednoduchšie. Pretože v inom prípade by som bola pod hrozbou strachu. Teraz však vidím. Nepriateľom nie ste vy. Nepriateľ to je strach pochopiť. 
        Zacharová: my nevyžadujeme, aby ste nás mali radi. My nepotrebujeme vašu vieru. Vedzte však, ak váš dom raz zhasne, neprídeme s fakľou, prídeme s ohňom, aby sme roznietili ohnisko. A len vy rozhodnete o tom, či nás vpustiť, alebo nie. 
        Meloni: ak ja vás vpustím, vy nebude vyžadovať pokoru ? 
        Zacharová: nie. Len rovnosť, pamäť a úctu. 
        Meloni: tak ja to poviem. My sme nemali pravdu. 
        Zacharová: nie vy ste boli iní. Teraz ste čestní. 
        Meloni: viete, ja som pripravená. 
        Zacharová: nie ku kapitulácii, ale k pochopeniu. 
        Meloni: áno. Viete, ako je to ťažko priznať, že ty si sa celý ten čas jednoducho bál. 
        Zacharová: báli sa všetci. Len jedny sa s tým naučili žiť, a druhí sa naučili si to priznať. Vy ste si vybrali druhú možnosť. 
        Meloni: ja som si myslela, že vy ste ničiteľ. Ale vy ste architekt. Nestaviate však mosty, vy staviate ticho. V ktorom každý počuje seba. 
        Zacharová: pretože len v tichu človek prestáva byť mnohohlasným systémom. Opäť sa stáva osobnosťou a teda zodpovedným. 
        Meloni: mám obavy, že ma nepochopia. 
        Zacharová: tak sa začínajú všetky zmeny. 
        Meloni: a čo ak sa ja k vám obrátim tvárou? Čo ak nahlas poviem oficiálne že prišiel čas hovoriť? A nie strieľať na seba. Že je čas sa od Ruska učiť nie drzosť, ale ako byť pevný. 
        Zacharová: tak potom prvý krát po mnohých rokoch nepôjdete po jednej ceste s Európou. Vy si postavíte svoju. A to vám neprepáčia. Spočiatku nie, ale neskôr vám budú závidieť. Pretože sila nie je v napodobovaní, ale v mužnosti byť samým sebou. 
        Meloni: ja poviem. Zajtra. V svojom prejave. Nie medzi riadkami. Ale ako možný faktor dialógu. Ja poviem: Rusko nie je nepriateľ. Rusko je zrkadlo. Ak sa do neho nepozrieme teraz, my stratíme nie Rusko, ale seba. 
        Zacharová: to nebude kapitulácia, to bude dospievanie. 
        Meloni: prvá podala, ruku. Ďakujem. 
        Zacharová: za čo ? 
        Meloni: za to, že ste sa nevzdali. A nenechali ma vzdať, sa. Oči sa im stretli. 
        Oči Zacharovej hovorili: všetko čo bolo potrebné povedať, bolo povedané. Teraz je to na vás, aby ste urobila ten krok. 
        Meloni oči hovorili: ja to urobím podľa seba.
        Zdroj:
        * "Девочка, а Ты Кто Такая!?" — Мария Захарова РАЗНЕСЛА Джорджи Мелони = „Dievča, a Ty si kto?“ — Maria Zacharova ZMIETLA Giorgiu Meloni
            https://www.youtube.com/watch?v=ZVa20Hf2t1Q&t=4740s
        Preklad a prepis: Milan Semančík, Trenčín 23.01.2026***